GAUDIUM ET SPES (o Cirkvi v súčasnom svete)

47. Blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým položením manželského a rodinného spoločenstva. Preto sa kresťania spolu so všetkými, čo majú toto spoločenstvo vo veľkej vážnosti, úprimne tešia rozmanitej pomoci, vďaka ktorej dnešní ľudia zveľaďujú tento zväzok lásky i úctu k životu a manželia i rodičia sa napomáhajú vo svojom vznešenom poslaní. Z toho všetkého očakávajú ešte väčšie dobrodenia a usilujú sa ich rozvíjať.
Pravda, nie všade sa skvie dôstojnosť tejto ustanovizne rovnakým jasom, pretože ju poškvrňuje mnohoženstvo, pliaga rozvodov, takzvaná voľná láska a iné zvrátenosti. Okrem toho manželskú lásku často znesväcuje sebectvo, pôžitkárstvo a nedovolené praktiky proti plodeniu. Aj terajšie hospodárske, spoločensko-psychologické a občianske podmienky vnášajú do rodiny nemalé zmätky. Konečne v niektorých čiastkach sveta nemožno bezstarostne pozorovať problémy nastolené vzrastom obyvateľstva. Toto všetko znepokojuje svedomie. A predsa význam a sila manželskej a rodinnej ustanovizne sa prejavuje aj v tom, že prenikavé zmeny súčasnej spoločnosti, napriek akútnym ťažkostiam, ktoré sú s nimi spojené, veľmi často rozličným spôsobom dávajú najavo pravú povahu tejto inštitúcie.
Preto koncil, stavajúc do plnšieho svetla niektoré základné body učenia Cirkvi, má v úmysle poučiť a povzbudiť kresťanov i všetkých ľudí, čo sa usilujú zachovať a povzniesť pôvodnú dôstojnosť a jedinečnú posvätnú hodnotu manželského stavu.
 
48. Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vystrojil vlastnými zákonmi, vzniká manželskou zmluvou čiže neodvolateľným osobným súhlasom. Takým spôsobom, ľudským úkonom, ktorým sa novomanželia obapolne dávajú a prijímajú, vzniká z Božieho ustanovenia trvalý zväzok, a to aj pred spoločnosťou. Tento posvätný zväzok nezávisí od ľudskej svojvôle, a to v záujme manželov a potomstva i spoločnosti. Veď sám Boh je pôvodcom manželstva, ktoré sa vyznačuje rozličnými dobrami a cieľmi. To všetko je zvrchovane dôležité pre zachovanie ľudského rodu, pre osobné blaho a večný osud každého člena rodiny, ako aj pre dôstojnosť, stálosť, pokoj a šťastie samej rodiny i celej ľudskej spoločnosti. Sama manželská ustanovizeň a manželská láska sú však svojou povahu od prírody zamerané na plodenie a výchovu potomstva: práve v tom dosahujú akoby svoju korunu. Muž a žena, ktorí manželskou zmluvou „už nie sú dve telá, ale iba jedno telo (Mt 19,6), si tak preukazujú dôverným spojením svojich osôb a svojho konania vzájomnú pomoc a službu, prežívajú zmysel svojej jednoty a ju čím ďalej tým väčšmi dosahujú. Toto dôverné spojenie - ako vzájomné sebadarovanie dvoch osôb - i dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a nástoja na nerozlučiteľnosti ich jednoty.
Kristus Pán štedro požehnal túto mnohotvárnu lásku, vyvierajúcu z prameňa Božej lásky a utvorenú podľa vzoru jeho spojenia s Cirkvou. Lebo ako sa Boh kedysi ponáhľal v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti, tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Cirkvi ide naproti kresťanským manželom sviatosťou manželského stavu. A zostáva naďalej s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a seba samého obetoval za ňu. Pravá manželská láska sa zapája na lásku Božiu a vedie i obohacuje ju vykupiteľská moc Kristova a spasiteľná činnosť Cirkvi, aby sa manželia účinne priviedli k Bohu a sa im dostalo pomoci a povzbudenia pri vykonávaní vznešených otcovských a materinských povinností. Preto sa kresťanskí manželia posilňujú a sťaby zasväcujú osobitnou sviatosťou, aby dôstojne plnili povinnosti svojho stavu. Jej pôsobením konajú svoje manželské a rodinné poslanie naplnení duchom Kristovým, ktorý preniká celý ich život vierou, nádejou a láskou, a tak napredujú čím ďalej tým viac vo svojej vlastnej dokonalosti a vzájomnom posväcovaní, a teda aj v spoločnej oslave Boha.

