Rada KBS pre rodinu

 

 

 

 

 

 

1. Deň spoločenstva. Deň Pána dáva prežívať sviatok ako čas pre druhých, deň spoločenstva a poslania. Eucharistia je pamiatkou na Ježišov úkon – toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás, toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás a za všetkých. Výraz „za vás a za všetkých“ úzko spája bratský život (za vás) a otvorenosť pre všetkých (za mnohých). V spojke „a“ je prítomná všetka evanjelizačná a misijná sila rodiny a spoločenstva – vydáva sa za nás, aby bol pre všetkých.

Cirkev, ktorá sa rodí z nedeľnej Eucharistie, je otvorená pre všetkých. Jej prvým poslaním je vytvoriť spoločenstvo veriacich, ktoré by bolo ako rodina rodín. To je tiež základným pravidlom jej misionárskeho poslania, pretože jednotná a svorná Cirkev vydáva svetu presvedčivejšie svedectvo. Cirkev sa môže stať misionárskou školou, len keď je domovom spoločenstva. Vyššie uvedené úryvky zo Skutkov apoštolov nám ponúkajú obraz prvých spoločenstiev, ktoré žijú svoju kresťanskú skúsenosť doma i v chráme. Sviatok a nedeľa sú chvíľami, keď sa obnovuje život Cirkvi, takže spoločenstvo veriacich nadobúda atmosféru rodinného života a rodina sa otvára pre spoločenstva Cirkvi.

Miestna cirkev a farnosť konkrétne sprítomňujú evanjelium v srdci ľudskej existencie. Tieto podoby Cirkvi sú najviac známe kvôli svojej blízkosti a pohostinnosti pre všetkých. V mnohých krajinách farnosti preukazujú „dobrý život“ podľa Ježišovho evanjelia a zvýrazňujú skutočnosť, aký zmysel má príslušnosť k Cirkvi. Druhý vatikánsky koncil učí, že v miestnych cirkvách „Cirkev kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva so svetom ten istý pozemský údel“ (Gaudium et spes, 40). Rodiny vo farnosti, ktoré sú „domácou cirkvou“, sprítomňujú farské spoločenstvo ako Cirkev v príbytkoch ľudí. Každodenný život, poznačený rytmom striedania práce a sviatku, umožňuje svetu, aby vstúpil do príbytkov a otvoril ich svetu. Na druhej strane sa kresťanské spoločenstvo má starať o rodiny, oslobodzovať ich od pokušenia uzavrieť sa do svojho „bytu“ a otvárať im cesty viery. V rodine sa odovzdáva život ako dar a prisľúbenie; vo farnosti sa prisľúbenie obsiahnuté v dare života prijíma a živí. Deň Pána sa stáva dňom Cirkvi, keď pomáha zakúsiť krásu spoločne prežitej nedele a vyvarovať sa banálne a konzumne prežívanému víkendu, aby sme zakúsili bratské spoločenstvo rodín.

 

2. Deň charitatívnej služby. Deň Pána ako dies ecclesiae sa stáva dňom charitatívnej služby. Cirkev, ktorá sa živí nedeľnou Eucharistiou, je spoločenstvom v službe pre všetkých. Rodina, aj keď nielen ona, je sieťou, cez ktorú sa prenáša táto služba. Nádherný text z Evanjelia podľa Marka uvedený vyššie opisuje, ako na nedeľnej Eucharistii Ježiš stojí uprostred nás ako ten, kto slúži. Toto je kritérium služby v spoločenstve – kto chce byť veľkým, nech sa stane malým (vaším služobníkom), a kto chce byť prvým, nech sa venuje chudobným a maličkým (sluhom všetkých). Charitatívna služba je charakteristickým znakom kresťanskej nedele. Niektoré liturgické obdobia (advent a predovšetkým pôstne obdobie) ju predkladajú ako hlavnú úlohu rodiny a spoločenstva. Nedeľa sa tak stáva „dňom charitatívnej služby“.

