Pápežská rada pre rodinu: Ľudská sexualita : Pravda a poslanie. Smernice pre výchovu v rodine

ÚVOD
Súčasný stav a problémy
1. Medzi mnohé ťažkosti, s ktorými sa dnes rodičia stretajú, ak patrične zohľadňujú kultúrne prostredie, patrí aj to, ako poskytnúť deťom pri­meranú prípravu pre ich život v dospelosti, najmä čo sa týka výchovy k skutočnému poslaniu sexu­ality. Dôvody týchto ťažkostí, ktoré ani nie sú také nové, sú rôzne. V minulosti, hoci sa v rodine neposkytovala- výslovne sexuálna výchova, predsa všeobecná kultúra, založená na rešpektovaní základných hodnôt, objektívne pomáhala ich ochraňovať a zachovávať. Nedostatkom tradičných modelov vo väčšine spoločností, či už v rozvinutých, alebo len rozvíjajúcich sa krajinách, bolo to, že deti zostávali bez jednoznačných a pozitívnych poznatkov a rodičia zasa neboli pripravovaní poskytovať im primerané odpovede. Tieto nové súvislosti potom zhoršilo to, že sa znejasnila prav­da o človeku, čoho sme svedkami, a okrem iného i snaha brať sex na ľahkú váhu. Tak sa presadzuje kultúra, v ktorej spoločnosť a masmédiá podávajú informácie, ktoré sú vo väčšine prípadov neosob­né, neviazané, často pesimistické a mnoho ráz bez zohľadňovania rozdielnych etáp formovania a vývoja detí a mládeže, informácie, ovplyvnené skresleným individualistickým chápaním slobody bez ohľadu na hodnoty, založené na živote, ľud­skej láske a rodine. Škola, ktorá prejavila ochotu zavádzať progra­my sexuálnej výchovy, to však robila často bez ohľadu na rodinu a mnohokrát len s úmyslom informovať. Tak sa dospelo k skutočnému pokri­veniu svedomia. Rodičia vzhľadom na náročnosť a nedostatočnú pripravenosť sa veľa ráz vzdali svojej úlohy v tejto oblasti alebo sa snažili presu­núť ju na iných. V takejto situácii mnohí katolícki rodičia sa obracajú na Cirkev, aby sa podujala poskytnúť im návod a smernice pre výchovu detí, najmä vo fáze detského veku a dospievania. Sú to často práve sami rodičia, čo uvádzajú, aké majú ťažkosti vzhľadom na poučovanie, ktoré deti dostanú v škole a potom s tým prídu domov. Pápežská rada pre rodinu tak dostávala opakované a nalie­havé žiadosti, či by nemohla predložiť v tejto cit­livej výchovnej oblasti smernice pre rodičov.
 
2. Náš úrad, vedomý si tohto rodinného rozme­ru vo výchove k láske a ku správnemu prežívaniu vlastnej sexuality, chce teda predložiť určité základné smernice pastoračného charakteru, pri­čom má v úmysle čerpať z múdrosti, pochádzajú­cej z Pánových slov a z hodnôt, ktoré osvecovali vyučovanie Cirkvi, a zohľadniť skutočnosť, že ide o „skúsenosť ľudstva“, vlastnú spoločenstvu ve­riacich. Túto pomôcku chceme vybaviť predovšetkým základným obsahom, týkajúcim sa pravdy o sexe a jeho zmysle, zasadenej do rámca pravej a boha­tej antropológie, Keď ponúkame túto pravdu, uve­domujeme si, že „každý, kto je z pravdy“ (Jn 18, 37), počúva hlas toho, ktorý je zosobnená pravda sama (porov. Jn 14, 6). Táto príručka však nechce byť ani morálno-teologickou rozpravou, ani učebnicou psychológie, ale chce poukázať na novodobé poznatky vedy, na sociálno-kultúrne postavenie rodiny a predložiť evanjeliové hodnoty, ktoré si pre každé vekové obdobie zachovávajú čerstvosť prameňa a mož­nosť konkrétneho uplatnenia.
 
