Rada KBS pre rodinu

 

 

1. «Budúca evanjelizácia z veľkej časti závisí od domácej cirkvi» (príhovor Jána Pavla II. pred III. generálnym zhromaždením biskupov Latinskej Ameriky, 1979). Ba ešte viac, rodina je srdcom novej evanjelizácie (pozri príhovor Jána Pavla II. k biskupom Afriky povereným rodinnou pastoráciou, 1992). História Cirkvi to od svojich počiatkov potvrdzuje. Typickým príkladom je svätý Augustín, ktorý sa obrátil vďaka Božej milosti vyprosenej mnohými slzami jeho matky svätej Moniky. Rodina uskutočňuje «svoje poslanie ohlasovať evanjelium predovšetkým výchovou detí» (Evangelium vitae, 92).

 

2. Evanjelizačné poslanie rodiny vychádza z krstu a novú formu dostáva sviatostnou milosťou manželstva.

 

3. Evanjelizačná úloha kresťanskej rodiny je obzvlášť potrebná a naliehavá na miestach, kde sa protináboženská legislatíva usiluje znemožniť výchovu vo viere, respektíve tam, kde narástla neviera alebo sekularizmus prenikol do takej miery, že znemožňuje naozajstnú náboženskú prax. Táto situácia je predovšetkým v komunistických i bývalých komunistických krajinách a v krajinách takzvaného prvého sveta. Domáca cirkev je jediným prostredím, kde deti a mládež môžu dostať autentickú katechézu o najzákladnejších pravdách.

 

4. Rodina má špecifický spôsob evanjelizácie, a to nie prostredníctvom veľkolepých prednášok alebo teoretických lekcií, ale prostredníctvom každodennej lásky, jednoduchosti, praktizovania a denného svedectva. Touto pedagogikou odovzdáva najdôležitejšie hodnoty evanjelia. Touto metódou viera preniká ako pri osmóze, nevnímateľným, ale skutočným spôsobom, ktorý rodinu dokonca mení na prvý a najlepší seminár povolaní na kňazstvo, zasvätený život a celibát vo svete.

 

5. Služba manželov a kresťanských rodičov evanjeliu je vo svojej podstate cirkevnou službou. To znamená, že je zakorenená v jedinom poslaní Cirkvi a je od neho odvodená, a tak je orientovaná na budovanie Kristovho tela. Preto služba evanjelizácie rodiny musí byť spätá so službami evanjelizácie a katechézy diecézy a farnosti a musí s nimi zodpovedne harmonizovať.

 

6. Cirkevný charakter si vyžaduje, aby evanjelizačné poslanie kresťanskej rodiny obsahovalo misionársku a katolícku dimenziu v plnom súlade s univerzálnym Kristovým príkazom: «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu» (Mk 16, 15). Preto niektorí rodičia sa môžu cítiť byť volaní, aby Kristovo evanjelium priniesli «až po samý kraj zeme» (Sk 1, 8), ako sa to udialo v prvých kresťanských spoločenstvách. V každom prípade v samotnom rodinnom prostredí sa musí uskutočňovať misionárska činnosť v ohlasovaní evanjelia neveriacim a vzdialeným príbuzným alebo rodinám, ktoré nežijú v manželskej zhode.

 

7. Kresťanská rodina sa stáva evanjelizačným spoločenstvom do tej miery, do akej sama prijíma evanjelium a dozrieva vo viere. «Okrem toho rodina sa má stať práve tak ako Cirkev prostredím, v ktorom sa evanjelium uplatňuje a z ktorého vyžaruje. Preto v rodine, ktorá si je vedomá tejto úlohy, všetky jej zložky a rysy ohlasujú evanjelium a súčasne sú evanjelizované. Rodičia nielenže učia svoje deti evanjelium, ale aj na nich môžu zo strany detí pôsobiť vplyvy života podľa evanjelia. Takáto rodina sa stáva hlásateľkou evanjelia aj v mnohých iných rodinách a v celom svojom životnom prostredí...» (Evangelii nuntiandi, 71).