Keď sú rodičia prví v dobrom príklade a rodinnej modlitbe, potom aj deti, ba všetci, čo žijú v rodinnom kruhu, ľahšie nájdu cestu k ľudskosti, spáse a svätosti. Manželia zas, vyznačení dôstojnosťou otcovského a materinského poslania, budú svedomite plniť svoje vychovávateľské povinnosti, ktoré sa vzťahujú v prvom rade na nich, najmä čo sa týka náboženstva.
Deti ako živé údy rodiny prispievajú svojím spôsobom k posväteniu rodičov. Isteže sa odplatia rodičom za dobrodenia vďačnosťou srdca, detinskou láskou a dôverou. A budú im na pomoci v ťažkostiach i v starobe, ako sa patrí na deti. Vdovstvo, prijaté s odhodlaným duchom ako pokračovanie manželského povolania, nech majú všetci v úcte. Rodina nech sa veľkodušne delí o svoje duchovné bohatstvá aj s inými rodinami. Takto kresťanská rodina - keďže má svoj pôvod v manželstve, ktoré je obrazom zmluvy lásky medzi Kristom a Cirkvou a účasťou na nej - má všetkým dávať najavo živú prítomnosť Spasiteľa vo svete a pravú povahu Cirkvi, jednak láskou, veľkodušnou plodnosťou, jednotou a vernosťou manželov a jednak láskyplnou spoluprácou všetkých svojich členov.
 
49. Slovo Božie opätovne povzbudzuje snúbencov a manželov, aby živili a udržovali svoje zasnúbenie čistou láskou a manželstvo nerozlučným milovaním. Aj v našich časoch si mnohí ľudia vysoko vážia pravú lásku medzi manželom a manželkou, ako sa ona prejavuje rozličným spôsobom, podľa počestných obyčají národov a dôb. Táto nanajvýš ľudská láska, pretože ju vedie zámerná príchylnosť osoby k osobe, zahrnuje dobro celej osobnosti, a preto vie dať zvláštnu dôstojnosť fyzickým i psychickým prejavom a povýšiť ich na špecifické zložky a znaky manželského priateľstva. Túto lásku Pán uznal za dobré ozdraviť, zdokonaliť a zušľachtiť osobitným darom milosti a kresťanskej lásky. Táto láska, spájajúc ľudské s božským, privádza manželov k dobrovoľnému vzájomnému sebadarovaniu - ktoré sa prejavuje citmi a výrazmi nežnosti -, preniká celý ich život a práve svojím ušľachtilým uplatňovaním sa zdokonaľuje a vzmáha. A teda ďaleko prevyšuje číru erotickú náklonnosť, ktorá, egoisticky udržovaná, sa chytro a poľutovaniahodným spôsobom rozplýva.
Táto láska sa obzvlášť prejavuje a uplatňuje vlastným manželským úkonom. Preto akty, ktorými manželia medzi sebou dôverne a bezúhonne obcujú, sú mravne dobré a ušľachtilé. Ak sa konajú naozaj človeka dôstojným spôsobom, vyjadrujú a napomáhajú vzájomné sebadarovanie, ktorým sa jeden druhého radostným a vďačným srdcom obohacujú. Táto láska potvrdená obojstranným sľubom a nadovšetko spečatená sviatosťou Kristovou, zachováva nerozlučnú vernosť telom i mysľou v šťastí aj nešťastí, a preto vylučuje každé cudzoložstvo a rozvod. Jednota manželstva, Pánom potvrdená, navidomoči vysvitá aj z rovnakej osobnej dôstojnosti ženy a muža, ktorú treba uznávať vo vzájomnej a úplnej láske. Je však potrebná nevšedná čnosť, aby sa mohli vytrvalo plniť povinnosti tohto kresťanského povolania. Preto manželia, milosťou posilňovaní viesť svätý život, horlivo pestujú a modlitbou dosahujú stálosť v láske, veľkodušnosť a ducha obetavosti.