3. Cirkev sa v tejto oblasti opiera o niektoré nespochybniteľné istoty, ktoré usmerňovali aj napísanie tohto dokumentu. Láska, ktorá má svoju živnú pôdu a nachádza svoj výraz v stretnutí sa muža a ženy, je Božím darom; ide teda o pozitívnu silu, zameranú na to, aby muž a žena dosiahli zrelosť ako osoby; je aj vzácnym zálohom na darovanie sa, na čo sú povo­laní všetci, muži i ženy, aby tak naplnili v rámci vlastného sebauskutočnenia a blaha v rovine živo­ta to, na Čo je každý povolaný. Totiž človek ako vtelený duch, t.j. duša spolu s telom v jednote osoby, je povolaný na lásku. K ľudskej láske patrí aj telo a telo zas vyjadruje aj duchovnú lásku.1 Sexualita nie je teda iba čosi čisto biologické, ona sa dokonca týka priam jadra ľudskej osoby. 1 Prežívanie sexuality ako fyzického darovania sa má svoju pravdu a dosahuje svoj plný zmysel vtedy, keď je výrazom osobného darovania sa muža a ženy až po smrť. Lenže táto láska, podob­ne ako celý osobný život, je následkom prvotného hriechu krehká a v mnohých sociálno-kultúrnych prostrediach je vystavená negatívnym vplyvom, ktoré ju krivia a zraňujú. Pánovo vykúpenie však poskytuje reálnu možnosť i radostnú pohnútku na pozitívne zachovávanie čistoty tak pre tých, ktorí sú povolaní na manželstvo, a to či už pred ním, či v Čase prípravy naň, či v neskoršom celom dlhom období manželského života, ako aj pre tých, kto­rým sa dostal dar osobitného povolania na zasvätený život.
 
4. Počas formačného obdobia v puberte i v čase dospievania cnosť čistoty, spojená s miernosťou - jednou z hlavných cností, ktorú v krste milosť povzniesla a dala jej známku drahocennosti - sa z pohľadu vykúpenia nepovažuje za nejaký násil­ný postoj, ale, naopak, za čosi priehľadné a v danom čase za strážkyňu prijatého vzácneho a obsažného daru lásky, videného ako darovanie sa, uskutočňované v rámci zvláštneho povolania každého jednotlivca. Čistota je teda oná „duchov­ná energia, ktorá dokáže brániť lásku pred nebez­pečenstvom sebectva a násilia a viesť ju k jej plné­mu rozvinutiu“.2 Katechizmus katolíckej cirkvi opisuje a v urči­tom zmysle aj definuje čistotu takto: „Čistota predstavuje pozitívne včlenenie sexuality do člo­veka a tým človekovu vnútornú jednotu v jeho telesnom a duchovnom bytí.“3
 
5. Výchova k čistote v rámci celkovej výchovy mladého Človeka k uskutočňovaniu seba a k daro­vaniu seba zahrnuje prednostne spoluprácu rodi­čov aj pri výchove k ostatným cnostiam, ako miernosť, stálosť a rozvážnosť. Čistota ako cnosť nemôže jestvovať bez schopnosti zriekať sa, pri­nášať obety, vedieť čakať. Rodičia darovaním života spolupracujú so stvoriteľskou Božou mocou a dostávajú dar novej zodpovednosti, zodpovednosti nielen živiť svoje deti a uspokojovať ich materiálne a kultúrne potreby, ale predovšetkým odovzdávať im žitú pravdu viery a vychovávať ich k láske k Bohu a k blížnemu. Toto je ich prvoradou povinnosťou v lone „domácej cirkvi“.4 Cirkev neustále tvrdila, že rodičia majú povin­nosť i právo byť prvými a hlavnými vychovávateľ­mi svojich detí. Katechizmus katolíckej cirkvi, odvolávajúc sa na Druhý vatikánsky koncil, uvádza: „Mladýcj treba primerane a včas, predovšetkým v lone samej rodiny, poučiť o vznešenosti, poslaní a úko­noch manželskej lásky.“5
 
