Pastiersky list košického arcibiskupa a eparchu ku dňu rodiny 2011 (8. 5. 2011)

Milovaní bratia a sestry,
skúsenosť Ježišovho zmŕtvychvstania bola pre jeho učeníkov svetlom, ktoré osvetlilo nielen jeho utrpenie a smrť, ale celú jeho pozemskú existenciu: všetky jeho slová a celé jeho pôsobenie. Obdobne to platí pre celé dejiny. Teda aj my dnes vo svetle Ježišovho zmŕtvychvstania môžeme hľadieť na súčasné dianie a hľadať v ňom znamenia čias, ktorými sa k nám rôznym spôsobom prihovára Pán.
To, čo nás azda v súčasnosti najviac pripodobňuje skľúčenosti a sklamaniu emauzských učeníkov je situácia manželstiev a rodín v našej krajine. Z mnohých strán zaznievajú alarmujúce štatistiky, ktoré neraz vedú k pesimizmu a k rezignácii. Veľká noc a Kristovo víťazstvo nad každým zlom nám, jeho učeníkom, nedovoľuje zostať v takomto rozpoložení, ale vyzýva nás, aby sme svoje životy otvorili živému Bohu, ktorý neustále pôsobí aj v súčasných dejinách a jedine On ich môže zmeniť. V tomto duchu sa v týchto dňoch na celom Slovensku slávi Deň rodiny, ktorý sa chce stať takým spolukráčaním našich rodín so živým Pánom uprostred našich novodobých dejín.
Na aktuálnosť a dôležitosť tohto spolukráčania nás upozorňuje práve aj udalosť emauzských učeníkov, ktorí počas svojho putovania, naplneného bolesťou a smútkom, dostávajú výčitku, ktorá je zrejme aktuálna aj pre nás dnes: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!“ Ježiš ponúka východisko každej dobe a každému človeku, či komunite napriek všetkým pochybnostiam a každej úzkosti. To, čo vyvádza človeka z neľahkej, ba až zúfalej situácie sa volá: Božie slovo - „všetko to, čo napísali proroci“. Písma sú jedinou buzolou, ktorá dovoľuje zachrániť orientáciu vo vnútri nášho osobného alebo komunitného labyrintu, a teda objaviť cestu spásy, ktorá vedie k stretnutiu s Pánom a k jeho rozpoznaniu. „A počnúc od Mojžiša a prorokov“ začal im otvárať Písma.
 
História so všetkými svojimi problémami, so všetkými svojimi pochybnosťami a udalosťami, ktoré sa dejú, sa stáva otázkou, ktorú treba položiť Písmam. Písmo tu nie je na to, aby sme z neho čerpali encyklopedické vedomosti. V Písme objavujeme zmysel dejín, zmysel udalostí a zmysel osobnej skúsenosti.
Pre veriaceho kresťana nie je nič dôležitejšie ako Ježiš z Nazareta. A otázka neúspechu Ježiša z Nazareta sprevádza neustále nielen cestu dvoch emauzských učeníkov, ale tiež cestu Cirkvi a našu osobnú životnú cestu. Skúmať Písmo a v ňom Ježišovo utrpenie znamená prijať svetlo nielen pre jeho zdanlivý neúspech, ale tiež pre ten náš. Odtiaľ potom vyrastá aj naša ochota nasledovať ho až po potupu kríža, až po smrť a po pochovanie s ním.
To, na čo chcel Ježiš osobitným spôsobom poukázať kedysi emauzským učeníkom, ale aj nám dnes, je teda zachytené v slovách: Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ Písma zjavujú nevyhnutnosť utrpenia pri prechode k sláve, zjavujú zmysel udalostí, zmysel života, a to aj zjavením zmyslu utrpenia a samotného neúspechu. Sloveso „edei“, ktoré znamená bolo treba, bolo nevyhnutné a spája sa s utrpením, je veľmi frekventované tak u sv. Lukáša ako aj u sv. Pavla.
Je vždy nedostatočným a odvážnym pokúsiť sa v niekoľkých slovách, či vetách charakterizovať tú ktorú dobu a poukázať na jej osobité črty. Ak sa o to pokúsime v tejto chvíli, tak to robíme vedome a odvážne práve kvôli stavu našich rodín a manželstiev. Dôvodom pre to je aj súčasná situácia, v ktorej média v značnej miere paralyzujú našu schopnosť myslieť a vyjadrovať sa o manželstve ináč, ako to samy predstavujú.
Tak ako v prípade emauzských učeníkov aj my, súčasní Ježišovi učeníci, sme nechápaví a ťarbaví srdcom predovšetkým uveriť v to, že život je dar a poslanie a nie snaha hľadania sebarealizácie v tom, čo ma narcisticky robí šťastným. V takomto chápaní totiž súčasná spoločnosť predstavuje život človeka: počnúc od zábavy cez prácu, či kariéru až po tak dôležitý rozmer ľudského života, akou je sexualita. Táto súčasná mediálna kultúra sa stále viac vzdiaľuje od kultúry Božieho slova, ktoré hovorí o živote ako poslaní; ktoré hovorí o manželstve ako o povolaní; ktoré hovorí o ľudskom živote ako o správcovstve – prenájme toho, čo sme dostali do zodpovednosti. A v tejto perspektíve aj trápenie, obeta a bolesť dostávajú spásny význam.
Tu kdesi vidíme základný problém, ktorý sa najviac prejavuje v živote našich rodín, v harmónii našich manželstiev a predovšetkým v tom, v čom sa najviac prejavujú účinky takejto kultúry: vo výchove našich detí. Preto je veľmi potrebné, aby dnes zaznel veľmi silno Ježišov apel na sv. Písmo a na našu vieru v neho. To je aj dôvod, prečo sme si v tomto roku sv. Ondreja zvolili heslo: Božie slovo vždy a všade. V tomto Božom slove jasne zaznieva nevyhnutnosť aj utrpenia a kríža a človek tajomstvo života nevyrieši tým, že bude od kríža utekať alebo ho zakrývať chvíľkovým potešením. Nik pred žiadnym krížom, ak je to skutočný kríž, nemôže byť ani hrdinom. Aj sám Kristus sa modlil: Ak je možné, nech ma minie tento kalich. No aj dodal: Nie ako ja chcem, ale ako ty. (Mt 26,39) A zvlášť kríže a utrpenia, ktoré sú spojené s manželským životom, nikdy nie sú ľahké, lebo sa dotýkajú podstaty nášho bytia, ktoré je stvorené pre to, aby milovalo a bolo milované. Pomáhajme si navzájom pri ich nesení!
 
