Príhovor na plenárnom zasadaní Pápežskej rady pre rodinu (1.12.2011)
Príhovor Svätého Otca Benedikta XVI.
Na plenárnom zasadaní Pápežskej rady pre rodinu
Sála Clementinum, 1. decembra 2011
Vážení páni kardináli,
ctení bratia biskupi a kňazi,
drahí bratia a sestry!
Som rád, že vás môžem privítať na tomto plenárnom zasadnutí Pápežskej rady pre rodinu pri príležitosti dvojitého tridsiateho výročia: apoštolskej exhortácie Familiaris consortio, vydanej 22. novembra 1981 blahoslaveným Jánom Pavlom II., a tiež založenia samotného nášho dikastéria 9. mája toho istého roku, prostredníctvom motu proprio Familia a Deo instituta, ktoré je dôkazom toho, akú dôležitosť prikladáme pastorácii rodín vo svete, a zároveň je účinným nástrojom na podporu tejto pastorácie na všetkých úrovniach (porov. Ján Pavol II, Familiaris consortio, 73). Srdečne pozdravujem kardinála Ennia Antonelliho a ďakujem mu za slová na úvod tohto nášho stretnutia. Tiež ďakujem tajomníkovi pápežskej rady, všetkým spolupracovníkom a napokon aj vám všetkým, ktorí ste sa tu zišli.
Nová evanjelizácia závisí do veľkej miery od domácej cirkvi (porov. tamže, 65). V súčasnosti, rovnako ako v minulých dobách, sa navzájom spája odvrhnutie Boha so šírením sa ideológií, ktoré sú proti rodine, a s úpadkom sexuálnej morálky. A tak ako odvrhnutie Boha súvisí s krízou rodiny, tak aj nová evanjelizácia je neoddeliteľne spojená s kresťanskou rodinou. Naozaj, rodina je skutočne cestou Cirkvi, pretože je „ľudským priestorom“ stretania sa s Bohom. Manželia „nielen ,prijímajú‘ Kristovu lásku, keď sa stávajú ,spaseným‘ spoločenstvom, ale sú aj povolaní aby tú istú Kristovu lásku ,odovzdávali‘ svojim bratom, a tak sa stali ,spoločenstvom prinášajúcim spásu‘“ (tamže, 49). Rodina založená na sviatosti manželstva je osobitným uskutočnením Cirkvi, spaseným a spásnym spoločenstvom, evanjelizovaným a evanjelizujúcim. Rovnako ako Cirkev, aj ona je povolaná prijímať, vyžarovať a ukazovať vo svete Kristovu lásku a prítomnosť. Prijatie a šírenie Božskej lásky sa uskutočňuje vo vzájomnom odovzdávaní sa manželov, vo veľkodušnej a zodpovednej prokreácii, v starostlivosti o deti a v ich výchove, v práci i v spoločenských vzťahoch, v pozornosti voči núdznym, v účasti na cirkevných aktivitách a v občianskej angažovanosti. Nakoľko ostane kresťanská rodina podporovaná Božou milosťou na trvalej ceste obrátenia, natoľko dokáže žiť lásku ako spoločenstvo a službu, ako vzájomný dar a otvorenie sa voči všetkým. Tým odráža vo sveta Kristovu nádheru a krásu Najsvätejšej Trojice. Svätý Augustín má jeden veľmi známy výrok: „Ak teda vidíš lásku, vidíš Trojicu,“ (“immo vero vides Trinitatem, si caritatem vides”, De Trinitate, VIII, 8). A rodina je jedným z hlavných miest, kde sa žije v láske a vychováva k láske.
