Rada KBS pre rodinu

 

 

 

1. Prišiel do svojho vlastného. Prečo si má rodina zvoliť životný štýl? Aké sú nové štýly života pre súčasnú rodinu, pokiaľ ide o prácu a sviatok? Dva úryvky z biblie opisujú spôsob, akým prišiel Pán Ježiš medzi nás (Jn 1, 11-12) a žil v ľudskej rodine (Lk 2, 40-42.51-52).

Prvý text nám predstavuje Ježiša, ktorý býva uprostred svojho ľudu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno“. Večné Slovo vyšlo z Otcovho lona, prišlo k svojmu ľudu a vstúpilo do ľudskej rodiny. Boží ľud, ktorý mal byť lonom prijímajúcim Slovo, sa ukázal neplodným. Vlastní ho neprijali, ba naopak, vylúčili ho spomedzi seba. Tajomstvo odmietnutia Ježiša z Nazareta sa nachádza v srdci jeho príchodu medzi nás. Tým však, čo ho prijali, „dal moc stať sa Božími deťmi“. Pod krížom Ján videl uskutočnenie toho, čo ohlasuje na začiatku svojho evanjelia. Ježiš, „keď uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval“ (Jn 19, 26), odovzdal matke nového syna a zveril milovanému učeníkovi matku. Evanjelista dodáva: „a od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 27). Hľa, to je „štýl“, ktorý od nás žiada Ježiš, aby mohol prísť medzi nás – štýl schopný prijať a dávať život.

Ježiš žiada, aby rodina bola miestom, ktoré prijíma a dáva život v plnosti. Rodina dáva nielen telesný život, ale otvára sa prisľúbeniu a radosti. Rodina sa stáva schopnou „prijať“, ak dokáže chrániť vlastnú intimitu, dejiny každého jej člena, rodinné tradície, dôveru v život, nádej v Pána. Rodina sa stáva „plodnou“, keď dokáže odovzdávať prijaté dary, keď chráni rytmus každodenného života medzi prácou a sviatkom, medzi nehou a láskou, medzi povinnosťami a nezištnosťou. Toto je dar, ktorý dostávame v rodine: chrániť a odovzdávať život manželov a deťom.

Rodina má vlastný rytmus, ako tlkot srdca – je miestom odpočinku a elánu, príchodu a odchodu, pokoja a snov, nehy a zodpovednosti. Manželia musia takého prostredie vytvoriť ešte skôr, než prídu deti. Práca nesmie urobiť z domu opustené miesto, ale rodina sa má naučiť žiť a prepájať čas práce s časom sviatku. Často sa musí konfrontovať s vonkajšími tlakmi, ktoré nedovoľujú zvoliť si ideál, ale učeníci Pána sú tí, ktorí prežívajúc konkrétnu situáciu, vedia dať zmysel každej veci, aj tej, ktorú nie je možné zmeniť – sú soľou zeme. Zvlášť nedeľa má byť časom dôvery, slobody, stretnutia, odpočinku a zdieľania. Nedeľa je stretnutím medzi mužom a ženou. Predovšetkým je Dňom Pána, časom modlitby, Božieho slova, Eucharistie, otvorenosti pre spoločenstvo a lásku. A takto aj dni počas týždňa dostanú svetlo nedele a sviatku – bude menej rozptýlenia a viac stretnutia, menej náhlenia a viac rozhovorov, menej vecí a viac prítomnosti. Prvým krokom v tomto smere je pozrieť sa na to, ako bývame v našom dome, čo robíme okolo nášho rodinného krbu. Je potrebné si všímať, aký je náš domov a vziať do úvahy štýl nášho bývania, rozhodnutia, ktoré sme v ňom urobili, sny, ktoré sme v ňom snívali, utrpenie, ktoré prežívame, boje, ktoré podstupujeme, nádeje, ktoré živíme.

 

2. Tajomstvo Nazareta. V tejto galilejskej dedine prežil Ježiš najdlhšie obdobie svojho života. Ježiš sa stáva mužom – s plynúcimi rokmi prežíva mnohé ľudské skúsenosti, aby ich mohol všetky spasiť – stáva sa jedným z nás, vstupuje do konkrétnej ľudskej rodiny, žije v úplnej tichosti tridsať rokov, ktoré sa stávajú zjavením tajomstva nazaretskej pokory.

Verš, ktorým začína úryvok, načrtáva niekoľkými rysmi „tajomstvo Nazareta“. Je to miesto pre vzrast v múdrosti a milosti Božej v kontexte konkrétnej rodiny, ktorá prijíma a dáva život. „Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“ Tajomstvo Nazareta nám jednoduchým spôsobom hovorí, že Ježiš, Slovo, ktoré prichádza z výsosti, Syn Otca, sa stal dieťaťom, prijíma našu ľudskosť, vyrastá ako chlapec vo svojej rodine, prežíva skúsenosť náboženstva a zákona, každodenný život, v ktorom sa striedajú dni práce a sobotný odpočinok, kalendár sviatkov. „Syn Najvyššieho sa obliekol do odevu zraniteľnosti a chudoby“, je sprevádzaný pastiermi a ľuďmi, ktorí vyjadrujú nádej Izraela. Tajomstvo Nazareta je však oveľa viac – je tajomstvom, ktoré fascinovalo veľkých svätcov, akými boli Terézia z Lisieux a Karol de Foucauld.