Charitatívna služba vyjadruje túžbu po spoločenstve s Bohom a s bratmi. Rodina sa počas týždňa stretáva s každodennými starosťami, ale jej život sa nemôže zastaviť pri dávaní vecí a vykonávaní povinností – má rozvíjať vzťahy medzi ľuďmi, dobrý život vo viere a v láske. Bez domácej skúsenosti služby, bez poskytovania vzájomnej pomoci a účasti na spoločných námahách, sa len ťažko zrodí srdce schopné lásky. V rodine deti zakusujú deň čo deň neúnavnú obetavosť rodičov a ich pokornú službu a z ich príkladu sa učia tajomstvu lásky. Keď vo farskom spoločenstve vedieme deti a mládež k tomu, aby rozšírili horizont charitatívnej pomoci voči ostatným ľuďom, vtedy sa môžu podeliť o skúsenosť lásky a služby, ktorú sa naučili doma. Praktické učenie sa charitatívnej láske hlavne v rodinách, ktoré majú len jedno dieťa, sa má čím skôr otvoriť pre uskutočňovanie menších či väčších foriem služby druhým.

 

3. Deň vyslania na misie. Misionársky rozmer Cirkvi je stredobodom nedeľnej Eucharistie a otvára dvere rodinného života pre svet. Nedeľné spoločenstvo je vo svojej podstate spoločenstvom misionárskym. V nádhernom vyššie citovanom obraze zo Skutkov apoštolov sa opisuje spoločenstvo v Antiochii, ktoré Duch podnecuje k misionárskemu poslaniu práve počas slávenia – pravdepodobne nedeľnej – liturgie. V deň bohoslužieb sa spoločenstvo stáva misionárskym. Misie sa netýkajú len pozvaných jednotlivcov, ale sa prejavujú ako účinné vtedy, keď sa celá Cirkev, s bohatstvom svojich chariziem, služieb a povolaní, stáva skutočným znamením Kristovej lásky k všetkým ľuďom. Existujú rôzne misionárske formy pre spoločenstvo, ale všetky majú viesť ľudí ku Kristovi. Rodina je povolaná, aby evanjelizovala vlastným a nenahraditeľným spôsobom – vo vnútri rodiny, vo svojom okolí (blízki, priatelia, príbuzní), v spoločenstve Cirkvi i v spoločnosti.

Eucharistické spoločenstvo rozširuje svoj pohľad k horizontu sveta, keď prijme Pavlovu starostlivosť o všetky cirkvi. Ak misijným horizontom Cirkvije missio ad gentes, aj miestna cirkev je na vlastnom území povolaná k hlásaniu Evanjelia. Výchova k otvorenosti pre druhých, k cudzincom, prisťahovalcom má začínať v rodine a má byť podnecovaná v spoločenstve. Ešte predtým sa však nezriedka práve v rodine rodí ochota zvoliť si život obetovaný pre druhých, venovaný misiám a službe svetu. V mnohých kresťanských rodinách sa práve zo silnej skúsenosti ľudskosti a lásky, a vďaka pravidelnej účasti na nedeľnej Eucharistii, zrodili prekrásne príbehy povolania k službe pre spoločnosť, pre angažovanosť v dobrovoľníckej práci, k svedectvu v politike či k misiám v rôznych krajinách sveta. Vzťah medzi nedeľou a Eucharistiou, medzi Cirkvou a misiami, medzi rodinou a službou pre druhých si vyžaduje obnovenie uvádzania do kresťanského života, ktoré podnecuje k novému misionárskemu povedomiu. Mimoriadna sila nedele, ktorá je obsiahnutá v nedeľnej Eucharistii, priviedla mučeníkov z Abitene až k mučeníctvu.

„Konal si proti predpisom vládcov a cisárov, keď si ich všetkých zhromaždil?“ A presbyter Saturnin, inšpirovaný Duchom Pána, odpovedal: „Slávili sme nedeľnú Eucharistiu a vôbec sme na ne nepomysleli.“ Prokonzul sa spýtal: „Prečo?“ Odpovedal: „Pretože nedeľnú bohoslužbu nemôžeme vynechať“ (IX).

„Konali sa v tvojom dome zhromaždenia proti dekrétu vládcov?“ Biskup, naplnený Duchom Svätým, povedal: „V mojom dome sme slávili nedeľnú Eucharistiu“. A on: „Prečo si im dovolil vstúpiť?“ Odpovedal: „Pretože sú to moji bratia a nemohol som im v tom zabrániť“. „A napriek tomu – pokračoval konzul – bolo tvojou povinnosťou im v tom zabrániť.“ A on: „Nemohol som, pretože my kresťania nemôžeme byť bez nedeľnej Eucharistie“ (Acta Saturnini, Dativi, et aliorum plurimorum martyrum in Africa, XI).

