Rada KBS pre rodinu

 

 

 

1. Jozefovi sa vo sne zjavil anjel. Skôr či neskôr, rôznymi spôsobmi, je život rodiny vystavený skúškam. Je preto potrebná múdrosť, rozlišovanie a nádej, veľká nádej, často ľudsky nepochopiteľná. Utrpenie, ohraničenie a zlyhanie sú súčasťou našej prirodzenosti ako stvorenia, poznačeného skúsenosťou hriechu, ktorý ničí všetku krásu a kazí každé dobro. To však neznamená, že sme určení na to, aby sme tomu podľahli, ba naopak; prijatie našej prirodzenosti nás nabáda k dôvere v dobrotivú prítomnosť Boha, ktorý dokáže tvoriť všetko nové.

Úryvok z evanjelia opisuje dramatickým spôsobom cestu konkrétnej rodiny, Ježišovej rodiny, zjavne podobnej mnohým iným rodinám – maličký je v nebezpečenstve, hneď v noci je nutné vydať sa na cestu do cudzej krajiny. Mladá rodina je nútená vydať sa na neplánovanú, zložitú a obavy vzbudzujúcu cestu. Koľkokrát sa aj dnes stáva mnohým rodinám, že sú nútené zanechať svoj domov, aby mohli poskytnúť svojim deťom lepšie životné podmienky a aby ich uchránili od nebezpečenstva okolitého sveta. Možnože príbeh o úteku do Egypta poukazuje na všeobecnejšie udalosti, ktoré sa týkajú všetkých rodín – nevyhnutnosť vydať sa na cestu, ktorá vedie rodičov k zrelosti a deti k dospelosti, v uvedomení si svojho povolania; to sa nezriedka môže stať aj za cenu bolestných rozhodnutí. Je to cesta utvárania rodiny, privádzania na svet a vychovávania detí, cesta strmá, ťažká, náročná, na ktorej mnohé ťažkosti – od ktorých nie je žiadna rodina uchránená – môžu neraz odradiť.

V príbehu z evanjelia Ježiš odchádza ako dieťa a keď sa vracia, získava svoje meno dospelého: „Budú ho volať Nazaretský.“ (Mt 2, 23), meno, ktoré už predznamenáva jeho osud spojený s krížom – týmto spôsobom aj na ceste každej rodiny, na ktorej rodičia dozrievajú, sa rodia dospelé deti, schopné prijať sami za seba svoje povolanie. Na tejto ceste rodiny sú hlavnými aktérmi rodičia, zvlášť otec, ktorí sú povolaní vytvoriť deťom dobré podmienky pre život. Nevyhnutnosť odísť je oznámená  Jozefovi jazykom snov. Práve vo sne (Mt 1, 20-21) mu bolo predtým oznámené Máriino tehotenstvo a bol vyzvaný, aby ju prijal a vzal si ju k sebe (porov. Mt 1, 20-21).

O Jozefovi toho vieme málo, ale jedna vec je istá: „bol to človek spravodlivý“ (Mt 1, 19). Spravodlivosť, čnosť medziľudských vzťahov, dáva na prvé miesto ochranu blížneho – tak sa Jozef, pretože bol spravodlivý a nechcel Máriu vystaviť potupe, rozhodol, že Máriu potajomky prepustí, namiesto toho, aby ju vydal verejnému súdu. V jednoduchosti svojho srdca dokázal rozpoznať Boží plán a uvidieť v udalostiach života rodiny Božie vedenie. Základom je dokázať „počúvať anjelov“, duchovne rozlišovať udalosti a chvíle nášho rodinného života, aby sme neustále pestovali vzťahy, uprednostňovali ich a uzdravovali. Rodina totiž žije z dobrých vzťahov, zo vzájomne pozitívnych pohľadov, z úcty a vzájomne poskytovanej istoty, z obrany a ochrany – takéto prostredie umožňuje pozorné rozlišovanie a pohotové rozhodovanie, ktoré zachraňuje život dieťaťa. To platí pre všetky rodiny, pre tie, ktoré prežívajú konkrétne nebezpečenstvo, ale aj pre tie, ktoré žijú v zdanlivo bezpečnejších situáciách – rodičia musia usilovať o taký život pre svoje deti, ktorý by ich chránil pred nástrahami a nebezpečenstvami.

