Rada KBS pre rodinu

 

 

 

1. Pán, Boh, vysadil raj v Edene. Raj v Edene je darom, ktorý pochádza z Božích rúk, prekrásne miesto bohaté na vodu, ktorá zavlažuje celý svet. Prvá úloha, ktorú Boh zveruje človeku po tom, čo ho stvoril, je pracovať v raji, obrábať ho a strážiť. Dych života, ktorý Boh vdýchol ľudstvu, ho obdarúva kreativitou, genialitou a silou, aby bol schopný spolupracovať na diele jeho stvorenia.

Boh sa nechová žiarlivo k svojmu dielu, ale dáva ho bez akejkoľvek nedôvery a veľkoryso k dispozícii ľuďom. Nielenže Boh im zveruje do starostlivosti všetko ostatné stvorenie, ale obdarúva ich Duchom, aby sa mohli aktívne podieľať na Božom stvorení a tvarovať ho na jeho obraz. Duch je zdrojom, ktorý Boh vložil do ľudského stvorenia, aby sa s Ním a pre Neho staralo o všetko stvorené.

Ľudia neboli stvorení – ako tvrdili niektoré náboženstvá starovekého Východu – aby nahradili prácu bohov alebo aby boli ich otrokmi a vykonávali ponižujúcu prácu. Ľudstvo bolo Bohom chcené, aby sa staralo o stvorenú prírodu a aktívne spolupracovalo na jeho stvoriteľskom diele.

V biblickej tradícii má manuálna práca veľkú hodnotu a v rabínskych školách sa prepája so štúdiom. V dnešnej dobe, keď čím ďalej tým viac narastá pohŕdanie niektorými druhmi profesií, zvlášť remeselníckymi, je mimoriadne dôležité znovu objaviť hodnotu manuálnej práce. Príkaz strážiť a obrábať pozemský raj, ktorý Boh zveril ľudstvu, sa netýka len mysle a srdca, ale vzťahuje sa aj na ruky. Práca v poľnohospodárstve ako aj remeselnícka a priemyselná výroba zostávajú dvoma základnými druhmi práce, ktorou ľudia prispievajú k rozvoju každej osoby i celej spoločnosti. Ako hovorí Laborem exercens: „Práca je dobrom človeka, dobrom jeho človečenstva – prácou totiž človek nielen pretvára prírodu, prispôsobujúc ju svojim potrebám, ale sa aj realizuje ako človek, ba v istom zmysle, sa stáva viac človekom‘“(9).

 

2. Pán, Boh vzal človeka a umiestnil ho v raji Edenu. Nielenže Boh vysadil rajskú záhradu, ale postavil do nej človeka, aby tam býval. Pozemská rajská záhrada bola darovaná ľuďom, aby spolu žili ako spoločenstvo a prácou sa vzájomne starali o svoj život. Práca nie je akýmsi Božím trestom, ako sa to opisovalo v starovekých mytológiách, ani stavom otroctva, ako si to predstavovala grécko-rímska kultúra; práca je základnou činnosťou každého ľudského bytia. Svet očakáva, že ľudia budú pracovať. Majú možnosť a zodpovednosť za to, aby v stvorenom svete uskutočňovali obraz Boha stvoriteľa. V tomto svetle je práca jednou z foriem, prostredníctvom ktorej človek prežíva svoj vzťah s Bohom a svoju vernosť Bohu.

Práca teda nie je cieľom života, ale si má zachovávať správnu mieru prináležiacu prostriedku. Cieľom je spoločenstvo a spoločná zodpovednosť ľudí a ich Stvoriteľa. Ak sa práca stane cieľom, potom spolupráca, ktorú Boh žiada od ľudí, je nahradená modloslužbou práce. Od ľudí sa neočakáva, že budú jednoducho iba pracovať, ale že budú „prostredníctvom práce obrábať a strážiť“ Božie stvorenie. Človek nepracuje na vlastnom, ale spolupracuje na Božom diele. Spolupráca človeka je napokon aktívna a zodpovedná, takže človek – vyhýbaním sa lenivosti a cvičením sa v pracovitosti – prácou „stráži a obrába“ zem.