Nedeľná Eucharistia umožnila v prvých storočiach Cirkvi, aby sa rozšírila až po hranice sveta. Aj dnes je každodenný život rodiny a Cirkvi znovu pozvaný k tomu, aby začínal práve odtiaľ – bez nedeľnej Eucharistie kresťania nemôžu žiť.

 

Nedeľa je v krátkom časovom úseku týždňa opakovaním tajomstva Veľkej noci. Hovorí sa jej aj „malá nedeľná Veľká noc“. „Žiť podľa nedele“ znamená žiť vo vedomí oslobodenia, ktoré Kristus priniesol, aby sa jeho víťazstvo plne prejavilo na všetkých ľuďoch prostredníctvom hlboko obnoveného správania. Nedeľa ako sviatok pre druhých nemá byť chápaná len v liturgickom rozmere; okrem toho, že je darom pre kresťanov je aj hodnotou pre ľudstvo. Neprežívať všetky dni rovnako (a iba nedeľa v sebe skrýva tajomstvo odlišnosti), venovať čas spoločenstvu a charitatívnej láske, je účinnou cestou ako oslobodiť človeka od otroctva práce.

 

Žiť podľa nedele

Táto radikálna novosť, ktorú Eucharistia vovádza do života človeka, sa prejavila v kresťanskom povedomí už od počiatku. Veriaci okamžite pochopili hlboký vplyv, ktorým slávenie Eucharistie pôsobilo na štýl ich života. Svätý Ignác Antiochijský vyjadroval túto pravdu tak, že kresťanov označoval ako tých, „čo prišli k novej nádeji“, a predstavoval ich ako tých, čo „žijú podľa nedele“ (iuxta dominicam viventes). Táto formula veľkého antiochijského mučeníka jasne poukazuje na spojivo medzi eucharistickou skutočnosťou a kresťanskou existenciou v jej každodennosti. Zvyk kresťanov stretávať sa v prvý deň po sobote, aby slávili Kristovo vzkriesenie – podľa rozprávania svätého Justína, mučeníka –, je aj údaj, ktorý definuje formu života obnoveného stretnutím s Kristom. Formula svätého Ignáca –„žiť podľa nedele“ – podčiarkuje aj paradigmatickú hodnotu, ktorú tento svätý deň vlastní vzhľadom na každý iný deň týždňa. On sa totiž neodlišuje len na základe prerušenia prác, ako nejaká pomlčka v rytme bežných dní. Kresťania tento deň vždy vnímali ako prvý v týždni, lebo sa v ňom slávi pamiatka na radikálnu novosť, ktorú priniesol Kristus. Preto je nedeľa deň, v ktorom kresťan nachádza tú eucharistickú formu svojej existencie, podľa ktorej je povolaný neustále žiť. „Žiť podľa nedele“ znamená žiť vo vedomí oslobodenia, ktoré Kristus priniesol, a prežívať svoju existenciu ako dar seba samých Bohu, aby sa jeho víťazstvo plne prejavilo na všetkých ľuďoch prostredníctvom hlboko obnoveného správania.

[Sacramentum caritatis, 72]

 

Prežíva naša rodina nedeľu ako čas pre druhých a s druhými?

Aký je vzťah medzi našou rodinou, ďalšími rodinami a kresťanským spoločenstvom?

Aké prejavy služby a dobročinnej lásky prežívame počas týždňa u nás doma? Akú charitatívnu činnosť by sme poradili ostatným, zvlášť pokiaľ ide o tých najnúdznejších?

Je náš domov otvorený svetu, jeho problémom a jeho potrebám?

 

Dnes sa málo prežíva rozmer nedele ako dňa spoločenstva. Aké riešenia a návrhy môžeme ponúknuť?

Odovzdávajú kresťanské spoločenstvá rodinám skúsenosť spoločenstva? Privádzajú rodiny kresťanské spoločenstvá k bratskejšiemu spôsobu života?

Venuje sa vo farnosti neustála pozornosť poskytovaniu charitatívnej pomoci? Sú charitatívne združenia a inštitúcie (Charita) prejavom celého spoločenstva?

Ako si rodiny pomáhajú pri výchove k hodnotám takého života, ktorý je prežívaný pre druhých, ako vzbudzujú misionárske povolania?