Rada KBS pre rodinu

 

 

1. Počuli ste, že bolo povedané... Ale ja vám hovorím. Prečo máme vychovávať naše deti k štedrosti, pohostinnosti, vďačnosti, službe, solidarite, mieru a všetkým spoločenským čnostiam, ktoré sú také dôležité pre kvalitu ľudského života? Aké výhody z toho budú mať? Nerastú azda bohatstvo, prestíž, istota? Nespočíva azda budúcnosť ľudí na zemi práve v pestovaní týchto čností? Tieto čnosti rastú vďaka vytrvalosti rodičov, ktorí vychovávajú nové pokolenia k dobru. Kresťanské posolstvo nás povzbudzuje k niečomu, čo je väčšie, krajšie, riskantnejšie a sľubnejšie – k ľudskosti rodín, ktorá môže obnoviť spoločnosť podľa obrazu Stvoriteľa, vďaka tej božskej iskre, ktorá je v ňom prítomná a ktorú ani hriech nemohol zničiť. Božia láska nás nabáda vykročiť na cestu lásky k nepriateľom, obetavosti k tým, ktorí sú nám cudzí, k štedrosti voči núdznym. Rodina má účasť na vrchovatej štedrosti nášho Boha – preto môže vidieť ďalej, prežívať väčšiu radosť, silnejšiu nádej, má väčšiu odvahu k rozhodovaniu.

Veľa Ježišových slov zachytených v evanjeliách osvetľuje rodinný život. Koniec koncov, svoje poznanie ľudského života získal vďaka rodinnému prostrediu, v ktorom prežil veľkú časť svojho života – tam poznal rozmanitosť citov, zakúsil pohostinnosť, nehu, odpustenie, štedrosť, obetavosť. Vo svojej rodine zažil, že je lepšie dávať ako žiadať, odpúšťať ako sa pomstiť, rozdávať ako zhromažďovať, obetovať sa až do krajnosti a nešetriť ani vlastný život. Ježišovo ohlasovanie Božieho kráľovstva sa rodí prostredníctvom jeho priamej skúsenosti života v rodine a zahrňuje všetky vzťahy, počnúc práve tými rodinnými, osvetľuje ich novým svetlom a rozširuje ich poza hranice starých ustanovení. Ježiš pozýva k tomu, aby sme prekonali sebecký pohľad na rodinné a spoločenské zväzky, aby sme rozšírili city poza úzky okruh vlastnej rodiny, aby sa tak stali kvasom spravodlivosti v živote spoločnosti.

Rodina je prvou školou citov, kolískou ľudského života, kde možno čeliť zlu a poraziť ho. Rodina je vzácnym prameňom dobra pre spoločnosť. Je semenom, z ktorého vyrastajú ďalšie rodiny povolané zlepšovať svet. Môže sa však stať, že rodinné zväzky zabraňujú rozvíjaniu spoločenskej úlohy citov. K tomu dochádza vtedy, keď sa rodina uzatvára do logiky vlastného prospechu a nezanecháva žiadne dedičstvo pre budúcnosť spoločnosti.

Ježiš chce oslobodiť manželský pár a rodinu od pokušenia uzavrieť sa do seba:„Ak milujete tých, ktorí vás milujú... ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte?“. Týmito revolučnými slovami Ježiš pripomína svojim poslucháčom „odvekú“ podobnosť Bohu a vyzýva ich, aby sa obetovali pre druhých podľa božieho štýlu, presahujúceho hranice obáv a strachu, kalkulácií a záruk vlastného prospechu.

Ježiš – prekvapujúc každého, kto ho počúva – učí, ako je možné stať sa deťmi, ktoré sú podobné Otcovi. On od nás odníma strnulosť rezignácie a sebectva a s rozhodnosťou nám hovorí, že milovať nepriateľa a modliť sa za tých, ktorí nás prenasledujú je to, k čomu nás privádza, že môžeme vykoreniť z nášho srdca násilie prostredníctvom odpustenia urážok, a že naša štedrosť môže prekonať logiku výmennej ekonomiky, kde dostávame niečo za niečo.