Anjel vyzýva k prebudeniu, prijatiu, úteku... a k dôvere, aby zostali v cudzej krajine, až kým im nepovie On, Pán. Jozef berie na seba svoju zodpovednosť, je protagonistom vlastnej životnej cesty, ale necíti sa sám, pretože počíta s pohľadom Toho, ktorý sa stará o život všetkých ľudí. Dôvera v Boha ho nezbavuje vlastného úsudku, hodnotenia situácií, celého procesu rozhodovania, ale skôr mu umožňuje prežívať každú situáciu bez toho, žeby si niekedy zúfal alebo rezignoval. Jozef je duchaprítomný, schopný čeliť udalostiam a chrániť život matky i dieťaťa, ale koná tiež v plnom vedomí toho, že mu pomáha účinná Božia ochrana.

 

2. Vezmi so sebou dieťa i jeho matku. Jozef poslúchne, vezme dieťa i jeho matku a odvedie ich ďaleko od nebezpečenstva. Kráľ Herodes, ktorý mal byť garantom života svojho ľudu, sa v skutočnosti zmenil na prenasledovateľa, pred ktorým bolo potrebné utiecť. Aj dnes sa rodina stretáva s nebezpečnými a ľstivými nástrahami – utrpenie, chudoba, svojvôľa, ale tiež nadmerné pracovné vyťaženie, konzumný štýl života, ľahostajnosť, opustenosť a samota... Celý svet sa môže javiť ako prekážka, v rôznych podobách nepriateľský voči životu maličkých. Každý rodič by chcel urobiť svet jednoduchším, viac obývateľnejším pre svoje deti a ukázať im, že život je dobrý a hodný toho, aby sme ho žili.

Starostlivosť o deti, keď sú malé, je motivovaná touto túžbou – rodičom je ľúto, keď deti plačú, trpia a urobia všetko preto, aby zmiernili ich bolesť. Robia, čo môžu, aby život pre ich deti bol krásny, aby bol darom, aby bol požehnaný v mene Božom. V tom spočíva význam cesty do Egypta – hľadanie bezpečného miesta uprostred noci, ktoré má chrániť pred nástrahami, násilím, znovu dávať nádej, dovoliť uchovať si správny obraz o Bohu a o živote.

K tejto úlohe bol, zdá sa, na prvom mieste povolaný otec – je to on, ktorý sa budí a preberá iniciatívu. Jozefovi sú zverení syn i matka a on vie, že ich oboch musí odviesť do Egypta, do bezpečia. „Vezmi dieťa i jeho matku“, hovorí anjel až dvakrát a text to dvakrát opakuje. Tieto slová znejú ako povzbudenie pre otcov, aby prekonávali neistoty, aby vychádzali v ústrety matke a dieťaťu a postarali sa o nich. Spoločenské vedy dnes znovu objavujú, že osoba otca má pre celkový rozvoj detí rozhodujúci význam.

Otec, ako text napovedá, nachádza svoju identitu a svoju úlohu v tom, že ochraňuje matku, čiže keď sa stará o vzťah manželov. Vieme veľmi dobre, aké je rodičovské porozumenie rozhodujúce pre ochranu, opateru a povzbudzovanie detí; vieme aj to, aké je ťažké pre muža chrániť ženu od tisícov nocí samoty, ticha a neschopnosti komunikovať. Aj tieto veci – ak sa na to lepšie pozrieme – sú nástrahami, ktoré robia život detí „ťažším“.

 

3. Odišiel do Egypta. Cesta rodiny znamenala odísť z nepriateľskej krajiny do krajiny obývateľnejšej, do Egypta, ktorý v tom čase bol krajinou otroctva a utrpenia, ale aj miestom zjavenia Pánovej lásky k svojmu ľudu, Izraelu.