Drahí bratia a sestry!
Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici (Rim 5,8) Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť. Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať. Ak ho zaprieme, aj on zaprie nás. Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže. (2Tim 2,11) Kristus nemôže byť neverný svojmu poslaniu a v každom kríži manželského života môžeme sa s ním zjednotiť v tejto jeho vernosti a naplniť ju v malom na  svojom úseku života. Áno, ľudsky je to nemožné, no Bohu je všetko možné. Celý náš život je o zjednotení tajomstva nášho života s Kristovým tajomstvom. Preto o udalosti v Emauzy počúvame aj tieto slová Písma: „Vošiel teda a zostal s nimi“. V dome emauzských učeníkov sa udeje čosi nečakané: zatiaľ čo bol s nimi okolo stola, ich spolucestujúci vzal chlieb, požehnal ho a dal im ho. Ich oči sa otvárajú. Tak veľmi zdôrazňované utrpenie sa stáva spôsobom darovania sa iným a prejavom lásky k ním. Akoby sa v tom dome pre nás všetkých vyslovila otázka: Existuje láska, ktorá by sa nespájala s „lámaním sa“ pre iných? „Požehnal, lámal a dával im.“ Zradený Ježiš premieňa zradu v darovanie. Zabitý Ježiš dáva svoje vlastné zabitie ako dar pre svojich nepriateľov. Takto smrť je premožená samotnou smrťou. Takto a iba takto víťazí láska, po ktorej všetci tak veľmi túžime. Takto to, čo sa mohlo javiť ako víťazstvo zla, stáva sa ešte väčšou príležitosťou pre definitívne víťazstvo nad ním.
 
To je aj dôvod, prečo sa ovocie tohto darovania stáva otvorením očí, ktoré je taktiež otvorením srdca, otvorením mysle, ale ktoré je predovšetkým riekou milosti, ktorá sa teraz vylieva na všetkých tých, ktorí prichádzajú do kontaktu s komunitou a s veriacimi v zmŕtvychvstalého Pána. To je aj dôvod, prečo sa títo dvaja učeníci už necítia vôbec unavení, ba dokonca nemôžu zostať nečinní. A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Ich životná situácia je úplne premenená. Teraz musia kričať na všetky strany a rozdávať radosť zo znovunájdeného života. Títo učeníci nenariekajú: prečo si sa stratil? Nevyčítajú Ježišovi: práve teraz, keď sme otvorili oči pred tvojou prítomnosťou, si nám zmizol? Jeho prítomnosť sa stotožnila s ich úplným víťazstvom nad beznádejou, čiže stotožnila sa s prítomnosťou jeho energie, jeho Ducha v učeníkoch, ktorí sú teraz vzkriesení spolu s ním.
V momente, keď ich oči, ich mysle a ich srdcia sú už otvorené, vtedy pre nich začína aj služba pre Ježiša z Nazareta. Ježiš vošiel, aby zostal s nimi; ale zostáva s nimi nechajúc ich úplne zodpovedných za vlastný život. Nezostáva, aby obmedzoval, aby riadil a dirigoval. Zostáva ako ten, ktorý oslobodzuje. Zostáva ako ten, ktorý rešpektuje slobodu človeka, ale nezrieka sa toho, aby ho poučil, čo je pre neho cesta ku šťastiu; aby nepoukázal na stratenú cestu do rajskej záhrady, ktorá však vedie aj cez tú getsemanskú.
 
Milí manželia, milé deti, drahí bratia a sestry!
Srdečne vás pozývame na Deň rodiny, ktorý budeme v Košiciach sláviť v sobotu, 21.mája, slávnostnou sv. omšou a potom celodenným programom na Hlavnej ulici. Týmto dňom si chceme spolu s vami uvedomovať a prežívať, že Ježiš ani dnes nenariaďuje a neobmedzuje, iba vstupuje, aby zostal s nami. Vyprosujeme všetkým vám, aby pri čítaní Písem zahorelo vaše srdce a aby toto naše zapálené srdce pre Ježiša bolo základným kameňom, na ktorom začneme stavať budúcu stavbu našich rodín a manželstiev.
 
Mons. Bernard Bober, arcibiskup - metropolita
Mons. Milan Chautur, košický eparcha