Pravá manželská láska sa však bude tešiť väčšej úcte a utvorí sa o nej zdravá verejná mienka, ak budú kresťanskí manželia vynikať v tejto láske svedectvom vernosti a súladu, ako aj starostlivosťou o výchovu detí a ak majú aktívnu účasť na potrebnej kultúrnej, psychologickej a sociálnej obnove v záujme manželstva a rodiny. Mladých treba primerane a včas, predovšetkým v lone samej rodiny, poučiť o vznešenosti, poslaní a úkonoch manželskej lásky, aby, vychovaní v úcte k čistote, mohli v príhodnom veku po poctivom zasnúbení uzavrieť manželstvo.
 
50. Manželstvo a manželská láska sú svojou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva. Isteže deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov. Boh sám, ktorý povedal: „Nie je dobre byť človeku samotnému (Gn 2,18) a ktorý „od počiatku stvoril ľudí ako muža a ženu (Mt 19,4), chcejúc im dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, požehnal mužovi a žene slovami: „Ploďte sa a množte (Gn 1,28). Teda správne udržovaná manželská láska a celý z nej vyplývajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby boli manželia ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu.
Manželia vedia, že v úlohe životodarcov a vychovávateľov - a to treba pokladať za ich vlastné poslanie - sú spolupracovníkmi a sťaby tlmočníkmi lásky Boha Stvoriteľa. Preto nech plnia túto svoju povinnosť zodpovedne ako ľudia a kresťania. Poslušní a úctiví voči Bohu, nech si v spoločnej zhode a spoločným úsilím utvoria správny úsudok. Pritom nech prizerajú jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro detí, čo sa už narodili, alebo prichádzajú do úvahy v budúcnosti; ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne, a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny, občianskej spoločnosti i samej Cirkvi. Konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia. Avšak čo sa týka spôsobu konania, nech sú si kresťanskí manželia vedomí, že nesmú si počínať podľa svojej ľubovôle, ale že sa vždy musia dať viesť svojím svedomím, ktoré má byť v súlade so zákonom Božím, poslúchajúc učiteľský úrad Cirkvi, čo hodnoverne vykladá tento zákon vo svetle evanjelia. Tento Boží zákon dáva najavo plné značenie manželskej lásky, chráni ju a vedie k skutočne ľudskej dokonalosti. Keď kresťanskí manželia plnia svoje roditeľské poslanie veľkodušne, ľudsky a kresťansky zodpovedne, spoliehajúc sa na Prozreteľnosť Božiu a pestujúc ducha obetavosti, tým samým oslavujú Stvoriteľa a spoločne smerujú v Kristu k dokonalosti. Spomedzi manželov, čo takto plnia svoju Bohom uloženú povinnosť, treba sa zvlášť zmieniť o tých, ktorí po spoločnom rozumnom uvážení veľkodušne súhlasia mať a primerane vychovať aj väčší počet detí.
Pravda, manželstvo nie je ustanovené jedine na plodenie. Sama povaha nerozlučiteľného zväzku medzi osobami a dobro detí si totiž vyžadujú, aby sa aj vzájomná láska manželov správnym spôsobom prejavovala, prehlbovala a dozrievala. Preto i keď nemajú deti, napriek tomu, že si ich zväčša vrúcne žiadajú, manželstvo ako celoživotné spolunažívanie a spoločenstvo trvá aj naďalej a zachováva si svoju platnosť a nerozlučiteľnosť.
