Rada KBS pre rodinu

11. Posvätný a organicky usporiadaný ráz kňazského spoločenstva sa uskutočňuje jednak sviatosťami a jednak čnosťami. Veriaci, začlenení krstom do Cirkvi, sú na základe krstného charakteru povolaní uctievať Boha v kresťanskom náboženstve a - preporodení v dietky Božie - sú povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, ktorú dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi. Sviatosť birmovania ich dokonalejšie spája s Cirkvou a obohacuje ich zvláštnou silou Ducha Svätého, takže sú vo zvýšenej miere viazaní, ako praví svedkovia Kristovi, šíriť a brániť vieru slovom a skutkom. Účasťou na eucharistickej obete, ktorá je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života, prinášajú Bohu božskú žertvu a s ňou seba samých; a tak obetovaním i svätým prijímaním majú všetci, hoci nie tým istým, lež každý svojím spôsobom, činnú účasť na bohoslužobnom úkone. A nasýtení pri svätom prijímaní Telom Kristovým, konkrétnym spôsobom prejavujú jednotu ľudu Božieho, ktorú táto Prevelebná Sviatosť vhodne naznačuje a podivne uskutočňuje.

Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, získavajú od milosrdného Boha odpustenie urážok, ktorými sa proti nemu previnili, a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorej hriechmi ublížili a ktorá napomáha ich obrátenie láskou, príkladom a modlitbami. Svätým pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev porúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby ich pozdvihol a zachránil (porov. Jak 5,14-16), ba ich aj povzbudzuje, aby boli na osoh Božiemu ľudu tým, že sa dobrovoľne pridružia k utrpeniu Kristovmu a jeho smrti (porov. Rim 8,17; Kol 1,24; 2Tim 2,11-12; 1Pt 4,13). Tí zas, ktorým sa spomedzi veriacich dostáva vyznačenia prijať vyššie svätenie, sú v mene Kristovom ustanovení živiť Cirkev slovom Božím a milosťou Božou. Napokon kresťanskí manželia sviatosťou manželstva, ktorou naznačujú tajomstvo jednoty a plodnej lásky medzi Kristom a Cirkvou a majú na ňom účasť (porov. Ef 5,32), navzájom si pomáhajú k svätosti manželským súžitím, ako aj plodením a výchovou dietok, takže majú v Božom ľude zvláštny dar pre svoj životný stav a údel (porov. 1Kor 7,7). Z tohto manželstva totiž vznikla rodina, v ktorej sa rodia noví občania pre ľudskú spoločnosť, a tí sa milosťou Ducha Svätého krstom stávajú dietkami Božími, aby sa tak v priebehu vekov neprestajne udržoval Boží ľud. V tejto akoby domácej cirkvi rodičia nech sú slovom a príkladom, prvými hlásateľmi viery pre svoje deti a nech napomáhajú povolanie vlastné pre každé z nich, a s osobitnou starostlivosťou duchovné povolanie.

Obdarení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, všetci v Krista veriaci sú od Pána povolaní v každom postavení a stave, a každý svojou cestou, na dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec nebeský.

 

29. Na nižšom hierarchickom stupni stoja diakoni, na ktorých sa vkladajú ruky „nie na kňazstvo, ale na službu. Posilnení sviatostnou milosťou slúžia totiž v spoločenstve s biskupom a jeho kňazstvom ľudu Božiemu pri službách Božích, kázaní slova Božieho a skutkoch lásky. Je úlohou diakona, podľa toho ako mu to určí zodpovedná cirkevná vrchnosť, vysluhovať slávnostným spôsobom krst, opatrovať a rozdávať Eucharistiu, asistovať v mene Cirkvi pri uzavieraní manželstva a požehnať ho, prinášať umierajúcim sväté prijímanie (viatikum), čítať veriacim sväté Písmo, vzdelávať a povzbudzovať ľud, viesť pobožnosti a modlitby veriacich, vysluhovať sväteniny, konať smútočné a pohrebné obrady. Diakoni, venujúc sa charitatívnym a administratívnym povinnostiam, nech sú pamätliví slov blaženého Polykarpa: „Milosrdní, pracovití, postupujúci podľa pravdy Pána, ktorý sa stal sluhom všetkých.
Keďže však tieto pre život Cirkvi prepotrebné úlohy sa môžu vo viacerých krajoch iba ťažko plniť podľa súčasnej disciplíny latinskej Cirkvi, bude sa smieť obnoviť diakonát ako vlastný a trvalý stupeň hierarchie. Spadá do pôsobnosti kompetentných biskupských zhromaždení rozličného druhu rozhodnúť s odobrením rímskeho pápeža, či a kde je pre dušpastiersku činnosť vhodné ustanoviť takýchto diakonov. So súhlasom rímskeho pápeža možno tento diakonát udeliť mužom zrelého veku, a to aj žijúcim v manželstve, a tak isto aj súcim mladíkom, pre ktorých však musí zostať v platnosti zákon celibátu.

