Hodnota 42: Nádej
P. Sergio G. Román
Muž, ktorý mal čas
Keď dnešný človek dosiahne vek 61 rokov, pomýšľa odísť na dôchodok a užívať si svoju ťažko zarobenú penziu. Myslí si, že už nemá čas.
Práve v tomto veku prišiel do Nového Španielska Vasco de Quiroga. Nebol to kňaz, bol to vznešený šľachtic, advokát s veľkou dôverou svojho kráľa. A v tomto veku začal žiť svoj sen, budovať jednu utópiu, kresťanskú republiku indiánov. Biskup Juan de Zumárraga ho vysvätil za kňaza a biskupa Michoacánu, keď mal 68 rokov. Zomrel vo svojich 95-tich rokoch uprostred činnosti, počas pastoračnej návštevy Uruapanu. Je pochovaný v nedokončenej katedrále v Pátzcuare a vďačný ľud na neho spomína pod nežným menom Tata Vasco, otecko Vasco.
Čo urobil? Bol to kvitnúci starec. Zdalo sa, akoby sa nikdy nechystal umrieť. Plný nádeje, miloval život a pracoval, snažiac sa o šťastie tých, ktorých miloval. Naučil indiánov spracovávať meď, maľovať obrazy, vyrezávať z dreva, zručne zdobiť hrnčeky a iné nádoby bohatými farbami, vyrábať gitary, tkaniny, keramiku a tisíce iných vecí. Ako prvý zaviedol pestovanie banánov v tejto časti sveta, a tiež iných plodín zo starého sveta. V Pátzcuare založil Kolégium sv. Mikuláša. On mal čas. Mal nádej.
Hľadanie šťastia
Pre nás veriacich v Boha je nádej čnosť, ktorá spôsobuje, že túžime po večnej blaženosti, nebi. Chápe sa aj ako ľudská hodnota, ktorá nás núti hľadať neúnavne a neochvejne šťastie tu na zemi. Pre veriacich nádej znamená budovať nebo už v tomto živote na zemi.
Nádej obsahuje veľkú lásku k životu a nadšenie udržiavané tým, že ho žijeme zodpovedne, v plnosti.
Keď dvaja mladí zakladajú rodinu, robia to plní nádeje a my im želáme, aby boli šťastní navždy. Ale šťastie neprichádza ako dážď z neba, musíme sa snažiť, aby sme ho vybudovali.
Materiálne dobrá sú dôležité pre dosiahnutie šťastia. Bieda zotročuje a ponižuje. Ale nemôžeme obmedziť naše šťastie na nadobúdanie a užívanie týchto dobier, a oveľa menej, obetovať duchovné a ľudské dobrá nezriadenej túžbe vlastniť. Sú úbohí, ktorí kladú zisk nad svoju rodinu a nad morálku!
Keď končí nádej
Nešťastie je prítomné v našom živote často ako dôsledok našej vlastnej nezodpovednosti, inokedy cudzej, niekedy vyplýva zo samotného faktu, že žijeme v tomto svete.
Nezamestnanosť, choroba, smrť milovaného, nepochopenie alebo nevernosť našich blízkych, nás ponárajú do neistoty, sklamania, do hlbokého smútku. Inokedy je to prázdnota, zlé vyhliadky do budúcnosti, či nuda, pre ktoré upadáme do beznádeje.
Narkománia a alkoholizmus sú choroby dobrovoľne získané pri ako hľadaní východiska z beznádeje. Samovražda je falošná brána, ktorá sa otvára beznádeji.
Aké smutné je vidieť mladého človeka, ktorý nemá záujem o život! Také smutné, ako vidieť starého modliť sa, aby ho už Pán Boh vzal, lebo už tu nemá čo robiť.
Konformizmus, poddajnosť, nečinnosť, nesnaženie sa o zlepšenie, vzdanie sa, prestať snívať, to sú znaky beznádeje.
Ako sa lieči táto choroba?
Objavením koreňov, hľadaním hodnôt, ktoré dávajú pevnosť a zmysel nášmu jestvovaniu.
Prví kresťania znázorňovali nádej ako kríž v tvare kotvy, ktorá dáva bezpečie v búrkach života. Kotva zabraňuje, aby bola loď strhnutá vlnami.
Nádej sa znovu rodí, keď okúsime šťastie z toho, že vieme byť užitoční a robiť dobro druhým. Unikáme z tieňov smrti v živote, keď objavujeme svetlo nezištnej lásky k blížnemu. Vedieť, že ešte sme potrební, nás obnovuje a núti nás žiť ďalej.