Pastiersky list banskobystrického diecézneho biskupa Mons. Rudolfa Baláža na sviatok Svätej rodiny (27.12.2009)
"Drahí bratia a sestry,
slávime dnes nedeľu svätej Rodiny Ježiša, Márie a Jozefa. Liturgia slova nám predkladá úryvok z evanjelia svätého Lukáša, ktorý - ako sme počuli - hovorí zaujímavú vec z Ježišovho dospievania. Skúsme sa nad Božím slovom spoločne zamyslieť.
Predstavme si Svätú rodinu. Nádherný, až idylický obraz, ako Jozef, Mária a Ježiš putujú podľa svojho zvyku sláviť veľkonočné sviatky do Jeruzalema. Evanjelista sa nezastavuje nad tým, ako to v Jeruzaleme prebiehalo, ani čo zažili. Vieme iba to, že keď sa všetko skončilo, vydali sa na cestu späť. Chlapec Ježiš však zostal v Jeruzaleme. Od odborníkov vieme, že keď mal židovský chlapec dvanásť rokov, stával sa „synom zmluvy“. Nie je už viac dieťaťom, ale dospelým mužom plne zodpovedným za svoje skutky. Pri tej príležitosti mu otec odovzdával závoj, ktorým si zakrýval hlavu pri modlitbe, a odovzdal mu aj zvitok zákona. Zároveň mu vysvetlil úlohu dospelého muža. Zrejme to spravil i Jozef – adoptívny Ježišov otec. Vysvetlil mu i zodpovednosť za seba samého. Kristus zobral Jozefove slová vážne a začal uvažovať nad sebou i v súvislosti s tým, čo počul od učiteľov v chráme. Nemohlo ho to neuchvátiť tak, že prestal registrovať čas i situáciu okolo seba...
Tá sa však stávala dramatickou pre Jozefa i Máriu. Niektorí by ich možno chceli kritizovať: Ako len mohli stratiť Krista!? Skôr by sme však mali nasledovať príklad ich výchovy, ktorá vedie, usmerňuje, ale aj dôveruje svojmu pôsobeniu. Jozef i Mária nám ukazujú, že deti sa nemajú celý život viesť za ručičku, ale má sa im nechať priestor – keď príde ich čas – na plné a zodpovedné rozhodnutie, ktoré jediné vedie k zrelosti.
Ako dobre je i to, že Jozef s Máriou si mysleli, že Ježiš je medzi príbuznými. Ich osobitné poslanie ich zrejme nijako neoddelilo od príbuzných, nijako sa neseparovali. Naopak. Ježiš mal svojich kamarátov medzi ostatnými chlapcami. Po celom dni cesty, keď ho hľadali a nenašli v sprievode, bolo však treba veci riešiť: „Kde je?“ Prípadne. „Kde sme my? Sme tam, kde máme byť? Ideme správnym smerom?“
Ako všetko v Lukášovom evanjeliu aj tento úryvok sa odohráva v dynamike, na ceste, pri putovaní... Práve takto sa dá hľadať i nájsť. Ani Mária a Jozef neboli oslobodení od úzkosti hľadania. Aj oni sa museli pýtať, uvažovať, vracať sa, museli hľadať s bolesťou. Mária dostala Božieho Syna do daru, prijala ho pri zvestovaní, stala sa jeho Matkou. A predsa musela hľadať, bojovať o tento dar. Krista nedostávame raz navždy, ale tak, aby sme ho hľadali, a keď ho nájdeme, aby sme ho hľadali ešte viac. Bolesť hľadania, je bolesť, ktorej sa bojíme. Radšej sa tvárime, že všetko máme, že sme nič nestratili.
Prečo sa bojíme? Prečo ten strach? V prvom rade sa nechceme nechať vyrušiť zo svojich zabehnutých, overených, starých a nefungujúcich schém. Nechceme stratiť istotu. Radšej si nahovoríme, že Kristus je s nami, aj keď ho už dávno nevidíme. Nie jeden deň, možno už roky nie je pri nás, ibaže sa bojíme si to priznať. Tak si pokojne vysluhujeme sviatosti, zaznamenávame sväté prijímania a počet birmovancov. Nepýtame sa však, či je Kristus s nami. Vo sviatostiach je s nami určite, ale či aj v spôsobe prípravy a vysluhovania? Prečo máme strach si priznať, že tu s nami často nie je? Treba ho znova a znova hľadať...