Egypt napĺňa izraelskú myseľ mnohými myšlienkami – je to krajina, ktorá prichýlila Jakuba a jeho synov a ešte predtým jeho syna Jozefa, predaného bratmi; je to krajina, v ktorej ľud trpel otroctvom a zakúsil oslobodenie. Aj Mojžiš utiekol z tejto krajiny, ktorá mu poskytla pohostinstvo. Anjel žiada Jozefa, aby zachránil dieťa práve tam, akoby povedal, že aj miesto smrti – znovu navštívené a obývané nádejou a dôverou – sa môže stať kolískou života. Ale aby sa to mohlo stať, je potrebná odvaha sa tam vrátiť a rozhodnutie bývať na tomto neľahkom mieste, povzbudení dôverou v Boha živých. Viera v Boha je schopná všetko robiť nové a navrátiť rodinám životaschopnosť.

Jozef sa dáva na cestu „v noci“. V noci nič nevidno, sme ako slepí, ale môžeme počuť a počúvať hlas, ktorý podopiera a povzbudzuje. Je mnoho „nocí“, ktoré dopadajú na život rodiny – noci naplnené dobrými i zlými snami; noci, ktoré vidia manželov tápať vo tme vzťahu, ktorý sa stal ťažkým; noci detí v kríze, v ktorých sa stávajú nemými, vzdialenými alebo žalobcami a rebelmi... takmer na nepoznanie. Všetky tieto noci – ako nás učí príbeh o úteku do Egypta – je možné prekonať a doviesť dieťa do bezpečia natoľko, nakoľko budeme udržiavať s dôverou nastražený sluch na Pánove slová.

Od rodičov sa vyžaduje, aby chránili deti od mnohých nocí svojho vzťahu, svojich problémov a od vlastných nocí svojich detí, často krát veľmi bolestných, spôsobených ich rozhodnutím, ktoré sa protiví dobru. Zvlášť v týchto chvíľach sa otec postará o svojho syna – v očiach matky naplnených bolesťou je stále istotou – a nájde pre nich útočisko. Takýmto útočiskom je nezriedka samotné srdce otca a matky, ktoré uchováva neporušený obraz dieťaťa a kde môžu rodičia znovu nájsť trpezlivosť a nádej, aby svoje dieťa neprestali milovať.

Ježiš zomrel v Jeruzaleme, v tej istej krajine, z ktorej bol odvedený, aby bol zachránený, prostredníctvom tej istej moci, od ktorej ho rodičia uchránili. V živote každej rodiny prichádza chvíľa, keď sa rodičia musia vzdialiť. Keď splnili svoju úlohu a sprevádzali dieťa k rozpoznaniu svojho povolania, je dobré, aby sa vzdialili a nechali priestor pre Božiu vôľu. Rodina nie je večná a po tom, čo sprevádzala dieťa k rozpoznaniu svojho povolania, v dôvere v dobro, ktoré prijalo, ho má povzbudiť k tomu, aby odišlo, aby sa vydalo na svoju cestu mimo rodiny. Rodičia prechádzajú skúškou vlastnej múdrosti ako byť diskrétne prítomní, v umení vzdialiť sa, ktoré nikdy neznamená opustenie, ale je formou úcty a slobody, ktorá pripravuje budúcnosť sveta.

Jozef – opäť vo sne – pochopí, že prišla chvíľa, keď musí rodinu priviesť späť do Izraelskej krajiny. Múdro rozvažuje, hodnotí situáciu a – osvietený tajomným proroctvom – rozhodne sa usadiť v Nazarete, v mieste bezpečnejšom, než je Júdea. Sen je opäť miestom zjavenia a víťazstva nad prekážkami a násilím, a hoci je takmer neviditeľný a akoby nepodložený, stáva sa miestom pozorného a odvážneho rozlišovania a dokáže poraziť dobre viditeľnú a oveľa výraznejšiu a pevnejšiu zbraň moci. Nič nemôže dať šach Božej prozreteľnosti, ktorá je schopná zachrániť aj z najťažších a najnebezpečnejších situácií tých, ktorí sa zveria pod jej ochranu. Boh je prítomný v nociach našich rodín a v spleti skrytých a mnohokrát temných udalostí pripravuje svoj plán spásy.

