Rada KBS pre rodinu

27. Eucharistia, sviatosť lásky, vyjadruje osobitný vzťah s láskou medzi mužom a ženou, spojených v manželstve. Prehĺbiť toto spojenie je potreba vlastná našim časom.⁸² Pápež Ján Pavol II. mal viackrát príležitosť venovať sa manželskému charakteru Eucharistie a jej osobitnému vzťahu so sviatosťou manželstva: „Eucharistia je sviatosť našej spásy. Je sviatosťou ženícha a nevesty.“⁸³ Napokon, „celý kresťanský život nesie znak lásky Krista a Cirkvi ako lásky ženícha a nevesty. Už krst, ktorý začleňuje do Božieho ľudu, je svadobným tajomstvom; je takpovediac svadobným kúpeľom, ktorý predchádza svadobnú hostinu – Eucharistiu“.⁸⁴ Eucharistia nevyčerpateľným spôsobom posilňuje nerozlučnú jednotu a lásku každého kresťanského manželstva. V ňom je silou sviatosti manželský zväzok vnútorne spojený s eucharistickou jednotou medzi Kristom – ženíchom a Cirkvou – nevestou (porov. Ef 5, 31 – 32). Vzájomný súhlas, ktorý si manžel a manželka navzájom vymieňajú v Kristovi a ktorý z nich vytvára spoločenstvo života a lásky, má tiež eucharistický rozmer. V pavlovskej teológii je manželská láska sviatostným znakom lásky Krista k jeho Cirkvi, lásky, ktorá má svoj vrcholný bod na kríži, kde vyjadril svoje „zásnuby“ s ľudstvom a kde je zároveň pôvod a stredobod Eucharistie. Preto Cirkev prejavuje osobitnú duchovnú blízkosť voči všetkým tým, čo založili svoje rodiny na sviatosti manželstva.⁸⁵ Rodina – domáca cirkev⁸⁶ – je primárnym prostredím života Cirkvi, zvlášť pre rozhodujúcu úlohu pri kresťanskej výchove detí⁸⁷. V tomto kontexte synoda odporúčala vyzdvihnúť osobitné poslanie ženy v rodine a v spoločnosti, poslanie, ktoré treba brániť, uchovať a napomáhať.⁸⁸ Skutočnosť, že je manželkou a matkou, ju činí nenahraditeľnou a nikdy nesmie byť znevážená.

 

28. Práve vo svetle tohto hlbokého vnútorného vzťahu medzi manželstvom, rodinou a Eucharistiou možno uvažovať o niektorých pastoračných problémoch. Verné, nerozlučné a výlučné puto, ktoré spája Krista a Cirkev a ktoré nachádza sviatostné vyjadrenie v Eucharistii, sa stretá s pôvodnou antropologickou skutočnosťou, pre ktorú sa muž môže definitívnym spôsobom zjednotiť len s jednou ženou a naopak (porov. Gn 2, 24; Mt 19, 5). V tejto rovine myslenia sa Synoda biskupov zaoberala témou pastoračnej praxe v prípadoch, keď sa ohlasovanie evanjelia stretá s tými, čo pochádzajú z kultúr, v ktorých sa praktizuje polygamia. Tým, čo sa nachádzajú v takejto situácii a otvárajú sa kresťanskej viere, treba pomáhať integrovať ich ľudské videnie do novosti zakorenenej v Kristovi. V procese katechumenátu ich Kristus zachytáva v ich špecifických podmienkach a volá ich k plnosti pravdy o láske, čo sa spája s nevyhnutnými odriekaniami s cieľom dosiahnuť dokonalé cirkevné spoločenstvo. Cirkev ich sprevádza pastoráciou plnou nežnosti, ale aj pevnosti ⁸⁹  a ukazuje im svetlo, ktoré sa z kresťanských tajomstiev odráža na ľudskej prirodzenosti a náklonnosti.

