Príhovor na záver 21. plenárneho zasadania Pápežskej rady pre rodinu (25. 10. 2013)
Páni kardináli, drahí bratia v biskupskej a kňazskej službe, drahí bratia a sestry, vítam vás pri príležitosti 21. plenárneho zasadania Pápežskej rady pre rodinu a ďakujem predsedovi Mons. Vincenzovi Pagliovi za slová, ktorými uviedol naše stretnutie. Vďaka.
1. Prvým bodom, pri ktorom by som sa rád pozastavil je toto: Rodina je spoločenstvo života, ktoré má svoju nezávislú súdržnosť. Ako napísal blahoslavený Ján Pavol II. vo svojej apoštolskej exhortácii Familiaris consortio, rodina nie je súhrn ľudí, ktorí ju tvoria, ale «spoločenstvo osôb» (por. č. 17-18). A spoločenstvo je viac ako súhrn jednotlivcov. Je miestom, kde sa učíme milovať, prirodzeným centrom ľudského života. Pozostáva z tvárí, z osôb, ktorí sa majú radi, vedú dialóg, obetujú sa pre druhých, obraňujú život, a to najmä ten krehký, slabý. Dalo by sa bez preháňania povedať, že rodina je motorom sveta a dejín.
Každý z nás formuje svoju vlastnú osobnosť v rodine tým, že vyrastá s mamou a otcom, s bratmi a sestrami a dýcha teplo domova. Rodina je miestom, kde dostávame meno, je miestom náklonnosti, priestorom intimity, kde sa priúčame umeniu dialógu a medziľudskej komunikácie. V rodine človek nadobúda vedomie vlastnej dôstojnosti a – najmä v prípade kresťanskej výchovy – uznáva dôstojnosť každej ľudskej osoby, najmä chorých, slabých a tých, čo sú na okraji spoločnosti.
To všetko je rodina ako spoločenstvo, ktorá volá po tom, aby bola nanovo uznaná ako taká, a to najmä dnes, keď prevláda ochrana práv jednotlivca. A musíme hájiť právo tohto spoločenstva, rodiny. Preto ste urobili dobre, že ste venovali osobitnú pozornosť Charte práv rodiny, predstavenej práve pred tridsiatimi rokmi, 22. októbra 1983.
2. Prichádzame k druhému bodu. – Hovorí sa, že my jezuiti vždy hovoríme v troch bodoch: jeden, dva, tri. – Druhý bod: Rodina je založená na manželstve. Prostredníctvom aktu slobodnej a vernej lásky kresťanskí manželia dosvedčujú, že manželstvo ako sviatosť je základom, na ktorom je rodina založená a upevňuje spojenie manželov a ich vzájomné darovanie. Manželstvo je akoby prvá sviatosť ľudstva, len keď človek objaví sám seba, pochopí sám seba vo vzťahu k druhým a vo vzťahu lásky, ktorá je schopná prijímať a dávať. Manželská a rodinná láska tiež jasne poukazuje na povolanie človeka k láske jedinečnej a trvalej, a že skúšky, obety a krízy páru ako aj rodiny sú krokmi pre vzrastanie v dobre, pravde a kráse.
V manželstve dávame sami seba úplne bez vypočítavosti alebo rezerv, zdieľame všetko, dary i obete, zverujúc sa Božej prozreteľnosti. Toto je skúsenosť, ktorú môžu mladí ľudia získať od svojich rodičov a starých rodičov. Je to skúsenosť viery v Boha a vzájomnej dôvery, hlbokej slobody, svätosti, pretože svätosť predpokladá verné darovanie sa a obetu dennodenne po celý život! Ale v manželstve existujú problémy. Neustále odlišné názory, žiarlivosť, hádky. Musíme mladým párom povedať, aby nikdy neskončili deň bez vzájomného zmierenia. Sviatosť manželstva sa obnovuje v tomto skutku zmierenia po hádke, nedorozumení, skrytej žiarlivosti, dokonca aj po hriechu. Uzmierenie dáva rodine jednotu, a toto povedzte mladým ľuďom, mladým párom, že nie je ľahké ísť touto cestou, ale táto cesta je taká krásna. Taká krásna. Treba to povedať!
