Rada KBS pre rodinu

 

 

 

1. Ježiš „Pánom“ nad sobotou. Nedeľa sa zrodila ako každotýždňovápamiatka Ježišovho vzkriesenia, oslavuje skutočnú prítomnosť vzkrieseného Pána a očakáva jeho prisľúbený slávny príchod. V prvých časoch kresťanstvadies Dominicus nenahradil hneď hebrejskú sobotu, ale existoval súčasne s ňou. Aby sme to pochopili, musíme sa pristaviť pri troch skutočnostiach: vzťah medzi Ježišom a sobotou; pôvod prvého dňa v týždni; nedeľa v prvých storočiach. V týchto troch skutočnostiach spočíva duchovný a teologický význam kresťanskej nedele ako pamiatky, prítomnosti a prísľubu.

Ježiš prejavuje v evanjeliu slobodný vzťahu k sobote, ba zdá sa, že svoje zázraky koná práve v tento deň: spomeňme si na udalosť, keď jeho učeníci trhali klasy v sobotu (Mk 2,23-28; Mt 12,1-8; Lk 6,1-5); uzdravenie človeka s vyschnutou rukou (Mk 3,1-6; Mt 12,9-14; Lk 6,6-11); uzdravenie zhrbenej ženy (Lk 13,10-17); uzdravenie človeka chorého na vodnatieľku (Lk 14, 1-6). Aj evanjelista Ján situuje na sobotu uzdravenie ochrnutého pri rybníku (Jn 5,1–18) a slepého od narodenia (Jn 9,1-41).

Na Ježišov postoj k sobote môžeme pozerať z trojakej perspektívy. Ježiš predovšetkým potvrdzuje úctu k prikázaniu o sobote – nie však zákonnícku prax farizejov. Ježiš uznáva, žije a odporúča dôležitý význam soboty. Udalosť trhania klasov v sobotu vysvetľuje Zákon vo svetle Božej vôle: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“. Zmyslom soboty je život človeka v plnosti (Mk 3,4; Mt 12;11-12).

Po druhé, Ježiš naplnil význam soboty tým, že oslobodzuje človeka od zlého.Sobota je vrcholom Božieho diela a človek je stvorený pre opravdivú sobotu, to znamená pre spoločenstvo s Bohom. Ježišovo poslanie sa napĺňa tým, že daruje ľudstvu milosť, aby uskutočnilo svoje povolanie, ku ktorému ho Boh stvoril na počiatku. Túto milosť daruje predovšetkým tým, ktorí sú zranení na tele a na duši – chorým, chromým, slepým, hriešnikom. Sobota je dňom Ježišových skutkov oslobodenia. Napokon, Ježiš je „Pánom“ nad sobotou. Obnovovaním stvoriteľského diela a oslobodením od zlého Ježiš zjavuje seba samého ako plnosť života, ako zmysel prikázania o sobote. Ježiš je Pánom nad sobotou, pretože je Synom a ako Syn vstupuje do plnosti soboty.

Aby rodina mohla zakúsiť „prítomnosť“ vzkrieseného Pána, musí sa nechať prežiariť nedeľnou Eucharistiou. Slávenie svätej omše sa stáva živým a pulzujúcim srdcom dňa Pána, jeho prítomnosti tu a teraz ako Vzkrieseného. Eucharistia nám dáva zakotviť na brehu posvätného Božieho tajomstva. V nedeli rodina nachádza stredobod týždňa, deň, ktorý chráni jej každodenný život. To sa stáva skutočnosťou vtedy, keď sa rodina pýta: Môžeme sa spoločne stretnúť s Božím tajomstvom? Božie „tajomstvo“ prítomné vo svojej jednoduchosti v eucharistickom slávení nám prichádza v ústrety. Bohoslužba privádza rodinu k prameňu života, k spoločenstvu s Bohom a k bratskému spoločenstvu. Je to niečo oveľa väčšie: kresťanské tajomstvo je nový život vzkrieseného Ježiša, ktorý sa sprítomňuje v eucharistickom zhromaždení. Nedeľná Eucharistia je stredobodom nedele a sviatku. V nej rodina dostáva nový život Vzkrieseného, prijíma dar Ducha Svätého, počúva Božie slovo, má účasť na eucharistickom chlebe, vyjadruje bratskú lásku. Preto je nedeľa pánom dní, dňom stretnutia sa so Vzkrieseným!

