Rada KBS pre rodinu

 

 

 

1. Siedmy deň stvorenia. Moderný človek vytvoril voľný čas a stratil zmysel pre sviatok. Je potrebné znovu nadobudnúť zmysel pre sviatočný deň a zvlášť pre nedeľu, ako „času pre človeka“, a hlavne ako „času pre rodinu“. Znovu objaviť jadro sviatku je rozhodujúce aj pre humanizáciu práce, aby sme jej dali taký význam, ktorý ju neredukuje len na odpoveď na potrebu, ale ju otvára pre vzťahy a zdieľanie sa v spoločenstve, s blížnym a s Bohom.

Siedmy deň je pre kresťanov „dňom Pána“, pretože oslavuje Vzkrieseného Pána, prítomného a živého uprostred kresťanského spoločenstva, rodiny i v osobnom živote. Je to Veľká noc týždňa. Nedeľa nie je prerušením kontinuity židovskej soboty, ale ju privádza k naplneniu. Na pochopenie jedinečnosti kresťanskej nedele je potrebné vziať do úvahy zmysel prikázania o sobote. Na svätenie sviatočného dňa podľa prikázania má Boží ľud venovať vyhradený čas Bohu a človeku. V Starom zákone je úzka spojitosť medzi siedmym dňom stvorenia a príkazom zasvätiť sobotu. Prikázanie o sobote, ktoré vyhradzuje čas pre Boha, obsahuje v sebe aj zámer vytvoriť čas pre človeka.

Odpočinok je po šesťdňovej práci zavŕšením Božieho stvoriteľského diela. V prvý deň Boh ustanovil mieru času so striedaním nocí a dní; na štvrtý deň Boh stvoril zdroje svetla, slnko a mesiac, aby „boli na znamenie pre obdobia, dni a roky“(Gn1, 14), v siedmy deň Boh „skončil svoje diela, ktoré urobil“. Začiatok, stred a zavŕšenie týždňa stvorenia sú poznamenané časom, ktorý končí v deň Boží. Siedmy deň je časom odpočinku a prináša požehnanie pre celé stvorenie. Nielenže prerušuje ľudskú činnosť, ale obdarúva plodnosťou spojenou s Božím odpočinkom. Uctievanie a sviatok takto dávajú zmysel ľudskému času. Prostredníctvom uctievania privádza čas človeka do spoločenstva s Bohom a zároveň Boh vstupuje do ľudských dejín. Siedmy deň chráni čas človeka – chráni priestor pre nezištnosť a vzťahy.

Sviatok ako „voľný čas“ sa dnes prežíva v rámci „víkendu“, ktorý má tendenciu sa často rozširovať a nadobúdať charakter rozptýlenia a úniku. Čas „víkendu“, ktorý je obzvlášť podporovaný, potláča priestor pre nedeľu. Namiesto odpočinku sa uprednostňuje zábava, útek z mesta, a to má vplyv na rodinu, predovšetkým keď sú v nej dospievajúce deti a mládež. Rodine to značne zabraňuje v tom, aby si doma nachádzala chvíle pokoja a blízkosti. Nedeľa stráca rodinný rozmer – prežíva sa viac „individuálne“ ako „spoločne“. Voľný čas sa neraz stáva „pohyblivým“ dňom a hrozí mu, že prestane byť „pevným“ dňom, a to kvôli prispôsobovaniu sa požiadavkám a organizácii práce.

Neodpočívame len preto, aby sme sa potom vrátili k práci, ale aj kvôli sláveniu sviatku. Je veľmi dôležité, aby rodiny znovu objavili sviatok ako miesto stretnutia s Bohom a čas vzájomnej blízkosti a vytvárali rodinnú atmosféru, predovšetkým keď sú deti malé. Prostredie rodného domu, ktoré človek prežil v prvých rokoch svojho života, zostáva natrvalo vryté do ľudskej pamäti. Rovnako aj prejavy viery v nedeľný deň a na sviatky počas roka by mali sprevádzať život rodiny doma i pri účasti na živote spoločenstva. „Nie je to ani tak Izrael, ktorý zachováva sobotu, – bolo povedané – ale je to sobota, ktorá zachováva Izrael“. Tak aj kresťanská nedeľa chráni rodinu a kresťanské spoločenstvo, ktoré ju slávi, pretože otvára pre stretnutie s posvätným tajomstvom Boha a obnovuje rodinné vzťahy.

