Rada KBS pre rodinu

 

 

 

1. Muža a ženu ich stvoril. Prečo Boh stvoril muža a ženu? Prečo chcel, aby v ľudskej dvojici, viac ako v ktoromkoľvek inom stvorení, žiaril jeho obraz? Muž a žena, ktorí sa milujú celým svojím bytím, sú kolískou, ktorú Boh vybral, aby do nej vložil svoju lásku, aby každý syn a každá dcéra, ktorí sa narodia na svet, ju mohli spoznať, prijať a prežívať z pokolenia na pokolenie, vzdávajúc chválu Stvoriteľovi.

 

Prvé strany Biblie zobrazujú dobro, ktoré Boh zamýšľal pre svoje stvorenia. Boh stvoril muža a ženu rovných v dôstojnosti, a predsa rozdielnych: jedného mužského pohlavia a druhého ženského pohlavia. Podobnosť zjednotená v rozdielnosti pohlaví im dovoľuje vstúpiť do tvorivého dialógu, vytvorením životného zväzku. Zmluva s Pánom znamená v biblii to, čo dáva život ľudu vo vzťahu k svetu a dejinám celého ľudstva. To, čo biblia učí o ľudstve a o Bohu, má korene v udalosti Exodu, v ktorom Izrael zakúsil dobrotivú blízkosť Pána a stal sa jeho ľudom tým, že súhlasil so zmluvou, z ktorej ako jedinej prichádza život.

Dejiny zmluvy Pána s jeho ľudom osvetľujú príbeh stvorenia muža a ženy. Boli stvorení pre spojenie (zmluvu), ktorá sa netýka len ich samotných, ale zahŕňa aj Stvoriteľa: „Na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“.

Rodina sa rodí z manželského páru, zamýšľaného v samotnej rozdielnosti pohlaví, ako obraz Boha, obraz zmluvy. V nej má jazyk tela veľký význam, vyjadruje niečo o Bohu samom. Spojenie, ktoré sú muž a žena vo svojej rozdielnosti a vzájomnom doplňovaní povolaní žiť, je na obraz a podobu Boha, ktorý je spojencom svojho ľudu. Ženské telo je určené na to, aby túžilo po tele muža a prijalo ho a naopak; to isté – ba ešte viac – platí pre „myseľ“ a „srdce“. Stretnutie s osobou iného pohlavia vždy vyvoláva zvedavosť, hodnotenie, túžbu upozorniť na seba, vydať zo seba to najlepšie, ukázať vlastnú hodnotu, postarať sa, chrániť...; je to stretnutie vždy dynamické, naplnené pozitívnou energiou, pretože vo vzťahu s druhým/s druhou, objavujeme a rozvíjame sami seba. Mužská a ženská identita vystupuje do popredia zvlášť vtedy, keď medzi nimi vznikne nadšenie pre stretnutie a túžba po vytvorení vzťahu.

V rozprávaní druhej kapitoly Genezis Adam objavuje, že je mužom práve vo chvíli, keď spoznáva ženu – stretnutie so ženou mu dáva pochopiť a pomenovať to, že je mužom. Vzájomné spoznanie sa muža a ženy spôsobuje porážku zla samoty a zjavuje dobro manželského zväzku. V protiklade s tým, čo tvrdí rodová (gender) ideológia, rozdielnosť obidvoch pohlaví je veľmi dôležitá. Je predpokladom k tomu, aby každý mohol rozvíjať svoju ľudskosť vo vzťahu a v interakcii s druhým. Zatiaľ čo manželia sa darujú úplne jeden druhému, zároveň sa darujú deťom, ktoré by sa mohli narodiť. Takáto dynamika daru sa ochudobňuje zakaždým, keď sa sexualita využíva egoisticky – keď je vylúčená akákoľvek otvorenosť pre život.