 

2. „Prvý deň týždňa“. Nedeľa je pamiatkou Ježišovej Veľkej noci. Podľa zhodných evanjeliových svedectiev, Kristus vstal z mŕtvych v „prvý deň týždňa“(Mk 16,2-9; Mt 28,1; Lk 24,1; Jn 20,1). V tento deň boli zavŕšené všetky udalosti, na ktorých sa zakladá kresťanská viera: Ježišovo zmŕtvychvstanie, Jeho veľkonočné zjavovanie sa, vyliatie Ducha Svätého. Prví kresťania prevzali hebrejský rytmus týždňa, ale vychádzajúc zo zmŕtvychvstania prikladali zásadnú dôležitosť „prvému dňu po sobote“ (Lk 24, 1). V kontexte tohto dňa uvádzajú Ján a Lukáš spomienku na pokrm, ktorý jedli so Zmŕtvychvstalým (Lk 24, 13-35 a Jn21, 1-14), a vykresľujú ho črtami Eucharistie. Text 21. kapitoly Jánovho evanjelia dobre zachytáva atmosféru eucharistických zhromaždení prvých kresťanských komunít (Jn 21, 12.9-14). Ježiš „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podáva im ho“ a „spoznali ho pri lámaní chleba“ (Lk 24, 30.35). Na stretnutia apoštolov s Ježišom pri jedle nadväzujú aj „stretnutia“ v prvý deň týždňa, o ktorých je zmienka v Skutkoch apoštolov (20, 7), keď sa spoločenstvo zhromažďuje na „lámanie chleba“ a na počúvanie slova apoštola, a na deň zbierky pre chudobných v Jeruzaleme, ktorá sa spomína v Prvom liste Korinťanom (16, 2). Nedeľa je teda spájaná s tromi prvkami: počúvanie Božieho slova, lámanie chleba a bratské zdieľanie, dobročinnosť. Neskôr v Knihe zjavenia bude nedeľa nazvaná „Pánov deň“ (Zjv 1, 10). Cirkev takto už od počiatku potvrdzuje puto, ktoré nedeľu spája a zároveň odlišuje od soboty. „Deň Pána“ je dňom pamiatky na vzkriesenie.

Rodina účasťou na svätej omši venuje priestor a čas, obetuje energiu a prostriedky, učí sa, že život nespočíva len v uspokojovaní potrieb, ale predovšetkým vo vytváraní vzťahov. Nezištnosť nedeľnej Eucharistie vyžaduje, aby rodina mala účasť na pamiatke na Ježišovu Veľkú noc. Vo svätej omši sa rodina živí zo stola slova a chleba, ktorý dáva príchuť a zmysel slovám a jedlu, ktoré rodina zdieľa doma pri spoločnom stole. Už od malička sú deti vychovávané, aby počúvali Božie slovo a osvojovali si to, čo počúvali v spoločenstve. To im umožňuje objaviť nedeľu ako „deň Pána“. Stretnutie so vzkrieseným Ježišom ako stredobod nedele má byť živené pamiatkou na Ježiša cez slová evanjelia, cez chlieb, ktorý sa láme a jeho telo, ktoré sa daruje. Pamiatka na Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého poukazuje na rozdiel medzi nedeľou a voľným časom: ak sa nestretneme s Ním, neslávime sviatok, eucharistické spoločenstvo je len niečím sentimentálnym, dobročinnosť sa zúži len na prejav solidarity, ktoré však nebudujú kresťanské spoločenstvo a nevychovávajú k poslaniu. Nedeľná Eucharistia tým, že nás vovádza do Božieho srdca, utvára rodinu a rodina v kresťanskom spoločenstve určitým spôsobom utvára Eucharistiu.

 

3. Nedeľa v prvých storočiach. V prvých časoch života Cirkvi nedeľa a Eucharistia slávená v deň Pána silne zdôrazňovali aj očakávanie Pánovho príchodu.

Svätý Justín, filozof a mučeník, nám zanechal pôsobivý obraz kresťanského spoločenstva zhromaždeného v „deň Pána“, ktorý zodpovedá dňu nasledujúcemu po sobote.