6. Provokačné výzvy, pochádzajúce zo súčas­ného zmýšľania a prostredia, nesmú rodičom odobrať odvahu. Treba si uvedomiť, že kresťania už od začiatku šírenia evanjelia museli čeliť podobnej vyzývavosti hmotárskeho pôžitkárstva. Okrem toho „naša civilizácia, ktorá síce registru­je toľké pozitívne aspekty materiálnej i kultúrnej úrovne, si v dôsledku skutočne kritického uvažo­vania musí uvedomiť, že je z rôznych hľadísk cho­rou civilizáciou, ktorá plodí hlboké falošné zmeny v človekovi. Prečo k tomu dochádza? Dôvod spo­číva v skutočnosti, že naša spoločnosť je odlúče­ná od plnej pravdy o Človekovi, od pravdy o tom, že muž a žena jestvujú ako osoby. Následkom toho spoločnosť nevie primeraným spôsobom pochopiť, čo je naozaj darovanie sa osôb v man­želstve, zodpovedná láska v službe otcovstva a materstva, pôvodná vznešenosť plodenia a výchovy“.6
 
7. Preto rodičia nesmú v tomto svojom takom cit­livom a náročnom povolaní strácať odvahu, ale dôverovať v podporu Boha Stvoriteľa a Krista Vykupiteľa a uvedomovať si, že Cirkev sa za nich modlí slovami pápeža Klementa L, ktorými sa obracal na Pána v modlitbe za tých, ktorí v jeho mene zastávajú nejaký úrad: „Pane, daj im zdra­vie, pokoj, svornosť a vytrvalosť, aby mohli bez prekážky vykonávať zvrchovanú moc, ktorú si im zveril. Ty, Pane, nebeský Kráľ vekov, dávaš ľud­ským synom slávu, česť a moc nad zemou. Preto riaď, Pane, ich rozhodovanie, aby konali, čo je dobré a čo je ti milé, žeby tak mohli zbožne, pokojne a s láskavosťou vykonávať moc, ktorú si im zveril, a tak sa stali hodnými tvojho milosr­denstva.“8 Na druhej strane rodičia darovaním života a jeho prijatím v ovzduší lásky sú obohatení o výchovnú možnosť, ktorú im nikto nemôže odňať: oni poznajú svoje deti jedinečným spôso­bom v ich neopakovateľnej svojráznosti a skúse­nosťou vlastnia tajomstvá a zdroje opravdivej lásky.
 
I. SME POVOLANÍ NA PRAVÚ LÁSKU
8. Človek, keďže je Božím obrazom, je stvorený pre lásku. Táto pravda sa nám naplno odhalila v Novom zákone spolu s tajomstvom vnútrotro- jičného života: „Boh je láska (1 Jn 4, 8) a sám v sebe žije z tajomstva osobného spoločenstva lásky. Tým, že ľudskú prirodzenosť muža a ženy stvoril na svoj obraz.,., Boh vložil do nej povola­nie a tým aj schopnosť a úlohu milovať a žiť v spo­ločenstve. Preto láska je hlavným a prirodzeným povolaním každého človeka.“9 Celý zmysel vlast­nej slobody a z toho plynúcej moci nad sebou je teda zameraný na darovanie sa v spoločenstve a priateľstve s Bohom i s ostatnými.10
 
Ľudská láska ako sebadarovanie
9. Človek je teda schopný lásky vyššieho druhu: nie žiadostivej lásky, ktorá vidí všetko iba ako predmet na uspokojovanie vlastných žiadostí, ale lásky priateľskej a darujúcej sa, ktorá je schopná uznať a milovať ľudí ako takých. Je to láska, schop­ná veľkodušnosti na obraz Božej lásky; chce dobro druhého, lebo ho uznáva za hodného lásky. Je to láska, ktorá plodí spoločenstvo medzi ľuďmi, kde každý hľadí na dobro ostatných ako na vlastné. Je to darovanie sa tomu, kto nás miluje, v kom sa odhaľuje a uskutočňuje vlastná dobrota v spolo­čenstve ľudí a spoznáva hodnota toho, že milujeme a sme milovaní. Každý človek je povolaný na priateľskú a darujúcu sa lásku. Láska k iným ho oslobodzu­je aj od sklonov k sebectvu. Na prvom mieste je to láska k rodičom alebo k ich zástupcom a posledná je láska k Bohu, od ktorého pochádza každá pravá láska, a jedine v tej láske človek objaví, ako veľmi je milovaný. Tu sa nachádza aj výchovná sila kresťanstva: „Boh miluje ľudí Toto jednoduché a vzrušujúce hlásanie dlhuje Cirkev človeku.““ Takto vlastne Kristus odhalil človeku svoju pravú totožnosť: „Kristus, nový Ac|ám, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania“12 Láska, zjavená Kristom, „ktorej apoštol Pavol venoval hymnus v Prvom liste Korinťanom..., je určite náročná láska. Ale práve v tom je jej krása: v skutočnosti, že je náročná, lebo len týmto tvorí pre človeka pravé dobro a rozširuje ho aj na iných“.13 Je to láska, ktorá si váži človeka a zveľaďuje ho, lebo „láska je pravá, keď tvorí dobro osôb a spoločenstiev, tvorí ho a dáva ho iným“.14
 