Práca predurčená pre človeka v záhrade Eden je prácou roľníckou, spočíva predovšetkým v starostlivosti o pôdu, aby zasiate semeno prebudilo svoju plodnosť a prinieslo hojné plody. Zveľaďovať stvorenie bez prekrúcania, ceniť si zákony vpísané do prírody, dávať sa do služby ľudstvu, pracovať na oslobodení každého muža a ženy stvorených na Boží obraz a podobu z každého otroctva, i otroctva práce – to sú niektoré z úloh daných človeku, aby prispieval k vytvoreniu jednej veľkej ľudskej rodiny.

 

3. Aby ho obrábal a strážil. Zatiaľ čo v prvom opise stvorenia (Gn 1) sa žiada od človeka, aby panoval nad zvieratami a podmanil si zem, v druhom opise (Gn 2) sa skôr spomína siatie a obrábanie. A zatiaľ čo v prvom rozprávaní nie je panovanie myslené ako despotické, ale skôr ako ušľachtilá vláda panovníka, ktorý múdro a spravodlivo hľadá dobro svojho ľudu, v druhom sa poukazuje na trpezlivosť a nádej na očakávané plody.

V čase očakávania sa od človeka žiada čnosť vernosti podobná tej, ktorá sa vyžadovala od Izraelitov vykonávajúcich duchovnú službu v chráme. Pracovitosť človeka si okrem toho vyžaduje pokoru roľníka, ktorý skúma zem, aby ju vedel lepšie obrábať, ako aj skromnosť stolára, ktorý opracúva drevo a rešpektuje jeho žilkovanie.

Správna miera využívania zdrojov zeme zahŕňa ochranu stvorenia a solidaritu s budúcimi generáciami. Jedna indiánska zásada učí, „že nikdy si nemáme myslieť, že sme zdedili zem od našich otcov, ale že sme si ju požičali od našich detí“. Úloha strážiť zem vyžaduje rešpekt k prírode a uznávanie poriadku daného Stvoriteľom. Týmto spôsobom sa ľudská práca vyhne pokušeniu plytvať bohatstvom a znetvoriť krásu našej planéty Zeme a urobí ju naopak – ako to zamýšľal Boh – rajskou záhradou spolužitia a spoločného života ľudskej rodiny požehnanej nebeským Otcom.

 

4. V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb. Riziko, že sa práca stane modlou, platí aj pre rodinu. Stáva sa to vtedy, keď práca úplne prevládne nad rodinnými vzťahmi, keď sú obaja manželia zaslepení finančným ziskom a svoje šťastie vkladajú do materiálneho blahobytu. V každej dobe existuje riziko, že pracujúci človek zabudne na Boha, keď sa nechá úplne pohltiť svetskými starosťami v presvedčení, že iba v nich nájde naplnenie všetkých svojich túžob. K správnej pracovnej rovnováhe, ktorá by sa vyvarovala týchto sklonov, je potrebné rodinné rozlišovanie  v domácich a profesijných rozhodnutiach. V tejto súvislosti sa javí ako nesprávny princíp nechávať domáce práce a starostlivosť o domácnosť len na ženu; celá rodina musí byť do toho zapojená, a to rovnakou mierou rozdelenia úloh. Čo sa však týka profesijnej činnosti, je iste vhodné, aby sa manželia dohovorili a vyhýbali sa príliš dlhej neprítomnosti v rodine. Žiaľ, potreba zaistiť obživu rodiny veľmi často nedovoľuje manželom, aby sa múdro a harmonicky rozhodovali.

Zanedbávanie náboženského života rodiny protirečí prikázaniu lásky k Bohu a k blížnemu, ktoré Ježiš označil za prvé a najväčšie prikázanie (Porov. Mk 12, 28-31). Spoznávať jeho Otcovskú lásku so všetkými jej darmi a žiť v tomto horizonte je tým, čo si Boh želá pre každú ľudskú rodinu. Poznanie lásky nebeského Otca a jej prežívanie na zemi je povolaním určeným pre každú rodinu.