„V deň nazývaný dňom Slnka sa všetci, či už bývajú v mestách alebo na vidieku, schádzajú  na to isté miesto. Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje k nasledovaniu takých skvelých vecí. Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa. Keď modlitbu skončíme, tomu, čo predsedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína. On ich vezme a vzdáva chválu a koná vzdávanie vďaky a všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen. Potom tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítomným chlieb, víno a vodu, ktoré boli ,eucharistizované‘ a zanesú z nich neprítomným. Napokon tí, čo majú dostatok a chcú, dávajú, každý podľa svojho úsudku, čo sa rozhodli. A čo sa zozbiera, uloží sa u predsedajúceho a on podporuje siroty a vdovy i tých, čo sú pre chorobu alebo z inej príčiny v núdzi, ako aj väzňov a prisťahovalcov, slovom, stará sa o všetkých, čo potrebujú pomoc“ (Porov. Prvá apológia sv. Justína, 67, 36, cit. podľa KKC 1345, 1351 – pozn. prekl.).

Nedeľa je dňom zhromaždenia kresťanov, predstavuje nám atmosféru prvých kresťanských spoločenstiev, ktoré prežívali nedeľnú Eucharistiu ako „predzvesť“ nového života darovaného Vzkrieseným Pánom a ako „prísľub“ premenenia sveta. Cirkev a rodina sú dnes znovu volané k tomuto vyvierajúcemu prameňu, aby sa nestratil pôvodný charakter kresťanskej nedele. Predovšetkým v určitých obdobiach roka, ako sú Advent a Vianoce, sa obnovuje očakávanie Pánovho príchodu prostredníctvom takých skutkov, ktoré v rodine a v spoločenstve posilňujú zmysel pre nádej.

 

Rodina si nedeľu žiarlivo stráži ako „deň radosti a odpočinku od práce“ – tak ju definuje Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Sacrosanctum concilium. Nemusí si nedeľu žiarlivo brániť ako deň voľna, spoločného odpočinku, ľudových osláv, ale predovšetkým nedeľu, ako „deň Pána“, teda ako deň eucharistického zhromaždenia, z ktorého vychádza a ku ktorému smeruje (prameň a vrchol) v jednote času a miesta celý kresťanský život. Až potom nasledujú ďalšie aspekty nedele; sú dôležité, ale nie základné. Pre rodinu je v prvom rade nevyhnutná účasť na eucharistickom zhromaždení. Kresťanská rodina organizuje svoj život, vychováva seba a svoje deti takým spôsobom, aby svätá omša mala prednosť pred akoukoľvek inou povinnosťou.

 

Nedeľa, deň Pána

Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá Pánov deň alebo nedeľa. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“(1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce. Iným slávnostiam nech sa nedáva pred ním prednosť, iba ak by boli naozaj veľmi významné, lebo on je základom a jadrom celého liturgického roka.

[Sacrosanctum concilium, 106]

 

Ako prežívame v našej rodine nedeľu a stretnutie so zmŕtvychvstalým Pánom?

Vedú naše skutky a bohoslužby doma a v spoločenstve k vnímaniu nového života Vzkrieseného Pána a k radosti z Jeho prítomnosti?

Ako nám skúsenosť nesebeckého využívania vecí a času, počúvanie Božieho slova doma a v kostole, účasť na eucharistickej hostine dáva prežívať nedeľu ako Veľkú noc týždňa?

Zvlášť v ktorých obdobiach roka a akými prejavmi prežívame nedeľnú Eucharistiu ako čas očakávania a nádeje?

 

Čo nám v dnešnej spoločnosti bráni prežívať nedeľu ako dies Dominicus (deň Pána)?

Privádza výchova k bohoslužbe a atmosféra kresťanského spoločenstva skutočne ku stretnutiu s Ukrižovaným a Vzkrieseným Pánom?

Ako sa môže stať nedeľa dňom evanjelia a dňom pamiatky na Ježišovo vzkriesenie?

Akým spôsobom sa nám v priebehu liturgického roka, v jeho obdobiach a sviatkoch, darí vyjadriť očakávanie Pánovho príchodu?