Láska a ľudská sexualita
10. Človek je povolaný na lásku a na darovanie sa vo svojej telesno-duchovnej jednote. Ženskosť a mužskosť sú dary, ktoré sa navzájom doplňujú, cez neje ľudská sexualita doplnkovou Časťou kon­krétnej schopnosti lásky, ktorú Boh vložil do muža a ženy. „Sexualita je základnou zložkou osobnosti, jej spôsob jestvovania, prejavovania sa, komunikovania s inými, cítenia, prejavovania a prežívania ľudskej lásky.“15 Táto schopnosť lásky ako darovania sa má však svoje „vtelenie“ v zásnubnom charaktere tela, do ktorého je vpísa­ná mužskosť a ženskosť osoby. „Ľudské telo so svojím pohlavím, so svojou mužskosťou a žen­skosťou je z hľadiska samého stvoriteľského tajomstva nielen prameňom plodnosti a rozmno­žovania, ako je to v celom prirodzenom poriadku, ale už ’v princípe4 obsahuje v sebe ’zásnubnú4 vlastnosť, t.j. schopnosť prejavovať lásku, lenže tú lásku, ktorou sa človek-osoba stáva darom a cez tento dar uskutočňuje vlastný zmysel seba ako bytosti a svojho jestvovania.“16 Každá podoba lásky bude stále poznačená týmto znakom muž­skosti či ženskosti.
 
11. Ľudská sexualita je teda dobro: vychádza z toho stvoreného daru, ktorý Boh videl ako „veľmi dobrý“, keď stvoril človeka na svoj obraz a podobu, keď „ich stvoril ako muža a ženu“ (Gn 1, 27). Sexualita ako spôsob vzťahu a otvorenosti k iným má za svoj vnútorný cieľ lásku, presnejšie lásku ako darovanie sa a prijímanie, ako dávať a prijímať. V zťah medzi mužom a ženou je bytost­ne vzťahom lásky: „Sexualita, usmerňovaná, pozdvihovaná a doplňovaná láskou, stáva sa opravdivou ľudskou vlastnosťou “17 Keď sa takáto láska uskutočňuje v manželstve, darovanie sa prostredníctvom tela predstavuje doplnenie a úpl­nosť daru; manželská láska sa tak stáva silou, ktorá obohacuje a spôsobuje osobný rast a súčas­ne prispieva k oživovaniu civilizácie lásky; ak však v sexualite chýba zmysel a potreba darova­nia sa, nastupuje tam „civilizácia ’vecí, a nie ’osôb‘; civilizácia, v ktorej sa osoby používajú ako veci. V súvislosti s civilizáciou pôžitku žena sa môže stať pre muža predmetom, deti pre rodi­čov prekážkou“.18
 
12. V kresťanskom vedomí rodičov a detí má byť ústredná táto veľká pravda a základná skutočnosť: Boží dar. Ide o dar, ktorý nám dal Boh, keď nás povolal na život, aby sme jestvovali ako muž alebo žena v neopakovateľnom jestvovaní a poverení nevyčerpateľnej možnosti duchovného a mravné­ho rozvoja: „Ľudský život je darom, ktorý prijí­mame na to, aby sme ho znova darovali. "19 „Povedal by som, že dar odhaľuje zvláštnu znám­ku existencie osoby, dokonca samotnej podstaty osoby. Keď Boh (Jahve) hovorí, že ’nie je dobre byť človeku samému4 (Gn 2, 18), potvrdzuje tým, že človek ’sám‘ neuskutočňuje naplno túto pod­statu. Uskutoční ju jedine jestvovaním ’s niekým* - a ešte hlbšie a úplnejšie: jestvovaním ’pre nie­koho1.“20 Práve v otvorení sa voči iným a v daro­vaní seba sa manželská láska uskutočňuje v podo­be úplného darovania sa, čo je pre tento stav význačné. A takisto len v darovaní sa, napomáha­nom osobitnou milosťou, nadobúda význam aj povolanie na zasvätený život ako „jedinečný spôsob ľahšie sa odovzdať jedine Bohu s nerozde­leným srdcom“21 s cieľom čo najplnšie slúžiť mu v Cirkvi. No v akýchkoľvek životných podmien­kach a stave sa tento dar stáva ešte obdivuhodnej­ším na základe vykupiteľskej milosti, ktorou sa stávame „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 P t 1, 4) a sme povolaní žiť spolu v nadprirodzenom spoločenstve lásky s Bohom a s bratmi. Kresťan­skí rodičia nesmú ani v najdôvernejších situáciách zabudnúť, že základ všetkého osobného i domáce­ho diania je Boží dar.
 