3. Chcel by som si teraz aspoň v krátkosti všimnúť dve fázy rodinného života: detstvo a starobu. Deti a starší predstavujú dva póly života, ale tiež najzraniteľnejších, na ktorých sa často najviac zabúda. Keď spovedám ženatého muža či vydatú ženu, mladých, a počas spovede príde reč na ich syna alebo dcéru, opýtam sa ich: „Koľko máte detí?“ Odpovedia mi. A hoci možno po tejto otázke čakajú inú, vždy im ako ďalšiu otázku položím túto: „Povedzte mi, pane alebo pani, hrávate sa so svojimi deťmi? – „Ako, otče?“ – Venujte svoj čas deťom? Hrávate sa so svojimi deťmi?“ – „Ale viete,“ odpovie mi muž, „keď ráno odchádzam z domu, ešte spia, a keď sa vrátim, sú už v posteli.“ Aj táto štedrosť, nezištnosť otca a mamy voči deťom je veľmi dôležitá: „stratiť s deťmi čas“, hrať sa s deťmi. Spoločnosť, ktorá opúšťa deti a odsúva starších, pretína svoje korene a zatemňuje si vlastnú budúcnosť. – Aj vy pri tejto príležitosti hodnotíte, čo robí táto naša dnešná spoločnosť, je to tak? – Vždy, keď je niektoré dieťa opustené a starší odsunutý na okraj, nezavršuje sa tým len akt nespravodlivosti, ale potvrdzuje sa tým aj zlyhanie tejto spoločnosti. Rozhodnutie postarať sa o maličkých a o starších je prejav civilizovanosti. Je to však aj budúcnosť, pretože maličkí, deti, mladí, posúvajú spoločnosť napred svojim úsilím, mladosťou, kým starší ju vedú napred svojou múdrosťou, pamäťou, ktorú by mali odovzdávať nám všetkým.
Teším sa tomu, že Pápežská rada pre rodinu navrhla túto novú ikonu rodiny, ktorá vychádza zo scény Obetovania Ježiša v chráme, s Máriou a Jozefom, ktorí prinášajú Dieťa aby splnili Zákon, a s dvoma starkými Simeonom a Annou, ktorí ho, vedení Duchom, prijímajú ako Spasiteľa. Príznačný je aj názov tejto ikony: „Z generácie na generáciu sa šíri jeho milosrdenstvo“. Cirkev, ktorá sa stará o deti a starších, stáva sa matkou generácií veriacich a zároveň slúži ľudskej spoločnosti, aby duch lásky, rodinnej vzájomnosti a solidárnosti pomohol všetkým objaviť Božie otcovstvo a materstvo. Keď čítam túto časť evanjelia, páči sa mi uvažovať nad mladými Jozefom a Máriou, aj nad Dieťaťom, ako robia všetko podľa toho, ako káže Zákon. Svätý Lukáš to opakuje štyrikrát: aby splnili Zákon. Mladí sú poslušní voči zákonu! A dvaja starkí vytvárajú rozruch! Simeon v tej chvíli vytvára ozajstnú liturgiu a ospevuje prostredníctvom chvál Boha. Starenka ide a privráva sa ľuďom, ohlasuje pošuškávaním: „Pozrite sa na neho!“ Akí sú len slobodní! Trikrát sa tam o starcoch hovorí, že sú vedení Duchom Svätým. Mladí Zákonom, títo Duchom Svätým. Všímajme si starších, ktorí majú v sebe tohto ducha, počúvajme ich!
„Dobrá zvesť“ o rodine je veľmi dôležitou súčasťou evanjelizácie, ktorú môžu kresťania ohlasovať všetkým, a to vydávaním svedectva svojím životom. Robia tak už teraz, je to evidentné v sekularizovanej spoločnosti: skutočné kresťanské rodiny sa dávajú poznať vernosťou, trpezlivosťou, otvorenosťou životu, úctou k starším... Tajomstvom tohto všetkého je Ježišova prítomnosť v rodine. Predkladajme teda všetkým, a to úctivo a odvážne, krásu manželstva a rodiny vo svetle evanjelia! Buďme preto s pozornosťou a láskavosťou nablízku rodinám v ťažkostiach, tým, ktoré sú nútené opustiť svoju krajinu, ktoré sú rozbité, ktoré nemajú domov či prácu, ktoré trpia z rozličných dôvodov; buďme nablízku manželom v kríze a aj tým, ktorí sú už odlúčení. Ohlasovaním tohto evanjelia o rodine, o tejto kráse rodiny, chceme byť nablízku všetkým.
