Rada KBS pre rodinu

 

 

1. Večný plán spásy človeka v Kristovi a skrze Krista bol zjavený a v plnosti uskutočnený skrze vtelené Slovo, a to predovšetkým paschálnym tajomstvom Jeho smrti, vzkriesenia, nanebovstúpenia a zoslaním Ducha Svätého. Zjavenie Božieho tajomstva v Kristovi je dokonalé a definitívne, a to v tom zmysle, že nebude už iné zjavenie okrem tohto. „Keď nám dal svojho Syna, ktorý je Jeho jediné a definitívne Slovo, spolu a naraz nám týmto svojím jediným Slovom povedal všetko a nemá už čo povedať“ (Svätý Ján z Kríža).

 

2. Toto zjavenie bolo zverené Cirkvi, ktorá, neustále podnecovaná Duchom Svätým, prináša Božiu spásu všetkým ľuďom všetkých čias a kultúr, a to pravým a neporušeným spôsobom. Cirkev nikdy neprestala a neprestane ohlasovať toto tajomstvo, zvlášť cez službu pápeža a biskupov, ktorí nesú hlavnú zodpovednosť. Rovnako každý kresťan má svoj diel zodpovednosti danej prorockým poslaním, ktoré dostal od Krista v krste.

 

3. Keď je toto ohlasovanie prijaté, spôsobuje obrátenie a vieru. Je to vždy nezaslúžený Boží dar, ale vyžaduje si odpoveď človeka a jeho spoluprácu, aby sa otvoril pre jeho prijatie. Obyčajne nie je možná

viera bez jasného ohlasovania zjavených právd. Iba vo výnimočných prípadoch Boh priamo vštepuje vieru dospelému bez predchádzajúce ho ohlasovania svojho tajomstva. Zvyčajná postupnosť je takáto: jasné ohlasovanie Božieho tajomstva, prijatie tohto ohlasovania, obrátenie a vyznanie viery a krst.

 

4. Kresťanská rodina je skrze sviatosť manželstva, skrze krst rodičov a detí „domácou cirkvou“ a má účasť na tomto poslaní. Ako miesto, kde sa plodia deti, je rodina prvou a základnou inštitúciou, ktorej je zverené odovzdávanie spásonosného Božieho tajomstva deťom. Z tohto dôvodu sú rodičia pre svoje deti skutočnými odovzdávateľmi viery, ktorú vyznávajú. Veľkí svätci pochádzali zvyčajne z hlboko veriacich kresťanských rodín. Je pravda, že v krajinách, kde viera bola dlho prenasledovaná, zachovala sa a odovzdala práve vďaka službe rodičov.

 

5. Rodina nie je sebestačnou alebo autonómnou inštitúciou, čo sa týka odovzdávania viery svojim deťom. Je potrebné, aby bola v úzkom spojení s farnosťou a školou, ktorú deti navštevujú, zvlášť ak ide o katolícku školu. Farská katechéza a vyučovanie náboženstva v škole dopĺňajú neformálnu rodinnú katechézu, ktorá musí byť niekedy aj formálna.

 

6. Už v prvých časoch kresťanstva bola kresťanská rodina miestom, kde rodičia boli odovzdávateľmi svojej viery, ako ukazuje zvyk prinášať deti ku krstu, ako aj to, že biskup stojaci na čele cirkevného spoločenstva ich žiadosť prijímal. Svedectvo rodičov zohrávalo rozhodujúcu úlohu v tom, že rodina bola miestom par excellence, kde Cirkev odovzdávala vieru. V misijných krajinách, alebo v iných národoch s veľkou kresťanskou tradíciou dochádza k tomu, že rodina často stráca túto svoju hlavnú úlohu, a to tým, že sa oslabuje jej viera a náboženský život.

 

7. Obnova silnej a evanjelizujúcej Cirkvi ide ruka v ruke s obnovou rodiny ako základnej inštitúcie pre odovzdávanie viery. Preto má dnes kresťanská rodina v týchto krajinách zvláštne pole pôsobnosti, zvlášť čo sa týka iných nekresťanských rodín, alebo tých, ktoré zanechali náboženský život. Starí rodičia, deti a ďalší členovia kresťanských rodín sú nabádaní k tomu, aby ďalej odovzdávali vieru vo svojich rodinách.

 

 

Uvedomujú si manželia, že rodina je prvým a základným miestom odovzdávania viery, alebo to ignorujú, či sa dokonca vzdali tohto poslania?

Sú si kresťanské rodiny vedomé, že naplnenie ich poslania vyžaduje neustály kontakt a dialóg s vychovávateľmi a farnosťou?

Ako dnes môže rodina ohlasovať Ježiša Krista svojim deťom?