13. „Človek, nakoľko je vteleným duchom čiže dušou, ktorá sa prejavuje v tele, a telom, ktoré je preniknuté nesmrteľným duchom, je v tejto svojej celistvosti povolaný na lásku. Láska zahŕňa aj ľudské telo a telo má účasť na duchovnej láske.“22 Medziosobný význam samotnej sexuality treba vidieť vo svetle kresťanského zjavenia: „Sexualita vyznačuje muža a ženu nielen po fyzickej, ale aj po psychologickej a duchovnej stránke a poznačuje každý ich prejav. Keď sa táto odlišnosť spája ako dopĺňanie sa dvoch pohlaví, v konečnom dôsledku to zodpovedá Božiemu zámeru podľa povolania, aké sa každému dostalo Z423
 
Manželská láska
14. Láska prežívaná v manželstve obsahuje, ale aj prekračuje priateľstvo a uskutočňuje sa medzi mužom a ženou, ktorí sa sebe úplne darujú i vo svojej mužskosti a ženskosti a manželskou zmlu­vou zakladajú také spoločenstvo osôb, od ktorého Boh chce, aby sa jeho prostredníctvom ľudský život počal, narodil a rozvinul. Tejto manželskej láske, a jedine jej, náleží sexuálne obdarúvanie sa, ktoré „sa len vtedy prejavuje ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti“.24 Katechizmus katolíckej cirkvi pripomína: „V manželstve sa stáva dôverný telesný vzťah manželov znamením a zárukou duchovného spo­ločenstva. Medzi pokrstenými sú manželské zväzky posvätené sviatosťou.“'5
 
Láska otvorená voči životu
15. Znak, ktorý odhaľuje pravosť manželskej lásky, je otvorenosť voči životu: „Láska vo svojej najhlbšej skutočnosti je v podstate dar. Manželská láska, ktorá vedie manželov k vzájomnému ’poznaniu*..., nijako sa nevyčerpáva v rámci man­želského páru, pretože ich robí schopnými naj­väčšieho možného darovania sa, ktorým sa stá­vajú Božími spolupracovníkmi pri odovzdávaní daru života novému človekovi. Takto manželia, ked sa navzájom darujú sebe, darujú zo seba novú skutočnosť, dieťa, živý obraz svojej lásky, trvalý znak manželskej jednoty, ako aj živú a nedeliteľnú syntézu svojho otcovstva a materstva.“26 Manželia práve tým, že vychádzajú z tohto spoločenstva lásky a života, dosahujú také ľudské a duchovné bohatstvo a kladné ovzdušie, aby mohli deťom poskytovať podporu výchovou k láske a čistote.
 
II. PRAVÁ LÁSKA A ČISTOTA
16. Aj panenská, aj manželská láska, ktoré, ako sme uviedli vyššie, tvoria dve podoby, v akých sa uskutočňuje povolanie človeka na lásku, si pre svoj rozvoj vyžadujú úsilie žiť v čistote, u každé­ho podľa jeho stavu. Sexualita - ako sa uvádza v Katechizme katolíckej cirkvi - „sa stáva osob­nou a skutočne ľudskou, keď je zapojená do vzťa­hu osoby k osobe vo vzájomnom, úplnom a Časo­vo neobmedzenom sebadarovaní muža a ženy“.37 Prirodzene, že rastu v láske, nakoľko v sebe zahŕňa úprimné darovanie sa, pomáha ten poria­dok v citoch, náklonnostiach a hnutiach, ktorý vedie k sebaovládaniu. Nikto nemôže dať to, čo nemá; ak človek nie je pánom seba - pomocou cností, konkrétne čistoty chýba mu to vlastne­nie seba, ktoré ho uschopňuje darovať sa. Čistota je duchovná energia, ktorá oslobodzuje lásku od egoizmu a od agresivity. V tej istej miere, v akej sa v človeku oslabuje Čistota, jeho láska sa stáva postupne egoistickejšou, t.j. uspokojovaním žia­dostí, a nie už darovaním seba.
 