Drahí priatelia, výsledky práce vášho plenárneho zasadnutia môžu byť vzácnym príspevkom vzhľadom na nadchádzajúcu mimoriadnu synodu biskupov, ktorá sa bude venovať rodine. Aj za to vám ďakujem. Zverujem vás Svätej Nazaretskej rodine a zo srdca vám udeľujem moje požehnanie.
Zdroj: http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20131025039
1. Prvým bodom, pri ktorom by som sa rád pozastavil je toto: Rodina je spoločenstvo života, ktoré má svoju nezávislú súdržnosť. Ako napísal blahoslavený Ján Pavol II. vo svojej apoštolskej exhortácii Familiaris consortio, rodina nie je súhrn ľudí, ktorí ju tvoria, ale «spoločenstvo osôb» (por. č. 17-18). A spoločenstvo je viac ako súhrn jednotlivcov. Je miestom, kde sa učíme milovať, prirodzeným centrom ľudského života. Pozostáva z tvárí, z osôb, ktorí sa majú radi, vedú dialóg, obetujú sa pre druhých, obraňujú život, a to najmä ten krehký, slabý. Dalo by sa bez preháňania povedať, že rodina je motorom sveta a dejín.
Každý z nás formuje svoju vlastnú osobnosť v rodine tým, že vyrastá s mamou a otcom, s bratmi a sestrami a dýcha teplo domova. Rodina je miestom, kde dostávame meno, je miestom náklonnosti, priestorom intimity, kde sa priúčame umeniu dialógu a medziľudskej komunikácie. V rodine človek nadobúda vedomie vlastnej dôstojnosti a – najmä v prípade kresťanskej výchovy – uznáva dôstojnosť každej ľudskej osoby, najmä chorých, slabých a tých, čo sú na okraji spoločnosti.
To všetko je rodina ako spoločenstvo, ktorá volá po tom, aby bola nanovo uznaná ako taká, a to najmä dnes, keď prevláda ochrana práv jednotlivca. A musíme hájiť právo tohto spoločenstva, rodiny. Preto ste urobili dobre, že ste venovali osobitnú pozornosť Charte práv rodiny, predstavenej práve pred tridsiatimi rokmi, 22. októbra 1983.
2. Prichádzame k druhému bodu. – Hovorí sa, že my jezuiti vždy hovoríme v troch bodoch: jeden, dva, tri. – Druhý bod: Rodina je založená na manželstve. Prostredníctvom aktu slobodnej a vernej lásky kresťanskí manželia dosvedčujú, že manželstvo ako sviatosť je základom, na ktorom je rodina založená a upevňuje spojenie manželov a ich vzájomné darovanie. Manželstvo je akoby prvá sviatosť ľudstva, len keď človek objaví sám seba, pochopí sám seba vo vzťahu k druhým a vo vzťahu lásky, ktorá je schopná prijímať a dávať. Manželská a rodinná láska tiež jasne poukazuje na povolanie človeka k láske jedinečnej a trvalej, a že skúšky, obety a krízy páru ako aj rodiny sú krokmi pre vzrastanie v dobre, pravde a kráse.
V manželstve dávame sami seba úplne bez vypočítavosti alebo rezerv, zdieľame všetko, dary i obete, zverujúc sa Božej prozreteľnosti. Toto je skúsenosť, ktorú môžu mladí ľudia získať od svojich rodičov a starých rodičov. Je to skúsenosť viery v Boha a vzájomnej dôvery, hlbokej slobody, svätosti, pretože svätosť predpokladá verné darovanie sa a obetu dennodenne po celý život! Ale v manželstve existujú problémy. Neustále odlišné názory, žiarlivosť, hádky. Musíme mladým párom povedať, aby nikdy neskončili deň bez vzájomného zmierenia. Sviatosť manželstva sa obnovuje v tomto skutku zmierenia po hádke, nedorozumení, skrytej žiarlivosti, dokonca aj po hriechu. Uzmierenie dáva rodine jednotu, a toto povedzte mladým ľuďom, mladým párom, že nie je ľahké ísť touto cestou, ale táto cesta je taká krásna. Taká krásna. Treba to povedať!