 

2. Prikázanie svätiť sobotu. Tretie prikázanie Desatora pripomína vyslobodenie z Egypta, dar slobody, ktorý vytvoril Izrael ako národ. Je „večným znamením“ zmluvy medzi Bohom a človekom, na ktorom má účasť každá bytosť, dokonca aj zvieratá. Jej súčasťou je aj zem, (ktorá odpočíva na siedmy rok) a celé stvorenie (jubilejný/milostivý rok, sobota rokov) (Lv 25, 1-7. 8-55). Sobota má teda v Desatore význam spoločenský a oslobodzujúci. Prikázanie nie je zdôvodnené len stvoriteľským dielom, ale aj dielom vykúpenia: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň“ (Dt 5,15). Dielo stvorenia a pamiatka na vyslobodenie idú spolu ruka v ruke. „Zachovávať sobotu“ znamená dovŕšiť „exodus“ pre slobodu človeka, prejsť z „otroctva“ k „službe“. Šesť dní bude človek slúžiť a ťažko pracovať, ale na siedmy deň preruší služobnú prácu, aby mohol slúžiť vo vďačnosti a chvále. Sobota teda vytrháva človeka zo služby–otroctva, aby ho voviedla do služby–slobody.

V liturgii je jedna pozoruhodná modlitba (Modlitba nad obetnými darmi na Dvadsiatu nedeľu), ktorá nám môže pomôcť znovu objaviť sviatok ako zavŕšenie práce človeka: „Dobrotivý Otče, prijmi tieto dary, ktorými sa uskutočňuje vznešená výmena: my ti obetujeme z toho, čo si nám uštedril, – a ty nám dávaš seba samého“. Tieto slová poukazujú na podivuhodné stretnutie medzi našou chudobou a Božou veľkosťou. Táto výmena sa uskutočňuje vtedy, keď sa stretáva naša práca a sviatok, „produktívny“ a „nezištný“ životný rozmer. Doma a v kresťanskom spoločenstve rodina zažíva radosť z pretvárania každodenného života na živú liturgiu. Prostredníctvom domácej modlitby sa manželia pripravujú a vyžarujú sviatočné liturgické slávenie. Ak deti vidia rodičov, ako sa modlia pred nimi a s nimi, naučia sa modliť aj v spoločenstve Cirkvi.

 

3. Modlitba nad obetnými darmi, uvedená vyššie, končí takto: Ty nám dávaš seba samého. Prosíme Boha nielen o zdravie, spokojnosť, pokoj v rodine, ale o dar Jeho samého. Zmysel každodennej námahy spočíva v pretváraní našej práce na Bohu milú obetu, na uznanie darov, ktoré nám boli dané – život, manžel, manželka, deti, zdravie, práca, životné pády a nové začiatky. Kresťanská sloboda spočíva v oslobodení človeka od práce a v práci, aby bol slobodný pre Boha a pre druhých. Muž a žena, ale predovšetkým rodina, si má vniesť do svojho životného štýlu zmysel pre sviatok takým spôsobom, aby žila nielen ako subjekt potreby, ale aj ako spoločenstvo stretnutia.

Stretnutie s Bohom a s druhými je jadrom sviatku. Nedeľný obed doma a v spoločenstve sa líši od toho každodenného – ten každodenný slúži na prežitie, ten nedeľný na prežívanie radosti zo stretnutia. Slávnostné jedlo je časom pre Boha, miestom počúvania a spoločenstva, otvorenosti, zbožnosti a lásky. Slávenie a služba sú dve základné formy zákona, ktorými uctievame Boha a prijímame jeho dar lásky – v uctievaní nám Boh nezištne dáva svoju lásku; v službe sa prijatý dar stáva láskou zdieľanou a prežívanou s druhými. Dies Domini (Deň Pána) sa má stať aj dies hominis (Deň človeka)! Ak rodina takto pristupuje k sviatku, bude ho môcť prežívať ako deň „Pána“.