 

29. Ak Eucharistia vyjadruje nezvratnosť Božej lásky v Kristovi voči jeho Cirkvi, možno pochopiť, prečo zahŕňa vo vzťahu k sviatosti manželstva tú nerozlučnosť, po ktorej nemôže netúžiť žiadna pravá láska.⁹⁰ Synoda sa, pochopiteľne, starostlivo venovala aj bolestným situáciám, v ktorých sa nachádza nemálo veriacich. Mnohí totiž slávili sviatostné manželstvo, potom sa rozviedli a uzavreli nový zväzok. Ide o boľavý a komplexný pastoračný problém, o skutočnú pliagu dnešného spoločenského kontextu, ktorý rastúcim spôsobom poznačuje samotné katolícke prostredia. Pastieri sú z lásky k pravde povinní dobre rozlišovať rozličné situácie, aby primeraným spôsobom duchovne pomohli veriacim, ktorých sa to týka.⁹¹ Biskupská synoda potvrdila prax Cirkvi, založenú na Svätom písme (porov. Mk 10, 2 – 12), nepripúšťať k sviatostiam rozvedených, ktorí uzavreli nový zväzok, nakoľko ich stav a životné podmienky objektívne protirečia tej jednote lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorá sa vyjadruje a uskutočňuje práve v Eucharistii. Znovuzosobášení rozvedení však napriek ich situácii naďalej prináležia k Cirkvi, ktorá ich sprevádza s osobitnou pozornosťou, v túžbe, aby praktizovali, nakoľko je to možné, kresťanský štýl života prostredníctvom účasti na svätej omši, i keď nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu, počúvaním Božieho slova, eucharistickou adoráciou, modlitbou, účasťou na živote spoločenstva, dôverným rozhovorom s kňazom alebo učiteľom duchovného života, venovaním sa charitatívnym službám, skutkom pokánia, úsilím vychovávať svoje deti. Tam, kde sa vynárajú opodstatnené pochybnosti, čo sa týka platnosti sviatostne uzavretého manželstva, malo by sa podniknúť všetko potrebné, aby sa overila ich oprávnenosť. Pri plnom rešpektovaní kánonického práva ⁹² ďalej treba zriadiť na danom území cirkevné tribunály, aby mali pastoračný charakter a pohotovú a korektnú činnosť. ⁹³ V každej diecéze by mal byť dostatočný počet primerane pripravených osôb na dobré fungovanie cirkevných tribunálov. Pripomínam, že „je vážnou povinnosťou čoraz viac priblížiť veriacim inštitucionálnu činnosť Cirkvi v tribunáloch“.⁹⁴ Nevyhnutné však je vyhnúť sa tomu, aby sa pastoračná starostlivosť chápala ako niečo, čo je v protiklade s právom. Skôr treba vychádzať z predpokladu, že základný bod, kde sa stretá právo a pastorácia, je láska k pravde: tá totiž nikdy nie je abstraktná, ale „integruje sa v ľudskom kresťanskom živote každého jedného veriaceho“.⁹⁵ Tam, kde nie je uznaná nulita manželského zväzku a sú objektívne podmienky, pre ktoré je súčasné spolužitie fakticky neodvratné, Cirkev povzbudzuje týchto veriacich, aby sa snažili žiť ich vzťah podľa požiadaviek Božieho zákona ako priatelia alebo ako brat a sestra; tak môžu opäť pristupovať k eucharistickému stolu, samozrejme, s obozretnosťou vyplývajúcou z osvedčenej cirkevnej praxe. Aby taká cesta bola možná a prinášala ovocie, je potrebné, aby ju podporovali pastieri a primerané cirkevné iniciatívy. V každom prípade však treba vylúčiť požehnanie týchto vzťahov, aby medzi veriacimi nevznikol zmätok o hodnote manželstva.⁹⁶ Vzhľadom na komplexnosť kultúrneho kontextu, v ktorom žije Cirkev v mnohých krajinách, synoda ďalej odporúčala, aby sa venovala čo najväčšia pastoračná starostlivosť formácii snúbencov a overeniu ich presvedčenia o nevyhnutných požiadavkách pre platnosť sviatosti manželstva. Seriózne rozlišovanie v tomto ohľade môže predísť tomu, aby emotívne vzplanutie alebo povrchné dôvody viedli dvoch mladých prijať zodpovednosť, ktorej potom nebudú môcť zadosťučiniť.⁹⁷ Dobro, ktoré Cirkev a celá spoločnosť očakávajú od manželstva a na ňom založenej rodiny, je príliš veľké, aby sa nevenovalo úsilie tomuto špecifickému pastoračnému poľu. Manželstvo a rodina sú ustanovizne, ktoré treba napomáhať a chrániť pred každým možným omylom o ich pravde, lebo každá  škoda, ktorá sa im spôsobí, je v skutočnosti ranou spôsobenou ľudskému spolužitiu ako takému.