Rada KBS pre rodinu

28. Farnosť nie je zastaraná štruktúra; má veľkú flexibilitu a môže na seba vziať rozličné podoby – v závislosti od schopností a misijnej kreativity svojho pastiera a miestneho spoločenstva. Aj keď to určite nie je jediná inštitúcia ohlasovania evanjelia, ak je schopná neustále sa reformovať a adaptovať, bude aj naďalej „Cirkvou, ktorá žije uprostred domov svojich synov a dcér“.[26] To predpokladá, že bude naozaj v kontakte s rodinami a so životom veriacich a že nezostane len nefunkčnou štruktúrou oddelenou od ľudí alebo skupinou vyvolených, ktorí sú zahľadení do seba. Farnosť je prítomnosťou Cirkvi na konkrétnom území; miestom načúvania Slovu a rastu kresťanského života; miestom dialógu, ohlasovania a štedrej lásky; miestom adorácie a slávenia.[27] Prostredníctvom vlastných aktivít farnosť povzbudzuje a formuje svojich členov, aby boli činní v evanjelizácii.[28] Je to spoločenstvo spoločenstiev, svätyňa, do ktorej sa chodia napiť vysmädnutí, aby vládali pokračovať v ceste, centrum neustáleho misijného snaženia. Musíme si však uvedomiť, že výzva na obnovu a reformu farností ešte nepriniesla dostatočné ovocie, ktorým by malo byť to, aby farnosti boli bližšie ľuďom, aby sa stali prostredím živého spoločenstva i spolupráce a celkom sa sústredili na misiu. 

 

66. Rodina prechádza hlbokou kultúrnou krízou ako všetky spoločenstvá a spoločenské zväzky. V prípade rodiny je krehkosť jej zväzkov mimoriadne závažná, pretože je to základná bunka spoločnosti; je to miesto, kde sa učíme žiť v pluralite a tiež prináležať druhým; je to miesto, kde rodičia odovzdávajú deťom vieru. Na manželstvo sa dnes hľadí len ako na formu citového uspokojenia, ktorú možno zadefinovať akýmkoľvek spôsobom a potom meniť podľa názoru kohokoľvek. Avšak nenahraditeľný príspevok manželstva pre spoločnosť presahuje úroveň citovosti a momentálnych potrieb daného páru. Ako nás učia francúzski biskupi, manželstvo sa nerodí „z citu lásky, ktorý je pominuteľný, ale z hĺbky povinnosti, ktorú na seba prijímajú manželia, keď vstupujú do celoživotného spoločenstva“.[60]

 

70. Je tiež pravda, že skôr než na prejavy kresťanskej zbožnosti sa dôraz niekedy kladie na vonkajšie formy tradícií niektorých skupín alebo na údajné osobné zjavenia, ktoré sa absolutizujú. Existuje aj kresťanstvo zložené z pobožností, z individuálneho a sentimentálneho spôsobu prežívania viery, ktorý však v skutočnosti nezodpovedá autentickej „ľudovej zbožnosti“. Niektorí tieto prejavy viery podporujú bez toho, aby sa starali o sociálnu podporu a formáciu veriacich, pričom v niektorých prípadoch to robia s úmyslom získať finančné prostriedky alebo určitú moc nad ľuďmi. Nemôžeme tiež ignorovať, že v posledných desaťročiach sa prerušilo generačné odovzdávanie kresťanskej viery v katolíckom ľude. Je nepopierateľné, že mnohí sa cítia sklamaní a neidentifikujú sa viac s katolíckou tradíciou, že pribúda rodičov, ktorí nedávajú krstiť svoje deti a neučia ich modliť sa, a že tu nastáva istý exodus smerom k iným spoločenstvám viery. Niektoré príčiny tohto zlomu sú tieto: chýbajúci priestor pre dialóg v rodine, vplyv komunikačných prostriedkov, relativistický subjektivizmus, bezbrehý konzumizmus živený trhom, chýbajúce pastoračné sprevádzanie najchudobnejších, nedostatočne srdečné prijatie v našich inštitúciách a naša ťažkopádnosť pri obnovovaní mystického súhlasu viery v pluralitnom náboženskom prostredí.

