Rada KBS pre rodinu

 

44. Ponímanie práv a povinností vo vývoji musí brať do úvahy aj problémy spojené s demografickým rastom. Ide o veľmi dôležitý aspekt opravdivého rozvoja, keďže sa týka neodňateľných hodnôt života a rodiny.110 Považovať nárast populácie za hlavnú príčinu zaostalosti je nesprávne, a to aj z ekonomického pohľadu. Na jednej strane stačí vidieť významné zníženie detskej úmrtnosti, ako aj predĺženie priemerného veku, ktoré možno pozorovať v ekonomicky rozvinutých krajinách. Na druhej strane sú pozoruhodné znamenia krízy v spoločnostiach zaznamenávajúcich znepokojujúci pokles pôrodnosti. Samozrejme, naďalej treba venovať patričnú pozornosť zodpovednému rodičovstvu, ktoré okrem iného prináša faktický príspevok do integrálneho ľudského rozvoja. Cirkev, ktorej leží na srdci pravý rozvoj človeka, odporúča úctu k nemu v celom jeho konaní s autentickou ľudskou dimenziou. Túto dimenziu možno rozpoznať najmä v uplatňovaní sexuality: nemožno ju zúžiť len na hedonistický aspekt pôžitku a hry, rovnako ako nemožno sexuálnu výchovu redukovať na technickú inštruktáž s cieľom ochrany zainteresovaných pred prípadnou nákazou alebo „rizikom“ počatia. To by znamenalo ochudobňovať a zanedbávať hlboký význam sexuality, ktorý, naopak, má uznávať a zodpovedne prijímať tak jednotlivec, ako aj celé spoločenstvo. Zodpovednosť totiž zakazuje považovať sexualitu len za zdroj rozkoše, ale aj zaťahovať ju do násilného plánovania rodičovstva. V oboch prípadoch ide o materialistické koncepcie a politiku, v ktorých sa ľudia ocitajú a kde sú vystavení rôznym formám násilia. Proti tomuto všetkému treba klásť dôraz na primárnu kompetenciu rodiny na tomto poli111 vzhľadom na štát a jeho reštriktívne politiky, ako aj na vhodnú výchovu rodičov.

 

Morálne zodpovedná otvorenosť pre život je sociálnym i ekonomickým bohatstvom. Veľké národy sa mohli vymaniť z biedy aj vďaka veľkému počtu svojich obyvateľov a ich schopnostiam. Naopak, kedysi prekvitajúce národy prežívajú teraz fázu neistoty a v niektorých prípadoch dokonca úpadok v dôsledku poklesu pôrodnosti, ktorý je ústredným problémom spoločností s vysokým blahobytom. Zníženie pôrodnosti, niekedy i pod takzvaný „reprodukčný index“, spôsobuje aj krízu sociálneho zabezpečenia, zvyšuje jeho náklady, zmenšuje uložené úspory a tým aj finančné zdroje potrebné na investície, redukuje disponibilitu kvalifikovaných pracujúcich, zužuje zásobu „mozgov“, z ktorých môže národ čerpať na svoje potreby. Okrem toho málopočetné a niekedy veľmi málopočetné rodiny ochudobňujú sociálne vzťahy, s ťažkosťou vychovávajú deti k občianskym čnostiam a nedokážu zabezpečiť účinné formy solidarity. Takéto situácie predstavujú symptómy slabej dôvery v budúcnosť, ako aj morálnu únavu. Stáva sa tak sociálnou, ba dokonca aj ekonomickou nutnosťou opäť predkladať novým generáciám krásu rodiny a manželstva a súlad týchto inštitúcií s najhlbšími požiadavkami ľudského srdca a dôstojnosti človeka. V tejto perspektíve je úlohou štátov uplatňovať politiku, ktorá presadzuje ústredné postavenie a integritu rodiny, založenej na manželstve medzi mužom a ženou, prvej a životodarnej bunky spoločnosti,112 a starať sa o jej ekonomické a daňové problémy a zároveň rešpektovať, že jej prirodzenosť je postavená na vzťahoch.

 

45. Odpovedať na najhlbšie morálne požiadavky človeka prináša aj dôležité a blahodarné dôsledky v ekonomickej oblasti. Ekonomika totiž potrebuje na svoje správne fungovanie etiku; a to nie hocijakú etiku, ale etiku priateľskú voči ľudskej osobe. Dnes sa na ekonomickom, podnikateľskom a finančnom poli veľa hovorí o etike. Vznikajú študijné centrá a formačné kurzy podnikateľskej etiky. V rozvinutom svete sa šíri systém etických certifikácií, rozvíjajúci sa v línii ideového hnutia, ktoré vzniklo okolo sociálnej zodpovednosti podnikania. Banky ponúkajú takzvané „etické“ účty a investičné fondy. Rozvíja sa „etické financovanie“, najmä prostredníctvom „mikrokreditov“ a mikrofinancovania vo všeobecnosti. Tieto procesy vyvolávajú uznanie a zasluhujú si širokú podporu. Ich pozitívne účinky možno vnímať aj v menej rozvinutých častiach planéty. Dobré je však vypracovať aj platné kritérium rozlišovania, keďže dochádza aj k istému zneužívaniu prívlastku „etický“, ktorý sa neraz používa veľmi všeobecne a na označenie veľmi rôznorodého obsahu, a to až do takej miery, že pod jeho obalom sa skrývajú rozhodnutia a voľby protirečiace spravodlivosti a pravému dobru človeka.