Napokon verš, ktorým končí príbeh, hovorí, že Ježiš „sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“. Toto je hlboké tajomstvo Nazareta – Ježiš, zosobnené Božie Slovo, sa ponoril na tridsať rokov do našej ľudskosti. Ľudské slová, rodinné vzťahy, skúsenosť priateľstva a konfliktov, zdravia a choroby, radosti a bolesti sa stali jazykom, ktorý sa Ježiš učí, aby hlásal Božie slovo. Odkiaľ, ak nie z rodiny a z nazaretského prostredia pochádzajú Ježišove slová, jeho obrazné vyjadrenia, jeho schopnosť pozorovať pole, roľníka, ktorý rozsieva, žatvu, ktorá sa už žltne, ženu, ktorá zamiesi cesto, pastiera, ktorý stratil ovečku, otca s jeho dvoma synmi? Kde sa Ježiš naučil tak udivujúco rozprávať, hovoriť v obrazoch, prirovnávať, modliť sa v živote a životom? Nepochádza snáď táto Ježišova schopnosť z jeho ponorenia sa do života v Nazarete? Preto hovoríme, že Nazaret je miestom pokory a skrytosti. Slovo sa ukrýva, semeno zostupuje do lona zeme a umiera, aby prinieslo ako dar lásku samotného Boha, ba dokonca otcovskú tvár Boha. To je tajomstvo Nazareta.

 

3. Rodinné väzby. Ježiš žije v rodine vyznačujúcej sa židovskou spiritualitou a vernosťou zákonu: „Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky.Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom“. Rodina a zákon – to je kontext, v ktorom Ježiš rástol v múdrosti a milosti. Židovská rodina a judaistická religiozita, patriarchálna rodina a doma prežívané náboženstvo s každoročnými sviatkami, so zmyslom pre sobotu, s každodennou prácou a modlitbou, so spôsobom čistej a nežnej lásky manželov dávajú pochopiť, ako Ježiš hlboko prežíval svoju rodinu.

Aj my vyrastáme v konkrétnej ľudskej rodine, uprostred vzťahov prijatia, ktorými rastieme a odpovedáme na život a na Božie volanie. Aj my sa staneme tým, čo sme dostali. Tajomstvo Nazareta je súhrnom všetkých týchto väzieb: rodina a religiozita, naše korene a náš ľud, každodenný život a naše sny do budúcna. Dobrodružstvo ľudského života vychádza z toho, čo sme dostali – život, domov, city, jazyk, viera. Naša ľudskosť sa formuje v rodine, s jej bohatstvami i chudobou.

 

Život rodiny so sebou prináša jedinečný, nový, kreatívny štýl, ktorý sa prežíva a zakusuje v manželskej dvojici a odovzdáva sa deťom, aby pretvoril svet. Evanjeliový spôsob života v rodine pôsobí dovnútra i navonok cirkevného spoločenstva tým, že dáva zaskvieť charizme manželstva, novému prikázaniu lásky k Bohu a k blížnemu. Familiaris Consortio (64) nás pôsobivo nabáda, aby sme znovu objavili rodinnejšiu tvár Cirkvi a osvojili si „ľudskejšie a bratskejšie vzájomné vzťahy.“

Evanjeliový spôsob života v rodine

 

Kresťanská rodina, oživovaná a udržiavaná novým prikázaním lásky, praktizuje v svojom živote pohostinstvo, úctu a službu voči každému človeku, ktorého vždy prijíma pre jeho osobnú dôstojnosť a dôstojnosť Božieho dieťaťa.

 

Má sa to prejavovať predovšetkým medzi manželmi a rodinou a na prospech oboch, a to každodenným úsilím o zveľadenie opravdivého osobného spoločenstva, ktoré sa opiera o vnútorné spoločenstvo lásky a z neho vyrastá. To sa má potom rozvíjať v širšom okruhu cirkevného spoločenstva, do ktorého je kresťanská rodina začlenená. Vďaka láske v rodine Cirkev môže a má nadobúdať domáckejší, čiže rodinnejší rozmer, a to osvojovaním si ľudskejších a bratskejších vzájomných vzťahov.

 

Láska však prekračuje aj hranice okruhu bratov vo viere, pretože „každý človek je mojím bratom“. V každom človeku, najmä ak je chudobný, chorý, trpiaci alebo ak je obeťou nespravodlivého zaobchádzania, láska objavuje Kristovu tvár a brata, ktorého treba milovať a ktorému treba slúžiť.

 

Ak má rodina plniť svoju službu človeku naozaj evanjeliovým spôsobom, musí dôsledne uskutočňovať to, čo zdôrazňuje Druhý vatikánsky koncil: „Aby táto charitatívna činnosť bola a prejavovala sa naozaj bez akýchkoľvek výhrad, treba vidieť v blížnom obraz Boží, na ktorý je stvorený, a Krista Pána, ktorému sa podľa pravdy venuje to, čo sa dáva núdznemu“. [Familiaris consortio, 64] 

 

 

Je naša rodina miestom, ktoré prijíma a dáva život v plnosti rôznych ľudských a kresťanských rozmerov?

Aké rozhodnutia robíme, aby naša rodina bola miestom rastu v múdrosti a milosti Božej?

Aké rodinné, citové a náboženské väzby pôsobia na náš rast ako manželského páru a na naše deti?

 

Aké sú nové spôsoby života dnešnej rodiny v kontexte práce a sviatku?

Podľa akých rozhodnutí a kritérií riadime náš každodenný život?

Aké komunikačné a sociálne ťažkosti treba prekonať, aby mohla byť rodina miestom ľudského a kresťanského rastu?

S akými kultúrnymi ťažkosťami sa stretávame pri odovzdávaní dobrého spôsobu života a viery?