 

Rodina, ktorá dokáže prerušiť nepretržité plynutie času a zastaví sa, aby si vďačne pripomenula prijaté dobrá od svojho Pána, sa pripravuje na vstup do Božieho odpočinku. Rodina povolaná k odpočinku v Pánovi, dokáže znovu nasmerovať roztrieštenosť dní ku dňu vďačnosti. Vie premeniť očakávanie dní na jediné očakávanie Dňa Pánovho. Vracia sa ako uzdravený malomocný a vzdáva vďaky Pánovi za záchranu všetkých. Vytrvalosťou svojej prosby skracuje čas očakávania ôsmeho dňa, ktorý Ženích sľúbil neveste: „Áno, prídem čoskoro. Amen. Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22,20).  

 

Spomeň si na deň sobotný

Príkaz Desatora, ktorým Boh prikazuje zachovávať sobotu, má v Knihe Exodus charakteristickú formuláciu: „Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil!“(20,8) A okrem inšpirovaného textu ho odôvodňuje pripomienkou Božieho diela: „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho“ (20,11). Skôr ako by prikázanie niečo rozkázalo urobiť, naznačuje, na čo si treba spomenúť. Vyzýva obnoviť si spomienku na to veľké a podstatné Božie dielo, ktorým je stvorenie. Je to spomienka, ktorá má oživovať celý náboženský život človeka, aby vplývala naň najmä v deň, v ktorom má človek odpočívať. Odpočinok tak dostane typický posvätný ráz: veriaceho vyzýva odpočívať nielen ako Boh odpočíval, ale odpočívať v Bohu a privádzať mu všetko stvorenie vo vzdávaní chvály a vďaky, v synovskej dôvernosti a snúbeneckom priateľstve.

 

Téma „spomienky“ na divy, ktoré vykonal Boh vo vzťahu k sobotňajšiemu odpočinku, sa vynára aj v texte Deuteronómia (5,12-15), kde sa základ prikázania nevidí natoľko v diele stvorenia ako v diele oslobodenia, ktoré Boh uskutočnil pri odchode z Egypta: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom; preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň“ (Dt 5,15). Zdá sa, že táto formulácia dopĺňa predchádzajúcu: keď ich berieme do úvahy spolu, naznačujú význam „Pánovho dňa“ v rámci jednotného pohľadu teológie stvorenia a spásy. Obsahom prikázania nie je teda prvotne akékoľvek prerušenie práce, ale slávenie zázrakov, ktoré vykonal Boh.

 

Odpočinok človeka v deň Pána dostáva svoj plný význam v takej miere, v akej je táto „spomienka“, plná vďaky a chvály voči Bohu, živá. S ním človek vchádza do rozmeru Božieho „odpočinku“ a hlboko sa ho účastní, takže sa stáva schopným pocítiť záchvev tej radosti, ktorú sám Stvoriteľ pocítil po zavŕšení stvorenia, keď videl, že všetko, čo urobil, „bolo veľmi dobré“ (Gn 1,31).

[Dies Domini, 16-17]

 

Ako prežívame nedeľu v našej rodine?

Je naša nedeľa dňom „odpočinutia v Pánovi“?

Podľa Biblie je sviatok časom vnútornej slobody, vzájomného počúvania a rodinnej blízkosti. Aká je u nás v nedeľu domáca atmosféra?

Stretnutie s Bohom a s druhými je jadrom sviatku. Je skutočne stredobodom našej nedele oslava Boha a čas pre druhých?

 

Ako sa v súčasnej spoločnosti prežíva slávenie sviatkov a voľný čas?

Aké skúsenosti ponúkajú kresťanské spoločenstvá na prežívanie nedele ako času pre Boha a pre druhých?

Farnosť a cirkevné združenia pomáhajú „prežívať nedeľu“. Aké iniciatívy by bolo možné uskutočniť?

Akým spôsobom sa slávenie nedele môže stať „horiacim kríkom“, ktorý pomáha znovu objaviť zmysel pre Boha?