OPTATAM TOTIUS (o kňazskej výchove)

2. Povinnosť napomáhať povolania sa týka celej kresťanskej pospolitosti, ktorá sa má o ne pričiňovať najsamprv dôsledným kresťanským životom. V tomto ohľade najviac môžu urobiť rodiny preniknuté duchom viery, lásky a nábožnosti, ktoré sa tak stávajú sťaby prvým seminárom, ako aj farnosti, na ktorých plodnom živote sa zúčastňujú taktiež mladíci. Učitelia a všetci, čo majú akýmkoľvek spôsobom na starosti výchovu chlapcov a mladíkov, predovšetkým katolícke organizácie, nech sa usilujú vychovávať svojich zverencov takým spôsobom, aby boli schopní rozpoznať Božie volanie a ochotne ho nasledovali. Všetci kňazi majú čo najviac prejavovať svoju apoštolskú horlivosť napomáhaním povolaní a nech priťahujú srdcia mladíkov ku kňazstvu prostotou a pracovitosťou svojho radostným duchom tráveného života, ako aj vzájomnou kňazskou láskou a družnou bratskou spoluprácou.
Biskupi zas majú povzbudzovať svoje stádo a starať sa o spojenie všetkých síl a úzku spoluprácu pri získavaní povolaní. A nech otcovsky, nešetriac nijakých obetí, pomáhajú tým, ktorých sami pokladajú za povolaných od Pána.
Táto činná spoluúčasť všetkého ľudu Božieho na pestovaní povolaní zodpovedá pôsobeniu Božej Prozreteľnosti, ktorá udeľuje primerané vlohy tým, čo sú od Boha vyvolení mať účasť na hierarchickom kňazstve Kristovom a pomáha im svojou milosťou, zatiaľ čo kompetentných služobníkov Cirkvi poveruje, aby povolávali kandidátov, čo sa s čistým úmyslom v plnej slobode uchádzajú o taký vznešený úrad, a aby ich pečaťou Ducha Svätého zasvätili službe Božej a službe Cirkvi, keď ich uznali za schopných a sa presvedčili o ich súcosti.
Svätý cirkevný snem však odporúča predovšetkým tradičné prostriedky tejto spolupráce všetkých, teda vrúcne modlitby, kresťanské pokánie a čoraz dôkladnejšie poučovanie veriacich o potrebe, povahe a vznešenosti kňazského povolania pomocou kázní, katechéz, ako aj rozličnými spoločenskými komunikatívnymi prostriedkami. Okrem toho nariaďuje, aby Diela pre povolania, ktoré sú už podľa príslušných pápežských dokumentov ustanovené, alebo sa majú ustanoviť v jednotlivých diecézach, krajoch a národoch, metodicky a koherentne usmerňovali a s nemenšou rozvážnosťou a horlivosťou napomáhali celú pastorálnu akciu v prospech povolaní, nezanedbávajúc nijakú z tých vhodných pomôcok, čo s úžitkom poskytujú dnešné psychologické a sociologické vedy.
Nech však Dielo pre povolania s veľkorysým srdcom prekoná hranice jednotlivých diecéz, národov, rehoľných spoločenstiev a obradov, a prihliadajúc na potreby všeobecnej Cirkvi, nech poskytuje pomoc predovšetkým tým krajom, kde sa naliehavejšie požadujú robotníci do vinice Pánovej.
 
10. Seminaristi, zachovávajúc úctyhodnú tradíciu kňazského celibátu podľa svätých a ustálených zákonov vlastného obradu, majú sa starostlivou výchovou pripravovať na tento stav, v ktorom sa zriekajú manželstva pre kráľovstvo nebeské (porov. Mt 19,12), oddávajú sa Bohu nerozpoltenou láskou, ktorá dokonale zodpovedá Novému zákonu, vydávajú svedectvo o budúcom vzkriesení (porov. Lk 20,36) a dostáva sa im veľmi účinnej pomoci, aby mohli stále uplatňovať dokonalú lásku, vďaka ktorej sa vo svojom kňazskom účinkovaní stanú všetkým všetko. Nech si dôkladne uvedomia, s koľkou vďakou sa má prijímať tento stav, a to nielen preto, že ho ukladá cirkevný zákon, ale aj ako vzácny dar Boží, ktorý si majú pokorne vymodliť a ktorému majú, podnecovaní a napomáhaní milosťou Ducha Svätého, dobrovoľne a veľkodušne bez otáľania zodpovedať.
Nech seminaristi patrične poznajú povinnosti a dôstojnosť kresťanského manželstva, ktoré predstavuje lásku Krista a Cirkvi (porov. Ef 5,32 a nasl.) Ale nech pochopia prednosť Kristovi zasväteného panictva, aby sa tak celkom oddali Pánovi telom i dušou po zrelo uváženej a veľkomyseľnej voľbe.
Treba ich upozorniť na nebezpečenstvá, ktorým je vystavená ich čistota, obzvlášť v súčasnej spoločnosti. Pomocou božských i ľudských prostriedkov nech sa naučia zrieknuť manželstva s takou vyrovnanosťou, aby vo svojom živote a účinkovaní nielenže neutrpeli následkom celibátu nijakej ujmy, ale si skôr nadobudli dokonalejšie duševné i telesné sebaovládanie a vyšší stupeň zrelosti, a tak mohli plnšie prežívať blaženosť evanjelia.