 

Familiaris consortio v bode 77 zobrazuje pôsobivý obraz „nocí rodín“, ktoré zostupujú na akúkoľvek etapu života a štádium ľudskej existencie. Text pomáha k tomu, aby ľudia v každej časti sveta pochopili tamojšie ťažkosti rodín v súčasnej dobe, a to s múdrosťou rozumu a súcitným srdcom. Vzhľadom na pastoračné obavy synodálnych otcov tu Ján Pavol II. s veľkou láskou upriamuje „pohľad“ Cirkvi k láskyplnému skúmaniu utrpenia a námahy, ktorými prechádza život rodiny a prosí aj dnes svojich pastierov, laických pracovníkov a rodiny, aby rozšírili „pohľad“ Cirkvi na nespočetný dav, ktorý je ako „stádo bez pastiera“.

Podporovať rodinu v ťažkostiach

Podľa príkladu dobrého pastiera vyžaduje sa ešte pohotovejšia, múdrejšia a prezieravejšia pastoračná starostlivosť o tie rodiny, ktoré musia – často nezávisle od vlastnej vôle, alebo pod tlakom rôznych potrieb – čeliť objektívne ťažkým situáciám…

Sú to napríklad rodiny tých, čo sa vysťahovali za prácou; rodiny tých, čo sú na dlhý čas vzdialení, ako sú dôstojníci, námorníci a cestovatelia; rodiny väzňov, utečencov a vyhnancov; rodiny, ktoré žijú vo veľkomestách, a v skutočnosti sú izolovaní; rodiny bez príbytkov; rodiny neúplné alebo bez jedného z rodičov; rodiny, ktorých deti sú postihnuté alebo obete omamných jedov; rodiny alkoholikov; rodiny vytrhnuté zo svojho kultúrneho a sociálneho prostredia alebo ktoré sú týmto nebezpečenstvom ohrozené; rodiny z politických alebo iných dôvodov diskriminované; rodiny ideologicky rozdelené; rodiny, ktoré majú sťažený styk s farnosťou; rodiny vystavené násiliu a nespravodlivému zaobchádzaniu pre svoju vieru; rodiny, v ktorých sú manželia neplnoletí, a napokon starci, ktorí sú nezriedka nútení žiť osamotene a bez primeraných prostriedkov.

Iné ťažkosti, pre ktoré rodina potrebuje pomoc cirkevného spoločenstva a jej pastierov, môžu byť: nepokojné dospievanie detí, plné protestov a búrok; manželstvo detí, ktoré ich odtrháva od rodiny, v ktorej rástli; nedostatok pochopenia a lásky zo strany najdrahších členov rodiny; odchod jedného z manželov alebo smrť, čo so sebou prináša bolestnú skúšku; alebo smrť niektorého rodinného príslušníka, čo ochudobňuje a mení pôvodné jadro rodiny.

[Familiaris consortio, 77]

 

Akými „skúškami“ v súčasnosti prechádza naša rodina? Ako ich prežívame?

Akým som mužom pre matku svojich detí? Akou som ženou pre otca svojich detí? Akým otcom a akou matkou sme pre naše deti?

Ako môžeme rásť ako manželský pár v dôvere a nádeji zoči-voči ťažkým situáciám a utrpeniam?

K akému malému predsavzatiu sa môžeme rozhodnúť?

 

Čo najviac ohrozuje rodiny v našej spoločnosti a kultúre?

Ako môžeme urobiť svet lepším pre naše deti?

Ako môžeme posilniť v našom spoločenstve nádej do budúcnosti?