Rada KBS pre rodinu

 

 

1. Človek je stvorený na obraz a podobu Boha, aby žil v spojení s ním. Ani ateizmus, ani agnosticizmus, ani náboženský indiferentizmus nie sú prirodzenými stavmi človeka a nemôžu byť definitívnymi stavmi pre spoločnosť. My ľudia sme vo svojej podstate spätí s Bohom, ako je dom spätý s architektom, ktorý ho vytvoril. Bolestivé následky našich hriechov môžu tento horizont zatemniť, avšak skôr či neskôr zatúžime po dome a láske nebeského Otca. Stáva sa nám to, čo márnotratnému synovi z podobenstva: neprestal byť synom, keď odišiel z otcovského domu, a preto napriek všetkým poblúdeniam nakoniec pocítil neodolateľnú túžbu vrátiť sa. V skutočnosti všetci ľudia vždy cítia nostalgiu po Bohu a majú rovnakú skúsenosť ako svätý Augustín, hoci ju nevedia vyjadriť s rovnakou silou a krásou ako on: «Stvoril si nás pre seba, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe» (Vyznania, 1, 1).

 

2. Vedomá si tejto skutočnosti, kresťanská rodina umiestňuje Boha do horizontu života svojich detí od prvých chvíľ ich vedomého jestvovania. Je to prostredie, ktoré dýchajú a ktoré ich preniká. To im pomáha objavovať a prijímať Boha, Ježiša Krista, Ducha Svätého a Cirkev. V plnej súdržnosti už v okamihu narodenia rodičia žiadajú Cirkev o krst pre deti a s radosťou ich prinášajú, aby prijali obmytie krstnou vodou. Ďalej ich sprevádzajú pri príprave na prvé sväté prijímanie a birmovanie, prihlasujú ich na farskú katechézu a hľadajú pre ne školu, kde by sa najlepšie naučili katolíckemu náboženstvu.

 

3. Pravá kresťanská výchova detí sa však neobmedzuje na zaradenie Boha medzi dôležité veci v ich živote, ale Boha umiestňuje do stredu ich života tak, aby všetky ostatné činnosti a skutočnosti – rozum, city, sloboda, práca, oddych, bolesť, choroba, radosti, materiálne dobrá, kultúra, jedným slovom, všetko – boli formované a riadené Božou láskou. Deti si musia navyknúť pred každým skutkom alebo rozhodnutím rozmýšľať takto: «Čo chce Boh, aby som teraz urobil alebo prestal robiť?» Ježiš Kristus potvrdil vieru a presvedčenie veriacich Starého zákona o tom, čo pokladali za «veľké prikázanie», keď učiteľovi zákona odpovedal, že «prvé prikázanie je toto: milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou silou» (pozri Mk 12, 28; Lk 10, 25; Mt 22, 36 n.).

 

4. Výchovu k sústredeniu sa na lásku k Bohu uskutočňujú rodičia, a to hlavne v realite každodenného života: rodinnej modlitbe pred jedlom a po jedle, povzbudzovaní detí do vďačnosti Bohu za prijaté dary, utiekaní sa k nemu vo chvíľach akýchkoľvek bolestí, účasti na nedeľnej omši, sprevádzaní ich pri pristupovaní ku sviatosti zmierenia atď.

 

5. Otázka učiteľa zákona bola, «ktoré je prvé prikázanie». No Ježiš pri odpovedi dodal: «Druhé je mu podobné: miluj svojho blížneho ako seba samého.» Teda láska k blížnemu je «jeho prikázaním» a «charakteristickým znakom» jeho učeníkov. Svätý Ján urobil nevtieravý psychologický záver: «Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí» (1 Jn 4, 20).

 

6. Rodičia musia pomáhať svojim deťom objavovať blížneho, predovšetkým núdzneho, a poskytovať malé, ale neprestajné služby: deliť sa so svojimi súrodencami o hračky a darčeky, pomáhať menším, dávať almužnu chudobným na ulici, navštevovať chorých príbuzných, sprevádzať starých rodičov a poskytovať im drobné služby, akceptovať ľudí, prehliadajúc a odpúšťajúc im každodenné malé chyby a prehrešky atď. Tieto veci, ktoré sa opakujú znova a znova, formujú povahu detí a pomáhajú im osvojovať si dobré návyky umožňujúce čeliť životu «predsudkov» prostredníctvom lásky k druhým, a tak ich robia schopnými vytvárať novú spoločnosť.