 
51. Koncil vie, že manželom pri súladnom usporadovaní ich manželského života často prekážajú niektoré terajšie životné podmienky a že sa môžu nachádzať v okolnostiach, v ktorých počet detí aspoň dočasne nemôžu zvýšiť, takže nie bez ťažkostí sa udržuje verná láska a plné spolunažívanie. Keď sa však dôverný manželský život preruší, nezriedka sa môže vystaviť nebezpečenstvu manželská vernosť a dobro potomstva by mohlo utrpieť ujmu, lebo vtedy je ohrozená výchova detí a stráca sa odvaha mať ďalšie potomstvo.
Sú aj takí, čo sa opovažujú riešiť tieto problémy nemravným spôsobom, ba nehrozia sa ani vraždy. Avšak Cirkev pripomína, že nemôže jestvovať naozajstné protirečenie medzi Božími zákonmi o prenášaní života a o udržovaní pravej manželskej lásky.
Lebo Boh, Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu udržovať život. To sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s tou najväčšou starostlivosťou hneď od počatia: potrat a vražda nemluvniat sú ohavné zločiny. Sexuálna povaha človeka, ako aj ľudská schopnosť plodiť, podivuhodne presahujú všetko, čo sa vyskytuje na nižších stupňoch života. Preto treba mať vo veľkej vážnosti aj vlastné úkony manželského života, ak sa uskutočňujú naozaj súhlasne s dôstojnosťou človeka. Keď sa má teda dať do súladu manželská láska so zodpovedným prenášaním života, mravnosť spôsobu konania nezávisí iba od úprimnosti úmyslu a zhodnotenia pohnútok, ale sa musí určiť podľa objektívnych kritérií, ktoré sa odvodzujú z prirodzenosti človeka a jeho úkonov a rešpektujú zmysel vzájomného sebadarovania a ľudského plodenia v ovzduší skutočnej lásky. A to je nemožné, ak sa úprimným srdcom nepestuje čnosť manželskej čistoty. Na základe týchto zásad synovia a dcéry Cirkvi si pri regulácii pôrodnosti nesmú osvojiť spôsoby, ktoré učiteľský úrad Cirkvi, vysvetľujúc zákon Boží, neschvaľuje.
A nech sú všetci presvedčení, že ľudský život a životodarné poslanie sa neobmedzujú iba na tento svet, ani sa nedajú merať a pochopiť len z jeho hľadiska, ale že vždy súvisia s večným určením človeka.
 
52. Rodina je akousi školou úplnejšej ľudskosti. Lenže aby mohla dosiahnuť plnosť svojho života a poslania, vyžaduje sa dobrodušné dorozumenie a spoločná zhoda medzi manželmi, ako aj svedomitá spolupráca rodičov na výchove detí. Činná účasť otcova je na veľký osoh pri stvárňovaní ich charakteru. Ale treba aj matke zabezpečiť možnosť starať sa o svoju domácnosť, lebo zvlášť mladšie deti sú na ňu odkázané. Pritom sa však nemá zanedbať oprávnené spoločenské zveľaďovanie ženy. Deti treba tak vychovávať, aby, keď dospejú, mohli s plným vedomím zodpovednosti ísť za svojím povolaním - nevynímajúc povolanie duchovné - a vyvoliť si svoj životný stav; a aby - ak v ňom uzavrú manželstvo - mohli si založiť rodinu v priaznivých mravných, spoločenských a hospodárskych podmienkach. Je povinnosťou rodičov alebo poručníkov sprevádzať mladých pri zakladaní rodiny múdrou radou, a oni nech ich ochotne počúvajú. Ale nech dávajú pozor, aby ich ani priamym ani nepriamym nátlakom nedonucovali k uzavretiu manželstva alebo k výberu partnera.
