Hodnota 29: Poslušnosť
P. Sergio G. Román
Norimberský proces
Keď skončila II. svetová vojna, OSN ustanovila v roku 1946 v nemeckom meste Norimberg tribunál, aby sa súdili vojnové zločiny nacistických vodcov, ktorým sa nepodarilo utiecť do iných krajín a ukryť sa tam. Z čoho ich vinili? Z genocídy!
Celý čas, kým bol pri moci, národný socializmus ohrozoval ľudské životy: vraždil mentálne postihnutých, invalidov, homosexuálov a zločincov. Potom pod zámienkou, že len árijská rasa má právo na existenciu, rozpútal neúprosné prenasledovanie nielen židovského národa, ale aj cigánov, katolíkov a všeobecne všetkých, ktorí nepatrili k ich rase. Nebolo to len vraždenie a zatváranie do koncentračných táborov, ale aj krutosť, s ktorou sa správali k svojim zajatcom, na ktorých dokonca robili pseudovedecké pokusy, ktoré doteraz vyvolávajú hrôzu, keď o nich počúvame.
Každý súdený zločinec sa obhajoval, že ako vojak len poslúchal rozkazy svojich nadriadených!
Čo je to poslušnosť?
Poslúchať znamená plniť vôľu toho, kto rozkazuje. Je to základná hodnota nielen pre rodinu, základnú bunku spoločnosti, ale aj pre samotnú spoločnosť, ktorá stanovuje zákony, aby dosiahla harmonické spolužitie svojich členov. V niektorých skupinách sa vyžaduje striktná poslušnosť, aby sa dosiahla väčšia efektívnosť dosiahnutia jej cieľov, napr. v armáde alebo v služobných ustanovizniach, organizovaných vlastným systémom rozkazov: polícia, požiarnici, záchranári a pod.
Ľudské podniky majú tiež stupnicu autority, ktorej sa podriaďujú zamestnanci.
V rehoľnej sfére, v kongregáciách, ktorých charizmou je bratský život, sa sľubmi zaväzujú poslúchať predstaveného, v ktorého vôli chcú objaviť vôľu Božiu.
Katolícka cirkev je tiež založená na poslušnosti voči Kristovi a jeho námestníkovi na zemi: pápežovi, ktorý spolu s biskupmi riadi Cirkev. Námestník je ten, ktorý koná na mieste niekoho. Preto keď my, katolíci, poslúchame, vieme, že je to Kristus, ktorého poslúchame.
Kto poslúcha, ten sa nemýli
Je ťažké správne rozkazovať. Je ľahké pomýliť si vôľu, ktorá zodpovedá našim záujmom, s vôľou ľudu, ktorý nás zvolil, alebo dokonca s vôľou samého Boha, ktorého reprezentujeme. Keď predstavený vládne podľa svojej ľubovôle, stáva sa z neho diktátor a jediný spôsob, ako môže donútiť k poslušnosti, je násilie a teror. Keď ten, kto vládne, porušuje právo, zaniká povinnosť poslúchať.
Hovorí sa, že kto poslúcha, ten sa nemýli, ale nie je to také jednoduché. Ten, kto poslúcha, si zachováva svoju slobodu a schopnosť súdiť. Ak poslúcha nespravodlivý zákon, on sám je nespravodlivý, bez akejkoľvek výhovorky. A to platí aj pre tých, ktorý podliehajú vojenskej poslušnosti.
Zásadou je: poslúchať musíme najprv naše svedomie. A ešte vyšší princíp: viac musíme poslúchať Boha, ako ľudí.
Kto rozkazuje
V nesmrteľnom diele Antoina de Saint Exupéryho, Malý princ, sa v jednej kapitole hovorí o tom, ako malý princ príde na jednu planétu, na ktorej vládne múdry kráľ, ktorý sa domnieva, že všetci ho poslúchajú. Malý princ ho žiada, aby rozkázal slnku, aby zašlo, pretože má veľmi rád západ slnka. Kráľ teda rozkáže slnku, aby zašlo o 19:40. Malý princ protestuje a hovorí, že to nič nie je, veď slnko v tú hodinu predsa zapadá. Kráľ nato odpovedá, že vládca má prikazovať len to, čo poddaní môžu splniť.
Kto poslúcha
Poslušnosť sa rodí z presvedčenia, že ten, kto nariaďuje, to robí pre naše dobro, alebo pre dobro všetkých. Vtedy je poslušnosť úplná, keď to robíme ihneď a tak, ako je nám rozkázané. Keď poslúchame takto, naša sloboda nie je narušená.
Naopak, ak poslúchame zo strachu, strácame našu slobodu a upadáme do otrockej podriadenosti.
Preto je nevyhnutné, aby rodičia viedli deti viac k správnemu používaniu slobody, než k slepej poslušnosti. To neznamená, že nemáme poslúchať, keď nesúhlasíme, pretože takto by rodina upadla do chaosu. Ale máme právo žiadať vysvetlenie, ktoré ukáže, že je rozumné to, čo sa nám nariaďuje.
Kristus, vzor poslušnosti
„Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ (Flp 2, 8)
„Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.“ (Rim 5, 19)