Rovnako ako moji predchodcovia, aj ja som veľakrát nabádal kresťanských manželov, aby evanjelizovali tak svedectvom života, ako aj účasťou na pastoračných aktivitách. Urobil som to aj nedávno v Ancone, pri príležitosti ukončenia Talianskeho národného eucharistického kongresu. Tam som sa stretol zároveň s manželmi i kňazmi. Skutočne, obe sviatosti charakterizované „službou iným“ (KKC, 1534) – posvätný stav i manželstvo – musia vychádzať z jedinému eucharistického zdroja. „Oba tieto životné stavy majú totiž ten istý koreň, ktorým je láska Krista – ktorý dáva seba samého pre záchranu ľudstva. Oba majú rovnaké poslanie: svedčiť o tejto láske a sprítomniť ju v službe spoločenstvu pre budovanie Božie ľudu (KKC, 1534). Tento prístup nám predovšetkým umožňuje prekonať zredukovaný pohľad na rodinu, považujúci ju len za adresáta pastoračnej činnosti [...] Rodina je pre manželov bohatstvom a pre deti nenahraditeľným dobrom, je neodmysliteľným základom spoločnosti a životodarným spoločenstvom na ceste Cirkvi“ (Príhovor ku kňazom a rodinám, 11. septembra 2011) Na základe tohto je „rodina je privilegovaným miestom pre výchovu v ľudskosti i v kresťanstve, a v tomto ostáva najlepším spojencom kňazskej služby [...] Žiadne povolanie nie je len súkromnou záležitosťou a už vôbec nie manželstvo, pretože horizontom jeho pôsobnosti je celá Cirkev“ (tamtiež).
Sú oblasti, v ktorých je obzvlášť dôležitá aktívna účasť kresťanských rodín, ktoré spolupracujú s kňazmi pod vedením biskupov: ide o výchovu detí a mládeže v láske, chápanej ako seba darovanie a spoločenstvo; prípravu snúbencov na manželský život cestou viery; formáciu manželov, zvlášť mladých dvojíc; skúsenosti týkajúce sa charitatívnych a výchovných cieľov či občianskej angažovanosti; ďalej ide o samotnú pastoráciu rodín, v ktorej sa berie do úvahy život rodiny tak v pracovných ako aj sviatočných dňoch.
Drahí priatelia, pripravujeme sa na 7. svetové stretnutie rodín, ktoré sa bude konať v Miláne od 30. mája do 3. júna 2012. Pre mňa i pre nás všetkých to bude veľká radosť sa opäť stretnúť, modliť a sláviť spoločne s rodinami, ktoré sem prídu z celého sveta v sprievode svojich duchovných pastierov. Vyslovujem úprimné poďakovanie tamojšej miestnej cirkvi, ambroziánskej diecéze, za všetko jej doteraz i v budúcnosti vynaložené úsilie. Pozývam rodiny z Milána a Lombardie, aby otvorili dvere svojich domovov a privítali pútnikov, ktorí prídu z celého sveta. Vďaka preukázanej pohostinnosti pocítia radosť a zadosťučinenie: je nádherné nadviazať nové priateľstvá, rozprávať o skúsenostiach v rodinách i o skúsenosti viery, ktorá s tým súvisí. V mojej pozvánke na stretnutie v Miláne som žiadal „o náležitú prípravu na cirkevnej a kultúrnej úrovni“, aby toto podujatie bolo plodné a konkrétne zasiahlo všetky kresťanské spoločenstvá. Ďakujem všetkým tým, ktorí už v tomto zmysle konajú, a pozývam tých, ktorí tak ešte neurobili, aby využili nastávajúce mesiace. Vaše dikastérium už vypracovalo vynikajúci materiál s úvahami na tému: „Rodina: práca a sviatok“; a tiež sformulovalo pre farnosti, združenia a hnutia návrh na „týždeň rodiny“, no bolo by dobré, keby vznikli aj ďalšie iniciatívy.
Ešte raz ďakujem za vašu návštevu a za prácu, ktorú robíte v prospech rodín a v službe evanjeliu. Uisťujem vás, že na vás budem myslieť v modlitbách, a zo srdca vám i vašim drahým udeľujem zvláštne apoštolské požehnanie.