 

2. Nie je dobre byť človeku samému. Boh, aby vyplnil Adamovu samotu, stvoril pre neho „pomoc, ktorá mu bude podobná“. V biblii sa výraz „pomoc“ viac menej spája s Bohom, až sa z neho stáva pomenovanie pre Boha samého („Pán je so mnou a pomáha mi“ Ž 118, 7); okrem toho „pomocou“ sa nemyslí nejaký všeobecný zásah, ale pomoc poskytnutá v ohrození života. Tým, že Boh stvoril ženu ako pomoc, ktorá mu je podobná, vytrhol človeka zo zla samoty, ktorá zabíja a zasadil ho do spojenia, ktoré dáva život – spojenia manželského, v ktorom si muž a žena vzájomne dávajú život; spojenia rodičovského, v ktorom otec a matka odovzdávajú život deťom.

Muž a žena sú jeden pre druhého „pomocou“, ktorá je „nablízku“, podopiera, zdieľa, komunikuje, a to spôsobom, v ktorom je vylúčená akákoľvek forma podriadenosti alebo nadradenosti. Rovnaká dôstojnosť muža a ženy nepripúšťa žiadnu hierarchiu a zároveň nevylučuje rozdielnosť. Rozdielnosť dovoľuje mužovi a žene vytvoriť jednotu a toto spojenie im dáva pevnosť. Učí nás to Kniha Sirachovcova: „Kto dostal dobrú ženu, ten sa dostáva k bohatstvu, ona je pomocnicou aj stĺpom, o ktorý sa pokojne opiera. Kde niet plota, tam voľne kradnú majetok, kde niet ženy, tam muž zastone v biede“ (Sir 36, 26-27).

Muž a žena, ktorí sa milujú v telesnej túžbe a nežnosti, ako aj v hĺbke ich dialógu, sa stávajú spojencami, ktorí sa poznávajú jeden vďaka druhému, dodržujú dané slovo a sú verní zmluve, podporujú sa, aby uskutočňovali ten Boží obraz, ku ktorému sú povolaní ako muž a žena už od počiatku sveta. Počas života prehlbujú komunikáciu jazykom tela a slova, pretože oboje potrebujú ako vzduch a vodu. Muž a žena sa musia vyhnúť nástrahám ticha, odstupu a nedorozumenia. Pracovný rytmus však nezriedka vyčerpáva, odoberá čas a energiu pre starostlivosť o vzťahy medzi manželmi – preto je potrebný čas sviatku, keď sa slávi jednota (spojenie) a život.

Stvorenie ženy sa uskutočnilo, kým muž hlboko spal. Spánok, ktorý Boh na neho dopustil, vyjadruje jeho odovzdanosť tajomstvu, ktoré nemôže pochopiť. Pôvod ženy zostáva zahalený v tajomstve Boha, rovnako ako pre každú dvojicu zostáva tajomstvom pôvod ich lásky, príčina ich stretnutia a vzájomnej príťažlivosti, ktorá ich viedla k spoločenstvu života. Jedna vec sa zdá istá – do vzťahu dvojice Boh vložil „logiku“ svojej lásky, v ktorej dobro vlastného života spočíva v darovaní sa druhému/druhej.

Láska dvojice, tvorená príťažlivosťou, partnerstvom, dialógom, priateľstvom, starostlivosťou... má svoje korene v Božej láske, ktorá už od začiatku zamýšľala muža a ženu ako stvorenia, ktoré by sa milovali tou istou láskou, i za cenu toho, že nástrahy hriechu by mohli urobiť ich vzťah namáhavým a protichodným. Žiaľ,hriech nahradil logiku lásky, logiku sebadarovania logikou moci, nadvlády, sebeckým potvrdzovaním vlastného ega.