 

31. Pod menom laikov sa tuná rozumejú všetci veriaci okrem členov duchovenstva a Cirkvou schváleného rehoľného stavu; teda veriaci, ktorí boli krstom privtelení ku Kristovi a stali sa ľudom Božím, majú svojím spôsobom účasť na kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade Kristovom, a tak majú svoj podiel na poslaní všetkého kresťanského ľudu v Cirkvi a vo svete.

Pre laikov je vlastný a charakteristický svetský ráz. Lebo členovia duchovného stavu, hoci sa niekedy môžu venovať svetským záležitostiam, a to aj vo svetskom zamestnaní, predsa vzhľadom na svoje osobitné poslanie sú predovšetkým, z povolania, určení na dušpastiersku službu, zatiaľ čo rehoľníci vydávajú svojím stavom skvelé a výborné svedectvo, že svet nemožno pretvoriť a obetovať Bohu bez ducha blahoslavenstiev. Vlastným povolaním laikov je hľadať kráľovstvo Božie tým, že sa zapodievajú časnými záležitosťami a usporadujú ich podľa Boha. Žijú vo svete, t.j. venujú sa všetkým svetským povinnostiam a prácam každého druhu vo zvyčajných podmienkach rodinného a spoločenského života, s ktorými ich existencia takrečeno zrástla. Ta ich volá Boh, aby vykonávaním svojho zamestnania v duchu evanjelia, sa znútra sťa kvas pričiňovali o posvätenie sveta, a tak urobili Krista zjavným ostatným ľuďom, najmä svedectvom svojho života, jasom svojej viery, nádeje a lásky. Je teda ich osobitnou úlohou postaviť všetky časné veci, s ktorými sú úzko spätí, do takého svetla a usporadovať ich takým spôsobom, aby sa vždy diali a zveľaďovali podľa Krista a boli na chválu Stvoriteľa a Vykupiteľa.

 

34. Keďže najvyšší a večný kňaz Ježiš Kristus chce aj prostredníctvom laikov pokračovať vo svojom svedectve a vo svojej službe, oživuje ich svojím Duchom a neprestajne ich pobáda na každé dobré a dokonalé dielo.

Ako ich totiž úzko spája so svojím životom a poslaním, tak ich robí účastnými aj svojej kňazskej funkcie, aby konali duchovné bohoslužby, na slávu Božiu a na spásu ľudí. A teda laici, keďže sú zasvätení Kristovi a pomazaní od Ducha Svätého, sú podivne povolaní a pripravení, aby prinášali čoraz hojnejšie duchovné ovocie. Veď všetky ich skutky, modlitby a apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenná práca, duchovné i fyzické zotavenie, ak sa konajú podľa Ducha, ba aj životné ťažkosti, ak sa trpezlivo znášajú, stávajú sa duchovnými obetami, ľúbeznými Bohu v Ježišovi Kristovi (porov. 1Pt 2,5), s vrúcnou nábožnosťou prinášanými Bohu spolu s obetou Tela Pánovho pri slávení Eucharistie. A tak i laici tým, že si ako ctitelia Boha všade bezúhonne počínajú, zasväcujú mu sám svet.

 

35. Kristus, veľký prorok, ktorý hlásal kráľovstvo Otcovo svedectvom života a silou slova, vykonáva svoj prorocký úrad, kým sa nezjaví v plnej sláve, nielen prostredníctvom hierarchie, ktorá učí v jeho mene a jeho mocou, ale aj skrze laikov, ktorých preto ustanovil za svojich svedkov a vybavuje ich zmyslom pre vieru a milosťou slova (porov. Sk 2,17-18; Zjv 19,10), aby sa sila evanjelia javila v každodennom rodinnom a spoločenskom živote. Sami si počínajú ako synovia prisľúbenia, ak pevní vo viere a nádeji využívajú prítomný čas (porov. Ef 5,16; Kol 4,5) a trpezlivo očakávajú budúcu slávu (porov. Rim 8,25). Túto nádej nech však neuschovávajú v hĺbkach duše, ale nech ju dávajú najavo, aj v usporadovaní svetského života, stálou konverziou a bojom „proti vladárom temnosti tohto sveta, proti zlým duchom (Ef 6,12).