 

51. Spôsob, akým človek zaobchádza so životným prostredím, ovplyvňuje, akým spôsobom zaobchádza so sebou samým a naopak. To vyzýva dnešnú spoločnosť, aby vážne prehodnotila svoj životný štýl, ktorý v mnohých častiach sveta inklinuje k hedonizmu a konzumizmu a zostáva ľahostajný ku škodám, ktoré z toho vyplývajú.122 Nevyhnutná je účinná zmena mentality, ktorá nás privedie k osvojeniu si nových životných štýlov, „v ktorých hľadanie pravdy, krásy a dobra a spoločenstvo s inými v záujme spoločného rozvoja budú určovať spotrebu, úspory a investovanie“.123 Každé porušenie solidarity a občianskeho priateľstva pôsobí škody na životnom prostredí, rovnako ako zas zhoršenie životného prostredia vyvoláva nespokojnosť v sociálnych vzťahoch. Príroda je najmä v našej dobe natoľko integrovaná do sociálneho a kultúrneho pohybu, že už takmer nie je viac nezávislým prvkom. Erózia a vyčerpanosť pôdy niektorých poľnohospodárskych oblastí je tiež ovocím schudobnenia a zaostalosti ľudí, ktorí ich obývajú. Podnietením ekonomického a kultúrneho rozvoja týchto populácií sa chráni aj príroda. Okrem toho koľko prírodných zdrojov ničia vojny! Pokoj národov a medzi národmi by umožnil aj väčšiu ochranu prírody. Hromadenie zásob zdrojov, najmä vody, môže vyvolávať konflikty medzi populáciami, ktorých sa týkajú. Mierová dohoda o používaní zdrojov môže chrániť prírodu a zároveň blahobyt zainteresovaných spoločností.

 

Cirkev má zodpovednosť za stvorenstvo a musí túto zodpovednosť uplatňovať aj verejne. Keď tak činí, musí brániť nielen zem, vodu a vzduch ako dary stvorenstva, ktoré patria všetkým. Má chrániť predovšetkým človeka pred vlastným sebazničením. Nutné je, aby existovalo niečo ako ekológia človeka. Degradácia prírody je totiž úzko spojená s kultúrou vytvárajúcou ľudské spolužitie: keď je vnútri spoločenstva rešpektovaná „humánna ekológia“,124 má z toho osoh aj ekológia životného prostredia. Tak ako sú medzi sebou navzájom spojené ľudské čnosti, takže oslabenie jednej vystavuje riziku ostatné, podobne aj ekologický systém stojí na rešpektovaní plánu týkajúceho sa tak zdravého spolužitia v spoločnosti, ako aj dobrých vzťahov s prírodou.

 

Na ochranu prírody nestačí len oživovať alebo obmedzovať ekonomiku a nestačí ani primeraná osveta. Sú to, isteže, dôležité nástroje, ale rozhodujúcim problémom je celkový morálny stav spoločnosti. Ak sa nerešpektuje právo na život a na prirodzenú smrť, ak sa zavádza umelé počatie, tehotenstvo a narodenie človeka, ak sú ľudské embryá obetované výskumu, potom spoločné svedomie končí v strate pojmu humánnej ekológie a s ním aj ekológie životného prostredia. Je to hlboké protirečenie, ak sa od nových generácií vyžaduje rešpektovanie životného prostredia, a pritom im výchova a zákony nepomáhajú rešpektovať samých seba. Kniha prírody je jedna a nedeliteľná, a to tak zo stránky životného prostredia, ako aj zo stránky života, sexuality, manželstva, rodiny, sociálnych vzťahov, jedným slovom, integrálneho ľudského rozvoja. Povinnosti, ktoré máme voči životnému prostrediu, sa spájajú s povinnosťami, ktoré máme voči ľudskej osobe chápanej v sebe samej a vo vzťahu s druhými. Nemožno vymáhať jedny a šliapať po druhých. Toto je závažné protirečenie dnešnej mentality a praxe, ktorá ponižuje ľudskú osobu, otriasa životným prostredím a škodí spoločnosti.