 

3. Budú jedným telom. Žena, pretože je stvorená z mužovho rebra, je „telo z jeho tela a kosť z jeho kostí“. Z tohto dôvodu zdieľa žena slabosť muža – telo,ale i nosnú podporu – kosť. Jeden komentár Talmudu v tejto súvislosti hovorí, že, „Boh nestvoril ženu z hlavy muža, aby muža ovládala; nestvoril ju ani z chodidiel, aby bola mužovi podriadená, ale stvoril ju z rebra, aby bola blízko jeho srdcu“. Ozvenou týchto slov sú slová o „milovanej“ z Piesne piesní: „Na srdce si ma pritlač jak prsteň“ (Pies 8, 6). Vyjadruje sa v nich hlboká a celostná jednota, o ktorú usiluje a ku ktorej je predurčená láska dvojice.

Toto je teraz kosť z mojich kostí a telo z môjho tela – muž vyslovuje tieto svoje prvé slová pred ženou. Až do tejto chvíle „pracoval“ na pomenovaní zvierat, ale zostával ešte sám, neschopný slov prednášaných v spoločenstve. Keď ale muž pred sebou uvidí ženu, vyslovuje slová úžasu, pretože v nej rozpoznáva veľkosť Boha a krásu citov. Spoločenstvu muža a ženy bohatému na úžas, vďačnosť a solidárnosť Boh zveruje stvorenie. Spojení v láske, stávajú sa v čase „ jedným telom“.

Výraz „jedno telo“ poukazuje zaiste na dieťa, ale ešte skôr znamená medziosobné spoločenstvo, ktoré úplne spojuje muža a ženu až do chvíle, keď vytvára novú skutočnosť. Takto spojení sa muž a žena môžu a majú dať k dispozícii pre odovzdávanie života, pre prijatie tým, že dávajú život deťom, ale tiež tým, že budú otvorení pre formy osvojenia a adopcie. Dôverný vzťah manželov je totiž pôvodným miestom predurčeným a Bohom chceným, kde nielenže je život splodený a kde sa život rodí, ale je aj prijímaný a kde sa učí celý súbor citov a ľudských vzťahov.

V manželskom páre je prítomný úžas, prijatie, oddanosť, útecha v nešťastí a samote, zväzok a vďačnosť za úžasné Božie diela. A tak sa stáva dobrou zemou, do ktorej je ľudský život zasiaty, kde klíči a prichádza na svet. Miesto života, miesto Božie – ľudská dvojica tým, že prijíma jeden druhého, uskutočňuje svoje určenie v službe stvorenia a stáva sa čoraz viac podobná Stvoriteľovi, na ceste k svätosti.

 

V živote rodiny tvoria medziosobné vzťahy základ a sú živené tajomstvom lásky. Kresťanské manželstvo je zväzok, prostredníctvom ktorého si muž a žena sľubujú, že sa budú milovať v Pánovi navždy a celým svojím bytím, je prameňom, ktorý živí a oživuje vzťahy medzi všetkými členmi rodiny. Nie náhodou sa v nasledujúcich úryvkoch z Familiaris consortio a Evangelium vitae, ktoré ilustrujú tajomstvo domáceho života, viackrát objavujú výrazy „spoločenstvo“ a „dar“.

Láska, prameň a duša rodinného života

Spoločenstvo manželov je základom, na ktorom sa buduje širšie domáce spoločenstvo, a to spoločenstvo rodičov a detí, bratov a sestier medzi sebou, príbuzných a iných rodinných príslušníkov.

 

 

Ako žijeme túžbu a nežnosť v našom vzťahu?

S akými prekážkami sa stretávame na našej ceste k hlbokej jednote?

Sme ako manželia otvorení deťom, spoločnosti, Cirkvi?

Aké malé rozhodnutie môžeme urobiť pre zlepšenie vzájomného porozumenia?

 

Ako podporiť v našom spoločenstve hodnotu manželskej lásky?

Ako podporiť komunikáciu a vzájomnú pomoc medzi rodinami?

Ako pomôcť tým, ktorí majú ťažkosti v živote manželského páru a rodiny?