Ako sú sviatosti Nového Zákona, ktoré udržujú život a apoštolát veriacich, predobrazom nového neba a novej zeme (porov. Zjv 21,1), priam tak laici sa stávajú významnými hlásateľmi viery v dúfané veci (porov. Žid 11,1), ak so životom podľa viery spájajú neochvejné vyznávanie viery. Toto šírenie blahozvesti čiže hlásanie Krista i svedectvom vlastného života i živým slovom nadobúda určitú charakteristickú črtu a zvláštnu účinnosť práve preto, že sa uskutočňuje v bežných podmienkach tohto sveta.
Pri plnení tejto úlohy má zrejme veľký význam ten životný stav, ktorý sa posväcuje osobitnou sviatosťou, t.j. manželský a rodinný život. To je výborná škola a prax laického apoštolátu, kde kresťanské náboženstvo preniká celý spôsob života a čoraz viac ho stvárňuje. Manželia tu majú osobitné povolanie, aby si boli navzájom, ako aj deťom svedkami viery a lásky Kristovej. Kresťanská rodina mohutne ohlasuje súčasné čnosti kráľovstva Božieho, ako aj nádej na blažený život. A tak svojím príkladom a svedectvom usvedčuje svet z hriechu a osvecuje tých, čo hľadajú pravdu.

 

39. Veríme, že Cirkev, ktorej tajomstvo svätý cirkevný snem predkladá, je nepominuteľne svätá. Lebo Kristus, Syn Boží, ktorý sa s Otcom a Duchom Svätým zvelebuje ako „jediný Svätý, si zamiloval Cirkev sťa svoju nevestu a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil (porov. Ef 5,25-26) a si ju pridružil ako svoje Telo a zahrnul ju darmi Ducha Svätého na slávu Božiu. Preto v Cirkvi sú všetci povolaní k svätosti, či už patria k hierarchii, alebo sú pod jej vedením, ako hovorí Apoštol: „Boh chce vaše posvätenie! (1Sol 4,3; porov. Ef 1,4). A táto svätosť Cirkvi sa neprestajne prejavuje a má prejavovať v ovocí milosti, ktoré Duch Svätý prináša vo veriacich; nachádza mnohotvárne zvýraznenie u jednotlivcov, čo smerujú k dokonalej láske vo svojom životnom stave, a tým sú na povzbudenie ostatným; osobitným spôsobom sa prejavuje v praktizovaní rád, ktoré sa zvyčajne volajú evanjeliové rady. Toto uskutočňovanie rád, na ktoré sa na podnet Ducha Svätého podujímajú mnohí kresťania, buď súkromne, alebo v cirkevne schválenom povolaní a či životnom stave, podáva a má podávať vo svete skvelé svedectvo a príklad tejto svätosti.

 

41. V rozličných životných stavoch a zamestnaniach jedinú svätosť pestujú všetci, čo sa dajú viesť Duchom Božím, poslúchajú hlas Otcov a klaňajú sa Bohu Otcu v duchu a pravde, nasledujúc chudobného, poníženého a kríž nesúceho Krista, aby si zaslúžili mať podiel na jeho sláve. A každý má bez otáľania, podľa vlastných darov a povinností, napredovať na ceste živej viery, ktorá vzbudzuje nádej a je činná v láske.

Predovšetkým je potrebné, aby arcipastieri Kristovho stáda plnili svoju službu sväto, horlivo, ponížene a mužne, podľa vzoru najvyššieho a večného Kňaza, Pastiera a Biskupa našich duší. Takto konaná služba sa stane aj pre nich výbornou cestou k svätosti. Vyvolení na plnosť kňazstva, dostávajú sviatostnú milosť, aby modlitbami, bohoslužbami, kázňami a všestrannou biskupskou starostlivosťou a službou dokonale plnili povinnosť pastorálnej lásky k dušiam, neváhali dať svoj život za ovečky a i svojím vlastným príkladom viedli Cirkev k stále väčšej svätosti, stanúc sa oni sami vzorom stádu (porov. 1Pt 5,3).