 

52. Pravdu a lásku, ktorú pravda odkrýva, nemožno vytvoriť. Možno ich len prijať. Ich posledným zdrojom nie je a nemôže byť človek, ale Boh, totiž ten, ktorý je pravda a láska. Tento princíp je dosť dôležitý pre spoločnosť a rozvoj, lebo ani jeden z nich nemôže byť len ľudským produktom. Samotné povolanie na rozvoj ľudí a národov sa nezakladá jednoducho na ľudskom rozhodnutí, ale je vpísané do plánu, ktorý nás predchádza a predstavuje pre nás všetkých povinnosť, ktorú máme slobodne prijať. To, čo nás predchádza a utvára – jestvujúca Láska a Pravda –, nám ukazuje, čo je dobro a v čom spočíva naše šťastie. Ukazuje nám teda cestu k pravému rozvoju.

 

62. Ďalší aspekt, ktorý si zasluhuje pozornosť, keď sa zaoberáme integrálnym ľudským rozvojom, je fenomén migrácie. Tento jav je prekvapujúci množstvom ľudí, čo sú do neho zapojení, sociálnymi, ekonomickými a kultúrnymi problémami, ktoré vyvoláva, i dramatickými výzvami, pred ktoré stavia národné i medzinárodné spoločenstvá. Môžeme povedať, že stojíme pred sociálnym fenoménom epochálnej povahy, ktorý si vyžaduje silnú a predvídavú politiku medzinárodnej spolupráce, aby bolo možné sa s ním primerane vyrovnať. Takúto politiku treba rozvíjať, počínajúc úzkou spoluprácou medzi krajinami, z ktorých migranti vychádzajú, a krajinami, do ktorých prichádzajú. Treba, aby ju sprevádzali primerané medzinárodné predpisy, schopné zosúladiť rozličné legislatívne aspekty s cieľom ochrany požiadaviek a práv migrujúcich osôb a rodín a súčasne i spoločností, do ktorých migranti smerujú. Žiadna krajina nie je sama schopná vyriešiť migračné problémy doby, v ktorej žijeme. Všetci sme svedkami ťarchy bolestí, nepríjemností a túžob, ktoré sprevádzajú prílev migrantov. Známe je, že tento fenomén si vyžaduje komplexné riadenie, no napriek tomu je isté, že zahraniční pracujúci aj napriek ťažkostiam spojeným s ich integráciou svojou prácou významne prispievajú k ekonomickému rozvoju hostiteľských krajín a napokon aj krajine svojho pôvodu, kam posielajú časť zárobku. Pochopiteľne, týchto pracujúcich nemožno považovať len za tovar alebo iba za pracovnú silu. Preto sa s nimi nesmie zaobchádzať ako s akýmkoľvek iným výrobným činiteľom. Každý migrant je ľudskou osobou, ktorú musia rešpektovať všetci a za každých okolností.142

 

63. Pri uvažovaní o problémoch rozvoja treba zdôrazniť priamu spojitosť medzi chudobou a nezamestnanosťou. Chudobní sú v mnohých prípadoch výsledkom šliapania po dôstojnosti ľudskej práce tým, že sa buď obmedzujú jej možnosti (nezamestnanosť, podzamestnanosť), alebo sa znehodnocuje „hodnota práce a práv, ktoré z nej vyplývajú, najmä práva na spravodlivú mzdu, na zabezpečenie pracujúcej osoby a jej rodiny“.143 Preto už 1. mája 2000 môj predchodca Ján Pavol II., blahej pamäti, vzniesol pri príležitosti Jubilea pracujúcich výzvu na vytvorenie „svetovej koalície za slušnú prácu“144 a povzbudil stratégiu Medzinárodnej organizácie práce. Tento zámer, ktorý je túžbou rodín všetkých krajín sveta, vyvolal silnú morálnu odozvu. Čo znamená slovo „slušnosť“, použité v súvislosti s prácou? Znamená prácu, ktorá by v každej spoločnosti vyjadrovala základnú dôstojnosť každého muža a každej ženy: produktívnu, slobodne vybranú prácu, ktorá účinne spája pracujúcich mužov a ženy s rozvojom ich spoločenstiev; prácu, ktorá umožní pracujúcim, aby boli rešpektovaní a chránení pred každou diskrimináciou; prácu, ktorá umožňuje uspokojiť potreby rodín a školskú výchovu detí bez toho, aby aj ony boli nútené pracovať; prácu, ktorá dovoľuje pracujúcim slobodne sa organizovať a nechať počuť svoj hlas; prácu, ktorá ponecháva dostatočný priestor na objavovanie vlastných koreňov v osobnej, rodinnej a duchovnej rovine; prácu, ktorá zaistí pracujúcim dôstojný život, keď odídu do dôchodku.

 

Celá encyklika TU.