Rodina je tak základom spoločnosti. Stretajú sa v nej rozličné generácie a vzájomne si pomáhajú osvojiť plnšiu múdrosť, ako aj zlaďovať osobné práva s ostatnými požiadavkami spoločenského života. Práve preto všetci, čo majú vplyv na spoločenstvá a na spoločenské skupiny, majú sa účinne pričiniť o povznesenie manželstva a rodiny. Občianska moc nech si pokladá za svätú povinnosť uznať ich pravú povahu, chrániť a zveľaďovať ich, bdieť nad verejnou mravnosťou a napomáhať rodinné blaho. Treba hájiť právo rodičov na plodenie detí a na ich výchovu v lone rodiny. Starostlivé zákonodarstvo a rozmanité zariadenia majú vziať pod ochranu a poskytnúť úľavu primeranou pomocou aj tým, čo sú na nešťastie pozbavení dobrodenia rodiny.
Kresťania, využívajúc prítomný čas a rozoznávajúc, čo je večné od toho, čo podlieha zmenám, nech napomáhajú záujmy manželstva a rodiny tak svedectvom vlastného života, ako aj svornou spoluprácou s ľuďmi dobrej vôle. Takým spôsobom, čeliac ťažkostiam, zabezpečia rodine potreby a vymoženosti zodpovedajúce novým časom. Na dosiahnutie tohto cieľa je na veľkú pomoc kresťanské zmýšľanie veriacich, úprimné svedomie ľudí, ako aj múdrosť a skúsenosť odborníkov v posvätných vedách.
Vedeckí odborníci, najmä biológovia, lekári, sociológovia a psychológovia môžu veľa urobiť v záujme manželstva a rodiny i pokoja svedomí, ak sa spoločným úsilím snažia dôkladnejšie osvetliť rozličné podmienky, napomáhajúce zdravú reguláciu ľudskej plodnosti.
Je úlohou kňazov, po nadobudnutí potrebného vzdelania o rodinných otázkach, napomáhať povolanie manželov v ich manželskom a rodinnom živote rozmanitými pastorálnymi prostriedkami, hlásaním slova Božieho liturgickým kultom a inou duchovnou pomocou, priateľsky a trpezlivo ich posilňovať v ťažkostiach a upevňovať v kresťanskej láske, aby sa vytvárali naozaj šťastné rodiny.
Rozličné diela, hlavne rodinné združenia, nech sa vynasnažia vzdelávaním a svojou činnosťou povzbudzovať mladých aj manželov, najmä nedávno zosobášených, a nech sa ich usilujú vychovávať k manželskému, spoločenskému a apoštolskému životu.
Napokon samých manželov, stvorených na obraz Boha živého a začlenených do skutočne ľudského poriadku, nech spája tá istá ľúbosť, jednomyseľnosť a vzájomná svätosť, aby nasledujúc Krista, pôvodcu života, stali sa v radostiach a obetiach svojho povolania svojou vernou láskou svedkami tej lásky, ktorú Pán zjavil svetu svojou smrťou a svojím vzkriesením.
 
61. Dnes je ťažšie než voľakedy zlúčiť do syntetického celku rozličné vedecké a umelecké disciplíny. Kým totiž rastie množstvo a rozmanitosť prvkov, ktoré utvárajú kultúru, zatiaľ je čoraz menej možné pre jednotlivca vnímať ich a organicky usporiadať, takže sa čím ďalej tým viac stráca typ „univerzálneho človeka“. Avšak každý človek je aj naďalej povinný zachovať ucelenosť svojej osobnosti, vyznačujúcej sa rozumnosťou, schopnosťou vôle, svedomitosťou a bratskosťou, hodnotami, ktoré majú všetky svoj základ v Bohu Stvoriteľovi a ktoré Kristus podivuhodne ozdravil a povzniesol.
V prvom rade rodina je akoby matkou a živiteľkou tejto výchovy. V jej lone sa deti, obklopené láskou ľahšie priúčajú patričnému poriadku, zatiaľ čo osvedčené kultúrne spôsoby sa takmer samy od seba vtláčajú do rozvíjajúcej sa mladej duše.
