Rada KBS pre rodinu

 

 

 

1. Nato Boh povedal: „Urobme človeka“.Biblické rozprávanie o počiatkoch predstavuje stvorenie človeka, muža a ženy, ako Božie dielo, ako plod jeho práce. Boh tvorí človeka, pracuje ako hrnčiar, ktorý modeluje hlinu (Gn 2,7). Podobne keď dáva život svojmu ľudu Izraelu tým, že ho oslobodzuje z otroctva z Egypta a vedie ho do zasľúbenej zeme, podobá sa Božie dielo pastierovi, ktorý vedie svoje stádo na pastvu (porov. Ž 77,21).

Božia stvoriteľská činnosť je sprevádzaná jeho slovom, alebo skôr – uskutočňuje sa prostredníctvom jeho slova: „Boh povedal: ,Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby‘“... A Boh stvoril človeka na svoj obraz. To, čo Boh koná, nie je predovšetkým „používané“, ale kontemplované. Boh pozoruje to, čo vytvoril, až kým v tom nerozpozná nádheru stvoreného, raduje sa z krásy dobra, ktoré stvoril. V jeho očiach je dielo vnímané ako majstrovské dielo.

Ten, kto ešte dokáže žasnúť nad nádherou sveta, znova prežíva určitým spôsobom Božiu radosť. Ten, kto dnes dokáže pozorovať v jednoduchosti a s vierou krásu vesmíru, pozýva k rozpoznaniu Božej ruky a uvedomeniu si tej skutočnosti, že tu nejde o dielo náhody, ale o láskyplné dielo Stvoriteľa vytvorené pre ľudské stvorenie, ktoré nielenže je „dobré“ ako všetko ostatné, ale je „veľmi dobré“.

Slovo, ktoré sprevádza Božie stvorenie, by nemalo chýbať ani pracujúcemu človeku – nemalo by sa nikdy stať, že práca tak pohltí človeka, že ho umlčí! Pokiaľ je pracujúci zbavený práva hovoriť, smeruje k postaveniu otroka, ktorému je vzatá radosť z jeho práce, pretože všetky jej plody mu vezme majiteľ.

Človek musí pracovať, aby mohol žiť, ale pracovné podmienky musia zabezpečovať, ba podporovať dôstojnosť ľudskej osoby. Trh práce dnes núti nie málo ľudí, predovšetkým mladých a ženy, k situáciám neustálej neistoty a bráni im pracovať s takou stabilitou a istotou ekonomického a sociálneho rámca, ktoré jediné môžu zaručiť mladým generáciám možnosť založiť si rodinu a umožniť rodinám mať deti a vychovať ich.

Výhodná „flexibilita“ práce žiadaná takzvanou „globalizáciou“ neospravedlňuje pretrvávajúcu „neistú prácu“ pre toho, ktorého jedinou „hnacou silou“ je mať zdroj na zaistenie nevyhnutných potrieb pre život svoj i svojej rodiny. Príslušné sociálne opatrenia a ochranné mechanizmy by mali v súvislosti s prácou zaistiť, aby predovšetkým rodiny, ktoré prežívajú jedinečné situácie, ako napríklad materstvo, alebo neľahké situácie, ako je choroba a nezamestnanosť, mohli počítať s potrebným ekonomickým zabezpečením.

 

2. Boh im povedal... naplňte zem a podmaňte si ju. Stvorenie „veľmi dobré“ nemá byť človekom len kontemplované, ale má tiež nabádať k spolupráci. Práca je v skutočnosti pre každého človeka povolaním spolupodieľať sa na Božom diele, a preto je opravdivým a vlastným miestom posvätenia. Pretváraním skutočnosti človek uznáva, že svet pochádza od Boha, ktorý ho zapojuje do diela, aby dokončil Bohom začaté dobré dielo. To znamená napríklad, že ťaživá nezamestnanosť – plod súčasnej ekonomickej krízy, nielenže zbavuje rodiny nevyhnutých prostriedkov na obživu, ale berie alebo zmenšuje pracovné skúsenosti, zabraňuje človeku, aby rozvíjal naplno seba samého.

Nie práca si má podmaniť človeka, ale človek je povolaný, aby si skrze prácu „podmanil“ zem (Gn 1,28). Celá zemeguľa je človeku k dispozícii, aby prostredníctvom svojho nadania a úsilia objavil zdroje nevyhnutné k životu a vhodne ich používal. Preto dnes viac než predtým, nesmie zabúdať, že Boh zveril človeku zem ako záhradu, aby si ju človek vážil a obrábal ju (Gn 2,7).