 

2. Aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Ježiš žiada tento jedinečný spôsob života a zjavuje, že ľudia sú predurčení práve na dosiahnutie takejto veľkosti. Dôveruje, že rodiny, ako Boží obraz, sú schopné vydať sa cestou jeho lásky.

V rodine sa učíme povedať „ďakujem“ a „prosím“, byť štedrí a ochotní požičiavať svoje veci, byť pozorní k potrebám a citom iných, brať do úvahy námahu a ťažkosti tých, ktorí sú nablízku. Cez malé skutky každodenného života sa dieťa učí vytvárať dobré vzťahy s druhými a žiť vo vzájomnom zdieľaní. Rozvíjanie osobných čností je prvým krokom k výchove k spoločenským čnostiam. V rodine sa učia malé deti požičiavať svoje hračky, pomáhať svojim spolužiakom v škole, slušne poprosiť, nevysmievať sa slabším, byť veľkodušní, keď treba nezištne pomôcť. Preto sa dospelí snažia dávať deťom príklad pozornosti, obetavosti, štedrosti, altruizmu. Tak sa rodina stáva prvým miestom, kde sa učí zmysel pre opravdivú spravodlivosť, solidárnosť, striedmosť, jednoduchosť, čestnosť, opravdivosť a poctivosť, spolu s veľkým zmyslom pre dejiny človeka a polis (mestský štát v starovekom Grécku –pozn. prekl).

Rodičia, rovnako ako Jozef a Mária, s údivom pozorujú sebaistý prístup svojich detí k svetu dospelých. Vtedy sa deti ukazujú ako tí, ktorí môžu byť pre dospelých prekvapivými učiteľmi. „Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami“ (Lk 2, 46-47). Rovnako ako Nazaretská rodina, tak aj každá rodina dáva spoločnosti prostredníctvom vlastných detí bohatstvo ľudskosti, ktoré prežíva, a ktoré zahrňuje schopnosť milovať nepriateľa, odpúšťať bez pomsty, radovať sa z úspechu druhých, dávať viac, ako sa požaduje...

V rodine, v konkrétnych situáciách dochádza aj k rozdeleniu a roztržkám, aj v nej vznikajú nepriatelia, nepriateľom môže byť manžel/manželka, rodič, dieťa, brat či sestra... V rodine ale tiež prebýva vzájomná láska, úprimne si želáme dobro pre druhých, keď niekto trpí, ostatní trpia s ním, aj keď sa zachoval ako „nepriateľ“, modlíme sa za tých, ktorí nás urazili, sme ochotní vzdať sa vlastných vecí, len aby sme urobili druhých šťastnými, v rodine pochopíme, že život je krásny, keď je zameraný na dobro druhých.

Rodina je „prvá a živá bunka spoločnosti“ (FC 42), pretože v nej sa učíme, aké dôležité sú vzťahy s druhými. V rodine sa naučíme, že sila citov nemôže zostať ohraničená „medzi nami“, ale je určená pre širší horizont života spoločnosti. City, ktoré sú prežívané len vo vnútri malej bunky rodiny, sa opotrebujú a namiesto toho, aby rodinu rozvíjali, skôr ju udúšajú. To, čo rodinu oživuje, je otvorenosť vzťahov a šírka citov, ktoré v opačnom prípade uzatvárajú členov rodiny do seba a uväzňujú ich!

 

3. Tvoj Otec... vidí aj v skrytosti. Ochrana rodinných vzťahov a citov je lepšie zaručená, keď je človek dobrý a štedrý k ostatným rodinám, pozorný na ich zranenia, na problémy ich detí, aj keď sú odlišné od problémov vlastných detí. Medzi rodičmi a deťmi, medzi manželom a manželkou, rastie dobro v takej miere, v akej sa rodina otvára pre spoločnosť a venuje pozornosť a pomoc potrebám druhých. Týmto spôsobom získava rodina dôležitú motiváciu, aby plnila svoju spoločenskú funkciu a stala sa základom a hlavným zdrojom spoločnosti. Získaná schopnosť milovať často prekonáva hranice vlastnej rodiny. Manželský pár sa stáva ochotným pre službu a výchovu ďalších detí, okrem tých vlastných – aj týmto spôsobom sa rodičia stávajú otcami a matkami pre mnohých.

„Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ – dokonalosť, ktorá približuje rodinu k Otcovi, ktorý je na nebesiach je niečo „navyše“, niečo, čo dáva život aj mimo vlastnej rodiny, stopa prekypujúcej lásky, ktorou Boh zahrňuje svoje stvorenia.

Mnohé rodiny otvárajú svoje dvere pohostinnosti, starajú sa o ťažkosti a chudobu druhých. Alebo jednoducho zaklopú na dvere suseda, aby sa opýtali, či nepotrebuje pomoc, darujú oblečenie, ktoré je ešte v dobrom stave, poskytnú miesto spolužiakom svojich detí, aby si mohli urobiť domáce úlohy... Alebo dokonca príjmu dieťa, ktoré nemá rodinu, pomáhajú udržať rodinné teplo tam, kde zostal iba otec či matka, združujú sa, aby podporovali ďalšie rodiny v tisíckach každodenných ťažkostí a učia tak deti podporovať tých, ktorí sa líšia rasou, jazykom, kultúrou, či náboženstvom. Takto sa svet stáva krajším a obývateľnejším pre všetkých a kvalita života sa zvyšuje pre celú spoločnosť.

Nie náhodou po výzve k dokonalosti, hovorí evanjeliový text o almužne, ktorá predstavovala v antickom období v ekonomike obživy praktický skutok spoločenskej spravodlivosti, spôsob prerozdeľovania zdrojov. Ježiš vyzýva, aby sme nehľadali uznanie u iných, aby sme nevyužívali chudobných na získanie prestíže, ale aby sme konali v skrytosti. V skrytosti srdca utvrdzuje stretnutie s Bohom vlastnú identitu dieťaťa, tak veľmi podobnú Otcovi; je to vysoká méta, zdanlivo nedosiahnuteľná, ktorú však život v rodine približuje.

 

Rodina prináša spoločnosti dar, vzácny plod nezištnej lásky, ktorá sa prejavuje v jemnosti, dobrote, službe a vzájomnej úcte. Na druhej strane, ako ukazuje nasledujúci úryvok z Familiaris consortio, sa učenie Cirkvi vždy snažilo osvetliť skutočnosť, že okrem školy citov sa rodina chápe aj ako „prvá škola spoločenských čností“. Rodina má svoj špecifický a originálny verejný rozmer, ktorý pozitívne ovplyvňuje dobré fungovanie spoločnosti a stabilitu spoločenských vzťahov.

 

Spoločenská úloha rodiny

Rodina je so spoločnosťou životne a organicky zviazaná, pretože tvorí jej základ a ustavične ju živí svojou službou životu. Z rodiny totiž vychádzajú občania a v rodine nachádzajú prvú školu tých spoločenských čností, ktoré sú dušou života a rozvoja samej spoločnosti.

Takto rodina svojou povahou a povolaním, vzdialená od toho, aby sa uzatvárala sama do seba, otvára sa iným rodinám a spoločnosti, lebo berie na seba spoločenskú úlohu.

 

Prežívanie spoločenstva a spoluúčasti, ktoré má byť charakteristickou črtou každodenného rodinného života, je jej prvým a základným prínosom pre spoločnosť.

Na vzťahy medzi členmi rodinného spoločenstva pôsobí a riadi ich „zákon nezištnosti“, ktorý tým, že rešpektuje a podporuje vo všetkých i v každom osobitne osobnú dôstojnosť ako jedinú cennú hodnotu, robí pohostinnosť, stretnutia a rozhovory srdečnými, ochotu nezištnou, službu veľkodušnou a duchovné vzťahy hlbokými.

[Familiaris consortio, 42, 43.]

 

Akým hodnotám sa učia naše deti z nášho spôsobu života?

Akú pozornosť venuje naša rodina životu spoločnosti?

Ako pomáhame chudobným a núdznym?

 

Aké sú najnaliehavejšie potreby nášho spoločenstva?

Čo môžeme urobiť pre tých, ktorí potrebujú pomoc?

Ktorým rodinám môžeme najviac pomôcť? Ako?