Pre túto výchovu jestvujú v moderných spoločenstvách výhodné podmienky, najmä vďaka novým prostriedkom kultúrnych a spoločenských stykov, ktoré môžu napomáhať univerzálnosť kultúry. Viac-menej všeobecné skracovanie pracovného času poskytuje totiž väčšine ľudí ustavične vzrastajúce možnosti. Voľný čas treba dobre využiť na oddych a na posilnenie duševného i telesného zdravia, venujúc sa zo záľuby nejakej činnosti alebo štúdiu, cestami do iných krajov (turistika), ktoré zveľaďujú duševné schopnosti a okrem toho obohacujú ľudí o vzájomné poznanie, potom gymnastikou a športovými podnikmi, ktoré napomáhajú udržovať duševnú rovnováhu - a to aj v pospolitosti - a nadväzovať bratské vzťahy medzi ľuďmi každého postavenia, všetkých národov a rozličných rás. Nech teda kresťania spolupracujú na tom, aby kolektívne kultúrne prejavy a podujatia, také charakteristické pre naše časy, prenikol ľudský a kresťanský duch.
Avšak všetky tieto vymoženosti sú neschopné zabezpečiť úplnú kultúrnu výchovu človeka, ak sa v tom istom čase zanedbáva otázka o vlastnom zmysle kultúry a vedy pre človeka.
 
67. Ľudská práca pri výrobe a výmene tovaru, ako aj pri vykonávaní hospodárskych služieb má väčšiu hodnotu než ostatné zložky hospodárskeho života, ktoré majú povahu čírych prostriedkov.
Lebo táto práca, či sa kto na ňu podujíma samostatne alebo je zamestnaný u iného, pochádza bezprostredne od človeka, ktorý akoby vtláčal prírode svoju pečať a podroboval ju svojej vôli. Prácou si človek normálne zaobstaráva živobytie pre seba a pre svojich, dáva sa do spojenia so svojimi bratmi a preukazuje im službu, má možnosť uplatňovať naozajstnú lásku a spolupracovať na zavŕšení Božieho stvorenstva. Ba vieme, že človek, obetujúc svoju prácu Bohu, spája sa priam s vykupiteľským dielom Ježiša Krista, ktorý udelil práci neobyčajnú dôstojnosť tým, že on sám pracoval v Nazarete vlastnými rukami. Z toho vyplýva pre každého človeka povinnosť statočne pracovať, ako aj právo na prácu. Spoločnosť má zas zo svojej strany, podľa podmienok, v ktorých sa nachádza, pomáhať občanom, aby mohli nájsť dostatočnú príležitosť k práci. Konečne odmena za prácu má byť taká, aby poskytovala človeku a jeho rodine možnosť slušne žiť z hľadiska materiálneho, spoločenského, kultúrneho a duchovného, berúc do úvahy službu a výkonnosť každého jednotlivca, ako aj situáciu podniku a všeobecné dobro.
Keďže hospodárska činnosť sa najčastejšie uskutočňuje ľudskou spoluprácou, je nespravodlivé a neľudské organizovať a riadiť ju takým spôsobom, že je to na ujmu komukoľvek zo spolupracujúcich. No častejšie sa stáva, a to aj v našich časoch, že pracujúci sa určitým spôsobom dostávajú do područia svojej činnosti. To sa však nijako nedá ospravedlniť takzvanými ekonomickými zákonmi. Preto treba prispôsobiť celý výrobný proces potrebám človeka a jeho spôsobu života, a to najmä rodinného života, zvlášť čo sa týka matiek, berúc vždy ohľad na pohlavie a vek. Pracujúcim nech sa okrem toho dá možnosť rozvíjať svoje schopnosti a svoju osobnosť samým vykonávaním práce. Tejto práci nech venujú s náležitou zodpovednosťou svoj čas a svoje sily. Avšak všetkým sa musí dopriať aj dostatočný čas na oddych a pracovné voľno, aby sa mohli venovať rodinnému, kultúrnemu, spoločenskému a náboženskému životu. Ba nech sa im dá možnosť slobodne rozvíjať sily a schopnosti, ktoré azda nemajú veľa príležitostí uplatňovať vo svojom zamestnaní.