Zodpovedné používanie zdrojov zeme podporujúce trvalo udržateľný rozvoj sa dnes stalo otázkou číslo jeden – „ekologickou otázkou“. Poškodzovanie životného prostredia na mnohých miestach zemegule, nárast znečistenia a ďalšie negatívne faktory ako otepľovanie planéty bijú na poplach vedecko-technickému pokroku, ktorý nedbá na vedľajšie účinky svojej činnosti. Štúdium priemyselnej, poľnohospodárskej a urbanistickej politiky, ktorá stavia do centra človeka a ochranu stvorenia, je nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby bol rodinám zaručený už dnes a obzvlášť pre budúcnosť svet obývateľný a pohostinný.

Boh najprv šesť dní pracuje na stvorení sveta a človeka a potom na siedmy deň odpočíva. Odpočinok Boha pripomína človeku nutnosť prerušenia práce, aby osobný, náboženský, rodinný a komunitný život nebol obetovaný modlám zhromažďovania bohatstva, kariérneho postupu, rastu moci. Život netvoria len pracovné či ekonomicky výhodné vzťahy. Je tiež potrebné mať čas na pestovanie nezištných rodinných väzieb, ako aj vzťahov príbuzenských a priateľských.

Žiaľ, kultúra prevládajúca na Západe speje stále viac k tomu, že si váži jednotlivca len keď je užitočný pre spoločnosť z hľadiska výroby a konzumu – len ako obzvlášť produktívny, ochotný k presunom a flexibilný pokiaľ ide o pracovnú dobu, takže spotrebuje priemerne viac než tí, ktorí žijú v rodine.

 

3. Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby. Človek, stvorený na Boží obraz a podobu (Gn 1,26), rovnako ako Boh pracuje a odpočíva. Pokojný čas odpočinku a radostný čas sviatku je tiež priestorom na vzdávanie vďaky Bohu stvoriteľovi a Spasiteľovi. Prerušením práce si ľudia pripomínajú a zakusujú, že na počiatku ich pracovnej činnosti je stvoriteľská Božia činnosť.Ľudská kreativita má svoje korene v Bohu stvoriteľovi – len On dokáže tvoriť z ničoho.

Spočinutím v Bohu ľudia tiež znovu objavujú správnu mieru času práce a času pre vzťah s blížnymi. Pracovná činnosť je v službe hlbších vzťahov, ktoré Boh chcel pre ľudské stvorenie. Zarobený chlieb nie je len pre nás samých, ale dáva obživu ostatným, s ktorými žijeme. Prostredníctvom práce manželia živia svoj vzťah a život svojich detí. Práca je okrem toho aj skutkom spravodlivosti, ktorým sa ľudia podieľajú na dobre spoločnosti a prispievajú k všeobecnému dobru.

Nezištný čas venovaný medziľudským a spoločenským vzťahom, odpočinok od práce je vhodnou príležitosťou k živeniu rodinných vzťahov a tiež pre nadväzovanie priateľských vzťahov s inými rodinami. V skutočnosti denné pracovné rytmy diktované konzumnou ekonomikou obmedzujú a takmer rušia – zvlášť v určitých profesiách – priestor pre spoločný život, predovšetkým v rodine. Zdá sa, že súčasné životné podmienky sú popretím takého obrazu, ktorý si ľudia predtým predstavovali. Očakávalo sa, že vďaka technickému pokroku bude mať človek viac voľného času. Náročný pracovný rytmus, cestovanie do práce a z práce domov rapídne zmenšujú priestor pre vzájomný rozhovor a zdieľanie medzi manželmi a možnosť byť s deťmi. Medzi najväčšie výzvy v ekonomicky rozvinutých krajinách patrí vyváženie času pre rodinu a času pre prácu. Oproti tomu, neľahkou úlohou rozvíjajúcich sa krajín je zvýšenie produktivity práce bez toho, aby sa stratilo bohatstvo medziľudských, rodinných a komunitných vzťahov, vyriešenie a uzmierenie vzťahu rodina-práca v kontexte migrácie za prácou do zahraničia alebo vo vlastnej krajine.