3. Chcel by som si teraz aspoň v krátkosti všimnúť dve fázy rodinného života: detstvo a starobu. Deti a starší predstavujú dva póly života, ale tiež najzraniteľnejších, na ktorých sa často najviac zabúda. Keď spovedám ženatého muža či vydatú ženu, mladých, a počas spovede príde reč na ich syna alebo dcéru, opýtam sa ich: „Koľko máte detí?“ Odpovedia mi. A hoci možno po tejto otázke čakajú inú, vždy im ako ďalšiu otázku položím túto: „Povedzte mi, pane alebo pani, hrávate sa so svojimi deťmi? – „Ako, otče?“ – Venujte svoj čas deťom? Hrávate sa so svojimi deťmi?“ – „Ale viete,“ odpovie mi muž, „keď ráno odchádzam z domu, ešte spia, a keď sa vrátim, sú už v posteli.“ Aj táto štedrosť, nezištnosť otca a mamy voči deťom je veľmi dôležitá: „stratiť s deťmi čas“, hrať sa s deťmi. Spoločnosť, ktorá opúšťa deti a odsúva starších, pretína svoje korene a zatemňuje si vlastnú budúcnosť. – Aj vy pri tejto príležitosti hodnotíte, čo robí táto naša dnešná spoločnosť, je to tak? – Vždy, keď je niektoré dieťa opustené a starší odsunutý na okraj, nezavršuje sa tým len akt nespravodlivosti, ale potvrdzuje sa tým aj zlyhanie tejto spoločnosti. Rozhodnutie postarať sa o maličkých a o starších je prejav civilizovanosti. Je to však aj budúcnosť, pretože maličkí, deti, mladí, posúvajú spoločnosť napred svojim úsilím, mladosťou, kým starší ju vedú napred svojou múdrosťou, pamäťou, ktorú by mali odovzdávať nám všetkým.
Teším sa tomu, že Pápežská rada pre rodinu navrhla túto novú ikonu rodiny, ktorá vychádza zo scény Obetovania Ježiša v chráme, s Máriou a Jozefom, ktorí prinášajú Dieťa aby splnili Zákon, a s dvoma starkými Simeonom a Annou, ktorí ho, vedení Duchom, prijímajú ako Spasiteľa. Príznačný je aj názov tejto ikony: „Z generácie na generáciu sa šíri jeho milosrdenstvo“. Cirkev, ktorá sa stará o deti a starších, stáva sa matkou generácií veriacich a zároveň slúži ľudskej spoločnosti, aby duch lásky, rodinnej vzájomnosti a solidárnosti pomohol všetkým objaviť Božie otcovstvo a materstvo. Keď čítam túto časť evanjelia, páči sa mi uvažovať nad mladými Jozefom a Máriou, aj nad Dieťaťom, ako robia všetko podľa toho, ako káže Zákon. Svätý Lukáš to opakuje štyrikrát: aby splnili Zákon. Mladí sú poslušní voči zákonu! A dvaja starkí vytvárajú rozruch! Simeon v tej chvíli vytvára ozajstnú liturgiu a ospevuje prostredníctvom chvál Boha. Starenka ide a privráva sa ľuďom, ohlasuje pošuškávaním: „Pozrite sa na neho!“ Akí sú len slobodní! Trikrát sa tam o starcoch hovorí, že sú vedení Duchom Svätým. Mladí Zákonom, títo Duchom Svätým. Všímajme si starších, ktorí majú v sebe tohto ducha, počúvajme ich!
„Dobrá zvesť“ o rodine je veľmi dôležitou súčasťou evanjelizácie, ktorú môžu kresťania ohlasovať všetkým, a to vydávaním svedectva svojím životom. Robia tak už teraz, je to evidentné v sekularizovanej spoločnosti: skutočné kresťanské rodiny sa dávajú poznať vernosťou, trpezlivosťou, otvorenosťou životu, úctou k starším... Tajomstvom tohto všetkého je Ježišova prítomnosť v rodine. Predkladajme teda všetkým, a to úctivo a odvážne, krásu manželstva a rodiny vo svetle evanjelia! Buďme preto s pozornosťou a láskavosťou nablízku rodinám v ťažkostiach, tým, ktoré sú nútené opustiť svoju krajinu, ktoré sú rozbité, ktoré nemajú domov či prácu, ktoré trpia z rozličných dôvodov; buďme nablízku manželom v kríze a aj tým, ktorí sú už odlúčení. Ohlasovaním tohto evanjelia o rodine, o tejto kráse rodiny, chceme byť nablízku všetkým.
Drahí priatelia, výsledky práce vášho plenárneho zasadnutia môžu byť vzácnym príspevkom vzhľadom na nadchádzajúcu mimoriadnu synodu biskupov, ktorá sa bude venovať rodine. Aj za to vám ďakujem. Zverujem vás Svätej Nazaretskej rodine a zo srdca vám udeľujem moje požehnanie.
Zdroj: http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20131025039