Rada KBS pre rodinu

 

Staroba je Božím požehnaním, ale aké ťažké je byť starým! Telo sa zo dňa na deň opotrebúva a choroby sťažujú prirodzené plynutie času, takže sa človek stáva prakticky invalidom, vo všetkom závislým od ostatných.

Úbohí, ktorí nemali deti a ktorí svoje deti nedokázali vychovať k láske! Ich smutným údelom bude odovzdať sa verejnej dobročinnosti, ktorá slúži za peniaze a z povinnosti.

Blažení, ktorí si dokázali získať lásku svojich detí! Budú žiť obklopení láskavosťou a zomrú medzi nimi.

Veľmi ma dojímajú chorí starčekovia a vždy som sa za nich modlil; ale odkedy som zažil na vlastnej koži starobu milovaného človeka, vždy dodávam zvláštnu modlitbu aj za tých, ktorí sa o nich starajú. Tiež teraz chápem lepšie veľkosť synovskej lásky a zvlášť schopnosť dcér milovať svojich rodičov.

Videl som, ako sú schopné nechať všetko, nedbať ani o seba samé, aby sa mohli dať chorému otcovi alebo matke, čerpajúc silu zo svojej slabosti a udržujúc sa pevné napriek veľkej ťarche a napriek dlhému času. Nech sú požehnané!

Toto je obetavosť.

 

„Dobrovoľná obeta vlastných citov alebo záujmov v službe Bohu a blížnemu.“ (Salvat)

Synonymom obetavosti je sebazaprenie, čo znamená poprieť seba samého.

Obetavosť má jeden vysvetľujúci motív a obvykle ním je nejaké dobro, ktoré si želáme dosiahnuť a kvôli ktorému obetujeme svoje osobné záujmy.

Toto dobro môže byť čisto ľudského charakteru, ako získať akademický titul, víťazstvo v športe, umelecký alebo estetický úspech. Obdivujeme obetavosť, keď je motivovaná láskou k blížnemu, napríklad dobro rodiny, služba núdznym, alebo láska k vlasti, ktorej príkladom sú naši hrdinovia.

Keď motívom sebazaprenia je Boh, vtedy dostáva obeta zvláštny zmysel. To, čoho sa vzdávame z lásky, obetujeme Bohu.

 

Stali sme sa veľmi sebeckými. Keďže dávame prílišnú hodnotu vlastníctvu, už nerozumieme darovaniu a keď niekto dáva, myslíme, že ide proti svojim právam. Egoizmus nerozumie, ba až kritizuje obetavosť staršieho brata, ktorý podporuje napredovanie svojich osirelých súrodencov. Nech na nich zabudne a nech sa najprv postará o seba! Ale on, chvála Bohu, nemôže zabudnúť na lásku. Z lásky je manželka verná a čaká na manžela, ktorý odišiel za prácou do USA. Z lásky sa rodičia starajú o autistické dieťa. Z lásky sa mladé dievča rozhodne mať dieťa, ktorého príchod zničí jej život, pretože snúbenec nedodržal sľub. Z lásky muž prestane piť a zúčastňuje sa na stretnutiach anonymných alkoholikov. Z lásky sa vnuk rozhodne bývať so svojimi starými rodičmi, aby neboli sami.

Toho, kto miluje, nik nenúti vzdať sa svojich práv; robí to pre dobro svojich milovaných vo všetkej slobode.

A ak tento svet nechápe tento druh obetavosti, ešte menej rozumie a prijíma rozhodnutie mladého dievčaťa stať sa rehoľníčkou, alebo mladého chlapca stať sa kňazom.

 

Ježiš je vzorom obetavosti. Hoci bol Božskej prirodzenosti, hovorí sv. Pavol, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale stal sa človekom, takým, ako ktokoľvek z nás, okrem hriechu. Keď Ježiš trpel slabosťou človeka, vari ľutoval, že sa vzdal svojej Božskej moci? Nie, pretože to urobil z lásky k nám.

A On, ktorý tak veľmi miluje, žiada nás, svojich učeníkov, aby sme, ak nimi naozaj chceme byť, zapreli samých seba a vzali svoj kríž. (Mt 16, 24)

Byť jedno s Ježišom, nasledovať ho, spočíva v zapretí svojej vôle a snahe plniť vôľu Boha Otca, tak, ako to robí sám Ježiš.