Pri hľadaní, nehľadajme na prvom mieste vinníkov, ale koreň problému. Keď Jozef s Máriou zbadali, že Kristus nie je s nimi a nenašli ho ani u príbuzných, nezačali obviňovať jeden druhého: „Ty si mala na neho dávať pozor!“ „Ty si jeho ochranca a otec pred zákonom!“ Hľadanie obetných baránkov je pomerne jednoduché riešenie, ku ktorému sa často utiekame, ale ktoré nikam nevedie. Jozef a Mária neskúmali, kto z nich je na vine, ale hľadali koreň problému. Niekedy sa totiž nájde vinník – často iba fiktívny – a nenájde sa riešenie. Možno by nebolo toľko vinníkov, keby sme hľadali do hĺbky a našli radšej koreň problému. Nájsť obetného baránka a uspokojiť sa s tým, že sme čosi spravili, je krátkozraké. Jozef s Máriou sa vrátili. V ťažkých chvíľach stáli jeden pri druhom a podopierali sa vzájomnou láskou. Robme tak podobne i my.
Keď Krista hľadáme, on pred nami neuteká. Pokojne čaká a v chráme debatuje so zákonníkmi. Niekedy stŕpneme od údivu, že nie je tam, kde by sme ho chceli mať, alebo kde ho očakávame. Je úplne inde. Nebojme sa položiť mu otázku Matky: „Prečo si nám to urobil?” Máriina otázka je úprimná, spontánna, vytryskla z jej ustarosteného a uboleného srdca. Nebojme sa Bohu položiť otázky, ktoré sú podstatné a dôležité. Nebojme sa byť Jeremiášom ani Jóbom, ktorí hovorili z hĺbky srdca. Boh to má rád a počuje nás. „Prečo si nám to urobil?” Táto otázka zaznieva a bude zaznievať v srdciach veriacich do konca sveta. Prečo sa nám, Pane, takto zjavuješ? Prečo nie si Mesiáš, ktorý tvrdo vládne? Prečo chceš byť trpiaci sluha? Prečo Getsemani, smrť, ukrižovanie? Prečo hrob? Prečo choroba, smrť, nesplnenie našich túžob a plánov?
Ježiš odpovedal Matke otázkou: Prečo ste ma hľadali? Je to prvá veta, ktorú vyslovil Kristus v Evanjeliu podľa Lukáša. Prvá veta, ktorú hovorí v Jánovi je: „Koho hľadáte?“ Zasa otázka. Boh sa zjavuje a vyučuje v otázkach. Nevysvetľuje hneď, lepšie povedané – vysvetľuje tak, že sa pýta. Chce vedieť, prečo sme sa za ním pohli, prečo ho hľadáme...
Pán Ježiš sa ešte raz „stratí.“ Tiež na tri dni - v hrobe. Matka ho však už nehľadá. Iba tajomne „zmizne“ zo scény a nespomína sa, že by šla k hrobu, že by niesla rozličné masti na pomazanie jeho tela, že by ho hľadala. Nie. Ona uvažovala, premýšľala a verila: môj Syn vstane. Poznanie a istota je dar, ktorý nám dáva hlboká a zrelá viera. Ku nej však prichádzame cez mnohé boje a zápasy...
Drahí bratia a sestry, rodina je to najkrajšie a najpotrebnejšie, čo sme od Boha tu na zemi dostali. Ona je základom všetkého. Je budúcnosťou národa a sveta. Neexistujú rodiny bez problémov, ani Svätá rodina bez nich nebola. Existujú však mnohé rodiny, ktoré problémy nevedia riešiť. Aj k týmto - ako ku všetkým - sa približuje Kristus a nenásilne, nevtieravo im hovorí: Ja som riešenie. Prosme spoločne, aby všetky rodiny našej diecézy, ale i celého sveta, počuli jeho hlas a vpustili ho do svojho rodinného kruhu."
