Rada KBS pre rodinu

 

Keď sme boli deti, nevedeli sme sa nasýtiť nášho otca. Nie preto, že moji rodičia by boli rozvedení, ale preto, lebo často chodil na služobné cesty. Aby nám vynahradil svoju neprítomnosť, počas prázdnin sme cestovali s ním, a tak sme spoznali takmer celú krajinu, poučiac sa tak nielen o zemepise a dejinách, ale aj o praktických princípoch života, ktoré vyvierali z jeho múdrosti.

Pamätám sa, ako  sme raz prišli do jednej dediny v čase obeda. Otec našiel reštauráciu, a keď pri nej zastavil, prijal pomoc od istého človeka, ktorý bol asi mentálne postihnutý, alebo nejako ochrnutý,  a v našich detských očiach bol škaredým.  Otec sa k nemu správal veľmi pekne a dal mu aj sprepitné. Myslím, že sme si získali náklonnosť toho človeka, pretože o chvíľu, keď sme už sedeli pri stole, s tisícimi úsmevmi ponúkol mne a mojim bratom žuvačku zo škatuľky. Najprv sme chceli odmietnuť tento darček, ale ocko nás veľmi vhodne požiadal, aby sme ho prijali. Ten človek odišiel šťastný. 

Vtedy prišlo ponaučenie od môjho otca: „Nikdy neodmietnite dar od chudobného, naučte sa prijímať a ďakovať.“ Navždy som si to zapamätal.

 

Aké ťažké je vychovávať jedináčika! A je to ešte zložitejšie, ak ide o dieťa slobodnej mamy. Jedináčikom chýba tá úžasná škola, ktorou sú súrodenci. Oni nás učia zaujímať sa o iných, deliť sa, správať sa zodpovedne, pracovať v tíme, nebyť príliš chúlostiví, a aj brániť sa. Žiť so súrodencami nám pomáha správať sa k druhým s dôstojnosťou tej najefektívnejšej formy: nasledujúc prikázania rodinnej lásky.

V prípade jediného dieťaťa musia rodičia dávať pozor, aby mu pomohli nadviazať vzťahy s inými deťmi a aby sa naučili o nich zaujímať, ináč dieťa vyrastie v prostredí sebestačnosti a egoizmu. On bude stredom vesmíru a bude mať pocit, že všetci sú povinní slúžiť mu a vychádzať mu v ústrety.

Život v rodine je veľkou príležitosťou, aby rodičia vštepili deťom ako úctu k dôstojnosti iných osôb, tak aj úctu k vlastnej dôstojnosti.

 

Ak rodičia rozprávajú o učiteľovi s úctou, dieťa v ňom uvidí autoritu. Poznám domovy, kde je služobníctvo ako rodina a správajú sa k nim so zvláštnou láskavosťou. Doma sa formujú celoživotné postoje a vzniká naše povolanie.

Ak sú rodičia na peniaze, deti sa pripútajú k materiálnym dobrám a za životný cieľ si zvolia získať čím viac peňazí. Ak je rodina zameraná na ľudskosť, deti budú pri výbere povolania mať vždy na zreteli blaho ostatných.

Jedným zo znakov morálnej krízy našich mexických rodín je vysoký počet profesionálov, ktorí sa venujú povolaniam súvisiacim s obchodom, avšak malý počet tých, ktorí majú záujem o profesie sociálneho zamerania.  

Ak sa v rodine dáva prílišná pozornosť ľahkým peniazom, získaným rýchlo a bez veľkej námahy, tým sa pristrihnú krídla tým deťom, ktoré majú sklon k ľudskosti a sociálnemu cíteniu. V našich chudobnejších vrstvách často vidíme, ako deti opustia štúdiá, pretože uprednostnia zarábanie peňazí, napríklad ambulantným predajom, alebo ešte horšie, nie veľmi legálnymi aktivitami.

 

Je prirodzené uznať nesmiernu dôstojnosť ľudskej bytosti, vyvierajúcu z jej samej ľudskosti. Rovnakú úctu si zaslúžia všetky ľudské bytosti: muž alebo žena; dieťa, mladý človek, dospelý či starý; bohatý či chudobný; krajan či cudzinec; biely, tmavý, žltý alebo čierny; zdravý či chorý; priateľ, ba dokonca i nepriateľ.

Akou mierou uznávame dôstojnosť iných, takou rastie naša vlastná dôstojnosť, sme ľudskejší. My kresťania máme jednu výhodu naviac: naša viera nás učí, že každá ľudská bytosť je stvorená na obraz a podobu Božiu, a ak by to nestačilo, tak každý človek je naším bratom v bratstve Boha, ktorý sa stal človekom v Ježišovi Kristovi.

My učeníci Ježišovi vieme, lebo nám to povedal On, že všetko, čo urobíme pre brata v núdzi, robíme pre samého Krista. Dôstojné správanie k druhým, založené na láske Boha k nám a našej k Nemu, nazývame charitou, a to nie je, ako to často ľudia nesprávne chápu, almužna, ktorú dávame chudobnému. Charita je láska, ktorú dávame každému človeku, lebo je naším bratom, synom toho istého Otca, ktorého uctievame.   

Domov je miesto, kde sa učíme byť dôstojnými, vždy vtedy, keď sa rodičia k sebe správajú s úctou, dávajú svojim deťom potrebnú dôležitosť a zaobchádzajú so všetkými láskavo a úctivo. Nakoniec, „výchova sa nasáva, nie získava“.