Homília Svätého Otca účastníkom Púte rodín k hrobu sv. Petra (27. 10. 2013)
Čítania tejto nedele nás pozývajú rozjímať nad niektorými základnými charakteristikami kresťanskej rodiny. Prvá: rodina, ktorá sa modlí. Evanjeliový úryvok upozorňuje na dva spôsoby modlitby, jeden falošný, vlastný farizejovi, a druhý opravdivý, vlastný mýtnikovi. Farizej stelesňuje postoj, ktorý nevyjadruje vďakyvzdanie Bohu za jeho dobrodenia a za jeho milosrdenstvo, ale skôr uspokojenie so sebou samým. Farizej sa cíti spravodlivý, cíti sa byť v poriadku, vystatuje sa tým a druhých posudzuje zhora zo svojho piedestálu. Mýtnik naopak nemnoží svoje slová. Jeho modlitba je ponížená, triezva, preniknutá vedomím vlastnej nehodnosti, vlastných bied. Tento človek skutočne uznáva svoju odkázanosť na Božie odpustenie, na Božie milosrdenstvo.
Modlitba mýtnika je modlitba chudobného, je to modlitba milá Bohu, ktorá, ako hovorí prvé čítanie, «vystúpi k oblakom» (Sir 35,20), zatiaľ čo tá farizejova je zaťažená balastom márnosti. Vo svetle tohto slova sa vás chcem opýtať, drahé rodiny: modlíte sa občas v rodine? Niektorí áno, to viem. No mnohí sa ma pýtajú: Ale ako sa to robí? Nuž tak, ako ten mýtnik, to je jasné: ponížene, pred Bohom. Každý ponížene nechá na sebe spočinúť Pánov pohľad a prosí jeho dobrotivosť, aby prišiel k nám. No ako sa to robí v rodine? Zdá sa totiž, že modlitba je niečo osobné. A potom, uprostred rodiny niet takej chvíle, čo by bola vhodná, pokojná... Áno, je to pravda, ale je to aj otázka pokory, priznania si, že potrebujeme Boha, tak ako ten mýtnik! A všetky rodiny, všetci potrebujeme Boha, všetci, všetci! Potrebujeme jeho pomoc, jeho silu, jeho požehnanie, jeho milosrdenstvo, jeho odpustenie. A to si žiada jednoduchosť. Modlitba v rodine si vyžaduje jednoduchosť! Pomodliť sa spoločne Otče náš okolo stola, to nie je nejaká mimoriadna vec, je to ľahké. A pomodliť sa spolu v rodine ruženec, to je ozaj krásne, dodáva to mnoho sily! A tiež modliť sa jeden za druhého: manžel za manželku, obaja za deti, deti za rodičov, za starých rodičov... Modliť sa za seba navzájom. Toto znamená modliť sa v rodine a toto robí rodinu pevnou: modlitba.
Druhý list Timotejovi nám ponúka ďalší bod: rodina, ktorá uchováva vieru. Apoštol Pavol na sklonku svojho života robí zásadné bilancovanie a hovorí: «Vieru som zachoval» (2 Tim 4,7). Ale ako ju zachoval? Nie v nejakom trezore! Neukryl ju pod zem, ako ten sluha, ktorý bol príliš lenivý. Svätý Pavol prirovnáva svoj život k boju a k behu. Zachoval vieru, pretože sa neobmedzil na jej obraňovanie, ale ju ohlasoval, vyžaroval, prinášal ju doďaleka. S
rozhodnosťou sa postavil proti tým, ktorí chceli Kristovo posolstvo zakonzervovať, „zabalzamovať“ ho v rozsahu Palestíny. Z tohto dôvodu urobil odvážne rozhodnutia, išiel na neprajné územia, nechal sa provokovať tými, čo boli vzdialení, odlišnými kultúrami, hovoril úprimne a bez strachu. Svätý Pavol uchoval vieru, pretože tak ako ju prijal, ju aj ďalej daroval, ochotne idúc na periférie bez zaujímania obranných pozícií. Aj tu sa môžeme opýtať: Akým spôsobom v našej rodine udržiavame vieru? Držíme si ju pre seba, pre našu rodinu, ako súkromné imanie, ako bankové konto, alebo sa s ňou dokážeme podeliť pohostinnosťou, otvorenosťou voči iným? Všetci vieme, že rodiny sú „v jednom behu“, sú veľmi zavalené povinnosťami, no myslíte niekedy aj na to, že tento „beh“ môže byť aj behom viery? Kresťanské rodiny sú rodinami misionárskymi. Včera sme tu na námestí počuli svedectvo misionárskych rodín. Sú misionárskymi aj uprostred každodenného života, vo svojich každodenných povinnostiach, keď do toho všetkého vkladajú soľ a kvas viery! Udržiavajme vieru v rodinách, pridávajme soľ a kvas viery do našich každodenných vecí.
Z Božieho slova vyťažíme aj posledný aspekt: rodina, ktorá prežíva radosť. V responzóriovom žalme sa nachádza tento výraz: «nechže to počujú pokorní a nech sa tešia» (Ž 34, 3). Celý tento žalm je hymnom na Pána, pôvodcu radosti a pokoja. A aký je dôvod tohto potešenia? Tým dôvodom je toto: Pán je blízko, počuje volanie ponížených a oslobodzuje ich od zla. Písal o tom opäť svätý Pavol: «Ustavične sa radujte ... Pán je blízko!» (Flp 4, 4-5). Rád by som vám dnes položil otázku. Ale každý nech si ju vo svojom srdci odnesie domov, je to jasné? Ako domácu úlohu. A nech si odpovie sám: Ako je to s radosťou v tvojom dome? Ako je to s radosťou v tvojej rodine? – Odpoveď si dajte sami.
Drahé rodiny, vy to dobre viete, že pravá radosť, ktorá sa zakusuje v rodine, nie je niečo povrchné, nepochádza z vecí alebo z priaznivých okolností... Opravdivá radosť pochádza z hlbokého súladu medzi osobami, ktorý všetci cítia v srdci, a ktorý nám dáva pocítiť, aké krásne je byť spolu, byť si navzájom oporou na životnej ceste. No základom tohto pocitu hlbokej radosti je prítomnosť Boha. Prítomnosť Boha v rodine, prítomnosť jeho lásky, ktorá je prijímajúca, milosrdná a všetkých si váži. A predovšetkým, je to láska trpezlivá. Trpezlivosť je cnosť Boha, ktorý nás v rodine učí mať túto trpezlivú lásku voči sebe navzájom. Majme trpezlivosť so sebou navzájom. Trpezlivú lásku. Iba Boh dokáže vytvárať harmóniu uprostred rozdielností. Ak chýba láska k Bohu, aj rodina stráca harmóniu, prevládne individualizmus a radosť uhasína. Avšak rodina, ktorá prežíva radosť z viery, spontánne ju komunikuje a je soľou zeme a svetlom sveta, je kvasom pre celú spoločnosť. Radostné rodiny...
Drahé rodiny, žite vždy vo viere a jednoduchosti, tak ako Svätá nazaretská rodina. Pánova radosť a pokoj nech sú vždy s vami!