 

4. Boh ich požehnal… Z rozprávania o stvorení vyniká úzky vzťah medzi manželskou láskou a pracovnou činnosťou – skutočne Božie požehnanie sa týka plodnosti dvojice a vlády nad zemou. Dvojité požehnanie pozýva k uznaniu dobra rodinného a pracovného života. Povzbudzuje nás, aby sme našli taký spôsob života, ktorý robí vzťah medzi rodinou a prácou vyváženým a harmonickým. V dnešnej dobe nechýbajú snahy, ktoré mieria týmto smerom, napríklad tam, kde je možná alebo vhodná práca na čiastočný úväzok alebo možnosť dovolenky či uvoľnenia z práce, pričom sú splnené pracovné povinnosti a zároveň sa vyhovie potrebám rodiny. Flexibilná pracovná doba môže napomáhať správnemu vyváženiu medzi potrebami rodiny, spojenými predovšetkým so starostlivosťou o deti, a potrebami pracovnými.

Požehnanie je dané manželom, aby boli plodní a získavali plody z úrodnej zeme. Rodina, požehnaná Bohom, je povolaná k tomu, aby rozpoznala dary, ktoré prijíma od Boha. Konkrétny spôsob ako pamätať na dobrotivú činnosť Boha, pôvodcu každého dobra, je modlitba, ktorú sa rodina modlí pri jedle. Zhromaždiť sa spoločne k chvále a vďakyvzdaniu Bohu za jedlo je veľmi jednoduchým, ale i hlbokým gestom – je vyjadrením vďačnosti Nebeskému Otcovi, že sa stará o svoje deti na zemi a štedro ich obdarúva milosťou vzájomnej lásky a chlebom pre život.

 

Nielen práca, ale i samotný sviatočný odpočinok predstavujú základné právo a zároveň nevyhnutné dobro pre jednotlivcov a ich rodiny – potvrdzuje posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis. Muž a žena znamenajú viac než ich práca – sú stvorení pre spoločenstvo a stretnutie. Nedeľa sa tak ukazuje už nielen ako prestávka od námahy, ktorú treba vyplniť búrlivou činnosťou alebo výstrednými skúsenosťami, ale skôr ako deň odpočinku, ktorý otvára priestor pre stretnutie, pre spoznanie druhého, umožňuje venovať čas rodinným vzťahom, priateľom a modlitbe.

 

Zmysel odpočinku a práce

Napokon je v tomto našom čase veľmi naliehavé pripomenúť, že Pánov deň je aj dňom odpočinku od práce. Veľmi si želáme, aby bol ako taký uznaný aj zo strany civilnej spoločnosti, aby bolo možné oslobodiť sa od pracovných aktivít bez toho, že by sa na to doplácalo. Kresťania, nie bez vzťahu k významu soboty v hebrejskej tradícii, videli v Pánovom dni aj deň odpočinku od každodenných námah. To má svoj presný význam, lebo pomáha relativizovať prácu, ktorá má slúžiť človeku: práca je pre človeka, a nie človek pre prácu. Ľahko tu možno vytušiť, čo to prináša človekovi, ktorý sa tak oslobodzuje od možnej formy otroctva. Ako som už vyhlásil, „práca nadobúda prvoradý význam pre realizáciu človeka a pre rozvoj spoločnosti, a preto je potrebné, aby bola organizovaná a vykonávaná za plného rešpektovania ľudskej dôstojnosti a v službe spoločnému dobru. Zároveň je nevyhnutné, aby sa človek nenechal pohltiť prácou, aby z nej nerobil božstvo, mysliac si, že v nej nájde posledný a plný cieľ života“. Práve v dni zasvätenom Bohu človek chápe zmysel svojej existencie, ako aj svojich pracovných aktivít.

[Sacramentum caritatis, 74]

 

Cítime, že sa v našej práci realizujeme?

Zdieľame sa s našimi pracovnými skúsenosťami?

Zasahuje vykonávanie našej profesie do nášho manželského vzťahu a do vzťahov v rodine?

Máme vo zvyku modliť sa pri jedle? Aký význam prikladáme modlitbe pri jedle?

 

Venuje sa v našich kresťanských spoločenstvách pozornosť pracovným a ekonomickým problémom?

Benedikt XVI. hovorí v Caritas in veritate o podmienkach pre „slušnú prácu“ (CV 63); ako sa môžeme pričiniť o to, aby mali všetci ľudia dôstojnú prácu?

Predstavuje flexibilita na pracovnom poli výhodu, alebo stratu?

Aké formy modloslužby v súvislosti s prácou sú prítomné v spoločnosti, v ktorej žijeme?