Námaha je neoddeliteľnou súčasťou práce. V súčasnej dobe, ktorá chce „všetko a hneď“, sa výchova k práci „v pote tváre“, javí ako veľmi prozreteľnostná. Situácia dočasného a stále neistého života na zemi predstavuje aj pre rodinu námahu a bolesť, predovšetkým čo sa týka práce vykonávanej pre jej obživu. Pracovná námaha však nachádza svoj zmysel a posilu vtedy, keď ju človek nevykonáva pre vlastné sebecké obohatenie, ale pre zdieľanie zdrojov v rodine a mimo nej, zvlášť s najchudobnejšími, pričom má na mysli, že dobrá sú určené všetkým.

Niekedy sa rodičia usilujú o to, aby zbavili svoje deti akejkoľvek námahy. Títo by nemali zabúdať, že rodina je prvou školou práce, kde sa učíme byť zodpovední za seba a za druhých v spoločnom prostredí života. Rodinný život so svojimi domácimi povinnosťami nás učí, aby sme si cenili námahu a posilňovali vôľu v perspektíve spoločného blahobytu a vzájomného dobra.

 

Kresťan uznáva hodnotu práce, ale dokáže v nej vidieť i deformácie spôsobené hriechom. Kresťanská rodina preto prijíma prácu ako prozreteľnostnú pre svoj život a život rodinných príslušníkov. Ale odmieta učiniť z práce najvyššiu hodnotu a túto tendenciu, dnes veľmi rozšírenú, považuje za pokušenie modlárstva dnešnej doby. Nebojí sa vyjadriť opačné presvedčenie. Riadi svoj život podľa iných priorít. Osvojuje si obavy vyjadrené v Laborem exercens, aby „v práci, ktorou sa hmota zušľachťuje, človek neutrpel znižovanie svojej dôstojnosti“(9).

Napriek tomu práca s celou svojou námahou – a možno v istom zmysle práve z tohto dôvodu – je dobrom človeka. Hoci toto dobro, podľa terminológie svätého Tomáša nosí charakteristiku „bonum arduum“ („príkre dobro“), to neznamená, že pritom všetkom ako také nie je dobrom človeka. A to nielen dobrom „užitočným“ alebo „úžitkovým“, ale dobrom „dôstojným“ čiže zodpovedajúcim dôstojnosti človeka; je to dobro, ktoré vyjadruje a zveľaďuje túto dôstojnosť. Keď chceme bližšie určiť morálny význam práce, treba mať pred očami najprv túto pravdu. [...]

Bez tejto úvahy nemožno pochopiť význam čnosti pracovitosti, zvlášť nemožno pochopiť, prečo by pracovitosť mala byť čnosťou – veď čnosť ako morálna schopnosť je tým, čím sa človek stáva dobrým ako človek. Táto skutočnosť nič nemení na našej oprávnenej obave, aby v práci, ktorou sa hmota zušľachťuje, človek neutrpel znižovanie svojej dôstojnosti. Je predsa známe, že prácu možno rozličným spôsobom použiť proti človeku, že ho možno trestať systémom nútenej práce v koncentračných táboroch, že z práce možno urobiť prostriedok útlaku človeka, že napokon možno rozličnými spôsobmi vykorisťovať ľudskú prácu, čiže pracujúceho človeka. Toto všetko hovorí v prospech morálnej povinnosti spájať čnosť pracovitosti so sociálnym poriadkom práce, ktorý umožní človekovi „stávať sa viac človekom“ v práci, a nie prácou sa degradovať tým, že stráca nielen telesné sily (čo je do istej miery nevyhnutné), ale najmä tým, že znižuje svoju vlastnú dôstojnosť a osobnosť.

[Laborem exercens, 9]

 

Dokážeme sa podporovať v našich profesijných námahách?

Vyhľadávame so záujmom príležitosti k spoločnej manuálnej práci?

Chápu naše deti námahu spojenú s prácou a hodnotu zarobených peňazí?

Dokážeme zdieľať výsledky našej práce aj s chudobnými?

 

Ako zasahuje ekonomická kríza do života našich rodín?

Staráme sa v našich kresťanských spoločenstvách o nezamestnaných, alebo o tých, ktorí vykonávajú neistú, málo platenú či zdraviu škodlivú prácu?

Aké konkrétne rozhodnutia môžu urobiť rodiny, aby vychovávali najmenších k „ochrane stvorenia“?

Existujú ešte v oblasti práce formy otroctva? Ako ich poraziť, čeliť im alebo ich prekonávať?