Rada KBS pre rodinu

 

 

1. Kresťanská výchova určite sleduje zrelosť ľudskej osoby; hlavne sa však snaží, aby si pokrstení každým dňom viac uvedomovali dar, ktorý dostali vo viere; aby sa učili uctievať Boha Otca v duchu a pravde (pozri Jn 4, 23), a to predovšetkým v liturgickom slávení; aby v sebe formovali život podľa «nového človeka» v spravodlivosti a svätosti pravdy (pozri Ef 4, 22 – 23) a takto dospeli k dokonalému človeku vo veku plnosti Krista (pozri Ef 4, 13) a prispeli k rastu jeho mystického tela; aby vydávali svedectvo o nádeji, ktorá je v nich (pozri 1 Pt 3, 15) a efektívne prispievali ku kresťanskému usporiadaniu sveta (pozri Gravissimum educationis, 2).

 

2. Rodičia pri odovzdávaní života svojim deťom berú na seba veľmi vážnu povinnosť vychovávať ich a zároveň prijímajú právo byť ich prvými a hlavnými vychovávateľmi. Oni teda vytvárajú rodinné prostredie oživené láskou, zbožnosťou a súcitom voči ľuďom, ktoré podporuje integrálnu výchovu detí. Preto rodina – ako to bolo povedané v predošlých katechézach – je prvou školou sociálnych čností, ktoré potrebuje každá spoločnosť, priestor, kde sa deti od prvých rokov učia poznávať a uctievať Boha a milovať blížneho, prostredie, v ktorom sa získava prvá skúsenosť ľudského spoločenstva a spoločenstva Cirkvi, ako aj najefektívnejší prostriedok na začlenenie detí do občianskej spoločnosti a do Božieho ľudu. Význam kresťanskej rodiny je skutočne výnimočný pre život a pokrok Cirkvi; je taký, že keď chýba, je veľmi ťažké ho nahradiť.

 

3. Rodina však na splnenie svojho poslania sama nestačí, ale potrebuje aj pomoc štátu. Je povinnosťou občianskej spoločnosti bdieť nad právami a povinnosťami rodičov i ostatných, ktorí sa zúčastňujú na výchove, spolupracovať s nimi, dopĺňať – keď úsilie rodičov a iných ustanovizní nie je dostačujúce – dielo výchovy podľa princípov subsidiarity a vyhovovať požiadavkám rodičov, zakladať školy a vhodné inštitúcie, ako si to vyžaduje spoločné dobro. Preto sa štát nesmie stať protivníkom rodičov alebo vstupovať s nimi do konfliktov, má, naopak, byť ich najlepším spojencom a spolupracovníkom, má zabezpečovať všetko a len to, čo rodičia nemôžu zabezpečiť sami, pričom to má robiť tak, ako si to želajú rodičia. Táto čestná a účinná spolupráca by mala zahŕňať aj učiteľov všetkých výchovných zariadení, súkromných či štátnych. Takáto spolupráca prinesie úžitok v prvom rade deťom, ale aj samotnej spoločnosti a škole, pretože tieto deti budú zajtra lepšími občanmi a mnohí z nich budú skutočným prínosom pre pokrok školy.

 

4. Rodina potrebuje aj farnosť. Rodičia uskutočňujú výchovu vo viere, a to predovšetkým svedectvom svojho kresťanského života a zvlášť skúsenosťou bezpodmienečnej lásky, ktorou milujú svoje deti, ako aj hlbokou láskou, ktorú majú k sebe navzájom; to je živý znak lásky Boha Otca. Okrem toho podľa svojich schopností sú povolaní zvestovať náboženskú náuku, väčšinou príležitostne a nie systematicky, keď zjavujú prítomnosť tajomstva Krista Spasiteľa v udalostiach rodinného života, vo sviatkoch liturgického roka, v aktivitách, na ktorých sa deti zúčastňujú v škole, vo farnosti, v krúžkoch atď. No rodina potrebuje pomoc farnosti, pretože život viery v deťoch zreje podľa miery, akou sa vedome začleňujú do konkrétneho života Božieho ľudu, čo sa uskutočňuje predovšetkým vo farnosti. Tam každý najskôr ako dieťa a neskôr ako dospievajúci a dospelý človek slávi sviatky a sýti sa sviatosťami, zúčastňuje sa na liturgii a zapája sa do dynamického spoločenstva rozdávajúcej sa lásky a apoštolátu. Preto by farnosť vždy mala byť v službe rodičom – nie naopak –, a to hlavne vo sviatostiach kresťanskej iniciácie.

 

5. Rodina, škola a farnosť sú tri skutočnosti a tie sú integrované a spojené výchovou, ktorú deti majú prijať. Čím väčšia bude ich vzájomná spolupráca a výmena, tým účinnejšia bude výchova detí.