K tomu posielam všetkým svoj pozdrav a apoštolské požehnanie.
Mons. Rudolf Baláž, diecézny biskup
K pozdravu sa v modlitbe s prianím všetkého dobrého od Pána pripája Mons. Marián Bublinec, generálny vikár
Predstavme si Svätú rodinu. Nádherný, až idylický obraz, ako Jozef, Mária a Ježiš putujú podľa svojho zvyku sláviť veľkonočné sviatky do Jeruzalema. Evanjelista sa nezastavuje nad tým, ako to v Jeruzaleme prebiehalo, ani čo zažili. Vieme iba to, že keď sa všetko skončilo, vydali sa na cestu späť. Chlapec Ježiš však zostal v Jeruzaleme. Od odborníkov vieme, že keď mal židovský chlapec dvanásť rokov, stával sa „synom zmluvy“. Nie je už viac dieťaťom, ale dospelým mužom plne zodpovedným za svoje skutky. Pri tej príležitosti mu otec odovzdával závoj, ktorým si zakrýval hlavu pri modlitbe, a odovzdal mu aj zvitok zákona. Zároveň mu vysvetlil úlohu dospelého muža. Zrejme to spravil i Jozef – adoptívny Ježišov otec. Vysvetlil mu i zodpovednosť za seba samého. Kristus zobral Jozefove slová vážne a začal uvažovať nad sebou i v súvislosti s tým, čo počul od učiteľov v chráme. Nemohlo ho to neuchvátiť tak, že prestal registrovať čas i situáciu okolo seba...
Tá sa však stávala dramatickou pre Jozefa i Máriu. Niektorí by ich možno chceli kritizovať: Ako len mohli stratiť Krista!? Skôr by sme však mali nasledovať príklad ich výchovy, ktorá vedie, usmerňuje, ale aj dôveruje svojmu pôsobeniu. Jozef i Mária nám ukazujú, že deti sa nemajú celý život viesť za ručičku, ale má sa im nechať priestor – keď príde ich čas – na plné a zodpovedné rozhodnutie, ktoré jediné vedie k zrelosti.
Ako dobre je i to, že Jozef s Máriou si mysleli, že Ježiš je medzi príbuznými. Ich osobitné poslanie ich zrejme nijako neoddelilo od príbuzných, nijako sa neseparovali. Naopak. Ježiš mal svojich kamarátov medzi ostatnými chlapcami. Po celom dni cesty, keď ho hľadali a nenašli v sprievode, bolo však treba veci riešiť: „Kde je?“ Prípadne. „Kde sme my? Sme tam, kde máme byť? Ideme správnym smerom?“
Ako všetko v Lukášovom evanjeliu aj tento úryvok sa odohráva v dynamike, na ceste, pri putovaní... Práve takto sa dá hľadať i nájsť. Ani Mária a Jozef neboli oslobodení od úzkosti hľadania. Aj oni sa museli pýtať, uvažovať, vracať sa, museli hľadať s bolesťou. Mária dostala Božieho Syna do daru, prijala ho pri zvestovaní, stala sa jeho Matkou. A predsa musela hľadať, bojovať o tento dar. Krista nedostávame raz navždy, ale tak, aby sme ho hľadali, a keď ho nájdeme, aby sme ho hľadali ešte viac. Bolesť hľadania, je bolesť, ktorej sa bojíme. Radšej sa tvárime, že všetko máme, že sme nič nestratili.
Prečo sa bojíme? Prečo ten strach? V prvom rade sa nechceme nechať vyrušiť zo svojich zabehnutých, overených, starých a nefungujúcich schém. Nechceme stratiť istotu. Radšej si nahovoríme, že Kristus je s nami, aj keď ho už dávno nevidíme. Nie jeden deň, možno už roky nie je pri nás, ibaže sa bojíme si to priznať. Tak si pokojne vysluhujeme sviatosti, zaznamenávame sväté prijímania a počet birmovancov. Nepýtame sa však, či je Kristus s nami. Vo sviatostiach je s nami určite, ale či aj v spôsobe prípravy a vysluhovania? Prečo máme strach si priznať, že tu s nami často nie je? Treba ho znova a znova hľadať...