Kňazi, podobne ako biskupi, ktorých sú duchovným vencom, majúc účasť na milosti ich služby skrze Krista, večného a jediného Prostredníka, nech rastú v láske k Bohu a blížnemu každodenným vykonávaním svojho úradu, nech udržujú zväzky kňazskej vospolnosti, nech oplývajú všetkými duchovnými dobrami a nech všetkým dávajú živé svedectvo o Bohu ako nasledovníci tých kňazov, čo zanechali v priebehu storočí - neraz v skromnej a skrytej službe - skvelý vzor svätosti, začo sa uctievajú v Cirkvi Božej. Kňazi sú povinní modliť sa a prinášať obetu za svojich veriacich i za všetok ľud Boží. Pritom nech sú si vedomí, čo konajú, a nech nasledujú to, čoho sú vysluhovateľmi. Ani apoštolské starosti, nebezpečenstvá a útrapy nech im neprekážajú, ale skôr pomáhajú na ceste k väčšej svätosti. Preto nech oživujú a zveľaďujú svoju činnosť hojnosťou kontemplácie na potechu celej Cirkvi Božej. Všetci kňazi, a najmä tí, čo sa volajú diecéznymi kňazmi z osobitného titulu svojej vysviacky, nech nezabúdajú, do akej miery vernosť v spojení s ich biskupom a veľkodušná práca s ním osoží aj ich vlastnému posväcovaniu.

Osobitným spôsobom sú účastní na poslaní a milosti najvyššieho kňaza aj vysluhovatelia s nižším stupňom svätenia, predovšetkým diakoni, ktorí - keďže sú v službách tajomstiev Krista a Cirkvi - majú sa uchovať od každej poškvrny, páčiť sa Bohu a usilovať sa pred ľuďmi o všetko dobré (porov. 1Tim 3,8-10 a 12-13). Klerici, ktorých si povolal Boh a vyhradil si ich za svoj podiel, pripravujú sa na dušpastierske úlohy pod bedlivosťou arcipastierov a sú povinní uspôsobiť si mysle a srdcia na také vznešené vyvolenie: vytrvalí v modlitbe, horliví v láske, majúc na mysli všetko, čo je pravdivé, spravodlivé a počestné a konajúc všetko na česť a slávu Božiu. K týmto sa pridružujú aj tí od Boha vyvolení laici, ktorých povoláva biskup, aby sa úplne venovali apoštolskej činnosti a pracovali s veľkým úžitkom na roli Pánovej.

Kresťanskí manželia a rodičia majú zas ísť svojou vlastnou cestou vo vernej láske, navzájom sa udržovať cez celý život v milosti a vychovávať potomstvo, ktoré láskyplne prijali od Boha, v kresťanskej náuke a evanjeliových čnostiach. Takýmto spôsobom slúžia všetkým za príklad neúnavnej a šľachetnej lásky, budujú bratské spoločenstvo v láske a sú svedkami a spolupracovníkmi plodnosti Matky Cirkvi, na znak účasti na tej láske, ktorou si Kristus zamiloval svoju Nevestu, takže seba samého vydal v obeť za ňu. Podobný príklad iným spôsobom dávajú tí, čo žijú vo vdovstve alebo sú slobodní: aj oni môžu byť na nemalý osoh svätosti a činnosti Cirkvi. Tí zas, čo musia často tvrdo pracovať, majú sa zdokonaľovať skutkami ľudskosti, pomáhať spoluobčanom, pracovať na zošľachťovaní celej spoločnosti a všetkého stvorenstva, ale aj činorodou láskou nasledovať Krista, ktorého ruky sa venovali telesnej práci a ktorý ustavične pracuje s Otcom na spáse všetkých. Nech sa radujú v nádeji, pomáhajú si navzájom znášať ťažkosti a nech i svojou každodennou prácou napredujú vo svätosti, a to aj v apoštolskej svätosti.