 

86. Je zrejmé, že na niektorých miestach sa vytvorila duchovná púšť – plod takého modelu spoločností, ktoré chcú byť vybudované bez Boha alebo ničia svoje kresťanské korene. Na takých miestach „sa kresťanský svet stáva sterilným a vyčerpáva sa, ako keď sa príliš vykorisťovaná pôda postupne premieňa na púšť“.[66] Zasa v iných krajinách násilné odmietanie kresťanstva núti kresťanov žiť svoju vieru takmer v skrytosti – vo vlasti, ktorú milujú. Toto je ďalšia veľmi bolestivá forma púšte. Ale aj vlastná rodina alebo pracovné miesto sa môžu stať tým vyprahnutým prostredím, v ktorom treba udržať kresťanskú vieru pri živote a snažiť sa ju šíriť. Avšak „práve vychádzajúc zo skúsenosti tejto púšte, tejto prázdnoty, môžeme nanovo objaviť radosť z viery, jej životnú dôležitosť pre nás, mužov a ženy. Ako v púšti človek znovu objavuje hodnotu toho, čo je podstatné pre život, tak aj v dnešnom svete je mnoho znamení – často sa prejavujúcich len implicitnou alebo negatívnou formou –,  znamení smädu po Bohu, po poslednom zmysle života. A v púšti treba najmä ľudí viery, ktorí svojím životom ukážu cestu do zasľúbenej zeme, a tak udržia nádej nažive“.[67] V každom prípade za týchto okolností sme pozvaní byť džbánmi, z ktorých sa druhí môžu napiť. Niekedy sa džbán premieňa na ťažký kríž, ale veď práve na kríži pribitý Pán sa nám daroval ako prameň živej vody. Nenechajme si ukradnúť nádej!

 

103. Cirkev si váži nenahraditeľný prínos žien pre spoločnosť, ku ktorej pristupujú s citlivosťou, intuíciou a určitými osobitnými schopnosťami, ktoré tradične patria skôr ženám než mužom. Napríklad osobitná pozornosť žien voči druhým, ktorá sa zvláštnym spôsobom, aj keď nie výlučným, prejavuje v materstve.

S radosťou vidím, že mnohé ženy sa podieľajú aj na pastoračných úlohách spolu s kňazmi a ponúkajú svoj príspevok pri sprevádzaní osôb, rodín alebo skupín – a predkladajú aj nové prínosy do teologickej reflexie. Treba však ešte viac rozšíriť priestor pre výraznejšiu prítomnosť žien v Cirkvi. Pretože „ženský duch je potrebný vo všetkých prejavoch spoločenského života; z toho dôvodu je potrebné garantovať prítomnosť žien aj v pracovnej oblasti“[72] a na rozličných miestach, kde sa uskutočňujú dôležité rozhodnutia v Cirkvi, ako aj v spoločenských štruktúrach. 

 

286. Mária je tá, ktorá dokáže s niekoľkými biednymi plienkami a velikánskou nehou premeniť jaskyňu pre zvieratá na dom pre Ježiša. Ona je služobnicou Otca, ktorá sa chveje radosťou z jeho chvály. Je vždy pozornou priateľkou, ktorá sa stará, aby v našom živote nechýbalo víno. Je tou, ktorej srdce prenikol meč; ona chápe všetky bolesti. Ako Matka všetkých je znamením nádeje pre národy, ktoré trpia pôrodnými bolesťami, kým nevzklíči spravodlivosť. Je misionárkou, ktorá je nám nablízku, aby nás sprevádzala životom, a svojou materinskou láskou otvára naše srdcia pre vieru. Ako skutočná Matka s nami kráča, s nami bojuje a neprestajne šíri blízkosť Božej lásky. Prostredníctvom rozličných foriem mariánskej zbožnosti, ktoré sa zvyčajne viažu na jej svätyne, má účasť na životoch všetkých národov, ktoré prijali evanjelium, a stáva sa súčasťou ich historickej identity. Mnoho kresťanských rodičov si žiada krst pre svoje dieťa v mariánskej svätyni, čím prejavujú svoju vieru v materinskú starostlivosť Márie, ktorá dáva život novým deťom pre Boha. A práve tam, vo svätyniach, možno pozorovať, ako Mária zhromažďuje okolo seba deti, ktoré aj za cenu mnohých obetí prichádzajú ako pútnici, aby sa s ňou stretli, aby na nich mohla pohliadnuť. Tam nachádzajú Božiu silu pre znášanie životných trápení a námah. Ako Juanovi Diegovi, aj im Mária ponúka pohladenie svojej materinskej útechy a hovorí: „Nech sa ti srdce nestrachuje... Vari tu nie som ja, tvoja Matka?“[213]