Pri hľadaní, nehľadajme na prvom mieste vinníkov, ale koreň problému. Keď Jozef s Máriou zbadali, že Kristus nie je s nimi a nenašli ho ani u príbuzných, nezačali obviňovať jeden druhého: „Ty si mala na neho dávať pozor!“ „Ty si jeho ochranca a otec pred zákonom!“ Hľadanie obetných baránkov je pomerne jednoduché riešenie, ku ktorému sa často utiekame, ale ktoré nikam nevedie. Jozef a Mária neskúmali, kto z nich je na vine, ale hľadali koreň problému. Niekedy sa totiž nájde vinník – často iba fiktívny – a nenájde sa riešenie. Možno by nebolo toľko vinníkov, keby sme hľadali do hĺbky a našli radšej koreň problému. Nájsť obetného baránka a uspokojiť sa s tým, že sme čosi spravili, je krátkozraké. Jozef s Máriou sa vrátili. V ťažkých chvíľach stáli jeden pri druhom a podopierali sa vzájomnou láskou. Robme tak podobne i my.
Keď Krista hľadáme, on pred nami neuteká. Pokojne čaká a v chráme debatuje so zákonníkmi. Niekedy stŕpneme od údivu, že nie je tam, kde by sme ho chceli mať, alebo kde ho očakávame. Je úplne inde. Nebojme sa položiť mu otázku Matky: „Prečo si nám to urobil?” Máriina otázka je úprimná, spontánna, vytryskla z jej ustarosteného a uboleného srdca. Nebojme sa Bohu položiť otázky, ktoré sú podstatné a dôležité. Nebojme sa byť Jeremiášom ani Jóbom, ktorí hovorili z hĺbky srdca. Boh to má rád a počuje nás. „Prečo si nám to urobil?” Táto otázka zaznieva a bude zaznievať v srdciach veriacich do konca sveta. Prečo sa nám, Pane, takto zjavuješ? Prečo nie si Mesiáš, ktorý tvrdo vládne? Prečo chceš byť trpiaci sluha? Prečo Getsemani, smrť, ukrižovanie? Prečo hrob? Prečo choroba, smrť, nesplnenie našich túžob a plánov?
Ježiš odpovedal Matke otázkou: Prečo ste ma hľadali? Je to prvá veta, ktorú vyslovil Kristus v Evanjeliu podľa Lukáša. Prvá veta, ktorú hovorí v Jánovi je: „Koho hľadáte?“ Zasa otázka. Boh sa zjavuje a vyučuje v otázkach. Nevysvetľuje hneď, lepšie povedané – vysvetľuje tak, že sa pýta. Chce vedieť, prečo sme sa za ním pohli, prečo ho hľadáme...
Pán Ježiš sa ešte raz „stratí.“ Tiež na tri dni - v hrobe. Matka ho však už nehľadá. Iba tajomne „zmizne“ zo scény a nespomína sa, že by šla k hrobu, že by niesla rozličné masti na pomazanie jeho tela, že by ho hľadala. Nie. Ona uvažovala, premýšľala a verila: môj Syn vstane. Poznanie a istota je dar, ktorý nám dáva hlboká a zrelá viera. Ku nej však prichádzame cez mnohé boje a zápasy...
Drahí bratia a sestry, rodina je to najkrajšie a najpotrebnejšie, čo sme od Boha tu na zemi dostali. Ona je základom všetkého. Je budúcnosťou národa a sveta. Neexistujú rodiny bez problémov, ani Svätá rodina bez nich nebola. Existujú však mnohé rodiny, ktoré problémy nevedia riešiť. Aj k týmto - ako ku všetkým - sa približuje Kristus a nenásilne, nevtieravo im hovorí: Ja som riešenie. Prosme spoločne, aby všetky rodiny našej diecézy, ale i celého sveta, počuli jeho hlas a vpustili ho do svojho rodinného kruhu."
K tomu posielam všetkým svoj pozdrav a apoštolské požehnanie.
Mons. Rudolf Baláž, diecézny biskup
K pozdravu sa v modlitbe s prianím všetkého dobrého od Pána pripája Mons. Marián Bublinec, generálny vikár