Nech vedia, že sú zvlášť spojení s Kristom trpiacim za spásu sveta i tí, ktorých gniavi chudoba, slabosť, choroba a všakovaké súženie, alebo ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť: Pán ich v evanjeliu vyhlásil za blažených a „Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristu Ježišovi povolal do svojej večnej slávy , nech ich sám „po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní (1Pt 5,10).
A tak všetci v Krista veriaci budú deň čo deň vzrastať vo svätosti vo svojich životných podmienkach, povinnostiach a okolnostiach, pomocou všetkých týchto vecí, ak len všetko prijímajú s vierou z rúk nebeského Otca a spolupracujú s vôľou Božou, prejavujúc všetkým v samej časnej službe lásku, ktorou Boh miluje svet.

 

42. „Boh je láska, a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom (1Jn 4,16). Boh však rozlieva svoju lásku v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný (porov. Rim 5,5); teda prvým a najpotrebnejším darom je láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko a blížneho kvôli nemu. Aby láska naozaj rástla v duši ako dobré semeno a prinášala ovocie, každý veriaci má rád počúvať slovo Božie a pomocou milosti Božej uskutočňovať vôľu Božiu, často pristupovať k sviatostiam, najmä k svätému prijímaniu, a zúčastňovať sa na posvätných úkonoch, ako aj vytrvalo sa venovať modlitbe, sebazapieraniu, činnej bratskej službe a cvičeniu sa vo všetkých čnostiach. Láska totiž ako spojivo dokonalosti a splnenie zákona (porov. Kol 3,14; Rim 13,10) usmerňuje všetky prostriedky posväcovania, stvárňuje ich a privádza k cieľu. Preto pravý Kristov učeník sa vyznačuje láskou k Bohu, ako aj k blížnemu.

Keďže Ježiš Kristus, Syn Boží, prejavil svoju lásku tým, že položil za nás život, nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď dá svoj život za Neho a za svojich bratov (porov. 1Jn 3,16; Jn 15,13). Preto hneď od prvopočiatku niektorí kresťania boli povolaní - a vždy budú povolaní - vydať toto najvyššie svedectvo lásky pred všetkými, najmä pred prenasledovateľmi. Teda mučeníctvo, ktorým sa učeník stáva podobným Majstrovi, čo dobrovoľne podstupuje smrť za spásu sveta, a ako On vylieva svoju krv, Cirkev pokladá za význačný dar a najvyšší dôkaz lásky. A hoci sa dostáva tohto daru iba máloktorým, predsa všetci majú byť hotoví vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na krížovej ceste uprostred prensledovaní, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú.

Osobitným spôsobom sa napomáha svätosť Cirkvi aj rozmanitými radami, ktoré Pán odporúča v evanjeliu zachovávať svojim učeníkom. Medzi nimi vyniká vzácny dar milosti Božej, ktorý Otec podaktorým udeľuje (porov. Mt 19,11; 1Kor 7,7), aby sa ľahšie s nerozdvojeným srdcom (porov. 1Kor 7,32.34) zasvätili jedine Bohu v panenstve alebo celibáte. Túto dokonalú zdržanlivosť pre kráľovstvo nebeské Cirkev vždy mala v obzvláštnej úcte ako znak a podnecovateľa lásky a ako význačný zdroj duchovnej plodnosti vo svete.

Cirkev uvažuje aj nad napomenutím Apoštola, ktorý pobáda veriacich k láske a vyzýva ich, aby zmýšľali o sebe tak ako Ježiš Kristus, ktorý „sa zriekol seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa poslušným až na smrť (Flp 2,7-8) a „hoci bohatý , kvôli nám „sa stal chudobným (2Kor 8,9). Keďže učeníci majú vždy nasledovať Krista v láske a poníženosti, a vydávať mu v tom svedectvo, Matka Cirkev sa raduje, že má vo svojom lone hodne mužov a žien, čo vernejšie nasledujú Krista v tejto sebažertve a výraznejšie ju prejavujú tým, že prijímajú na seba chudobu v slobode dietok Božích a zriekajú sa vlastnej vôle, podrobujúc sa človeku z lásky k Bohu vo veciach dokonalosti, viac ako to ukladá prikázanie, aby sa stali podobnejšími poslušnému Kristovi.

Všetci v Krista veriaci sú teda pozvaní, ba povinní usilovať sa o svätosť a dokonalosť vo vlastnom stave. Preto nech všetci dbajú, aby správne usmerňovali svoje city, žeby im užívanie vecí tohto sveta a lipnutie na bohatstvách v protive s duchom evanjeliovej chudoby neprekážalo v úsilí o dokonalú lásku, ako napomína Apoštol: „Tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa (porov. 1Kor 7,31 gr.).