Čistota ako darovanie seba
17. Čistota je radostným prejavom toho, kto vie prežívať darovanie seba, oslobodený od každého egoistického otroctva. To predpokladá, že človek sa naučil všímať si iných, rešpektovať vo vzťahu k nim ich dôstojnosť v tom, že sú iní. Čistý človek sa nezameriava na seba, jeho vzťahy k iným nie sú egoistické. Čistotou sa osobnosť človeka stáva harmonickou, vyzrieva a nadobúda vnútorný pokoj. Táto čistota mysle a tela napomáha rozvoj opravdivej úcty voči sebe a súčasne uschopňuje úctu k iným, lebo v nich vidí ľudí, ktorých si treba ctiť, keďže sú stvorení na Boží obraz a milosťou sa stali Božími deťmi, nanovo stvorenými Kristom, ktorý ich „z tmy povolal do svojho obdivuhodné­ho svetla“ (1 Pt 2, 9).
 
Sebaovládanie
18. „Čistota si vyžaduje, aby sa človek vedel ovládať; je to škola ľudskej slobody. Zjavná je tu dvojaká možnosť: alebo človek rozkáže svojim vášňam a dosiahne pokoj, alebo sa nimi nechá zotročiť a stane sa nešťastným.“28 Každý Človek vie i z vlastnej skúsenosti, že čistota si vyžaduje zriecť sa určitých hriešnych myšlienok, slov a činov. Svätý Pavol sa postaral o to, aby ich objasnil a pripomenul (porov. Rim 1, 18; 1 Kor 6, 9-11; 2 Korí, 1; Gal 5, 16-23; Ef 4, 17-24; 5, 3-13; Kol 3, 5-8; 1 Sal 4, 1-18; 1 Tím 1, 8-11; 4, 12). Preto sa vyžaduje schopnosť a ochota ovládať sa, ktoré sú znakom vnútornej slobody, zodpo­vednosti voči sebe i voči druhým a súčasne sved­čia o uvedomovaní si viery; toto ovládanie seba zahrnuje jednak vyhýbanie sa vyzývavým príleži­tostiam a podnetom na hriech, jednak schopnosť prekonávať pudové hnutia vlastnej prirodzenosti.
 
19. Keď rodina poskytuje výchovou účinnú oporu a povzbudivo vedie k uskutočňovaniu všet­kých cností, výchova k čistote sa stáva ľahšou a prebieha bez vnútorných rozporov, hoci v urči­tých chvíľach mladí ľudia môžu zakúšať určité osobitne chúlostivé stavy. Od niektorých, ktorí sa nachádzajú v prostredí, kde sa uráža a znevažuje čistota, môže život v čis­tote vyžadovať tvrdý, priam hrdinský boj. No kaž­dopádne s pomocou Kristovej milosti, pramenia­cej z jeho snúbeneckej lásky k Cirkvi, môžu všet­ci žiť čisto, i keď sa nachádzajú v nie práve priaz­nivých podmienkach. Sama skutočnosť, že všetci sú povolaní na svätosť, ako to pripomína Druhý vatikánsky kon­cil, umožňuje ľahšie pochopiť, že i v celibáte, i v manželstve sa môžu vyskytnúť situácie - a dochádza k nim naozaj u každého, či tak, či onak, a trvajú i kratšie, i dlhšie -, v ktorých sú nevyhnutné hrdinské skutky cti.29 Takže aj man­želský život je radostnou cestou, ktorá si vyžadu­je svätosť.
 
Manželská čistota
20. „Ženatí i vydaté sú povolaní žiť manželskú čistotu. Ostatní zachovávajú čistotu v zdržanli­vosti.“30 Rodičia vedia, že najzávažnejším predpo­kladom výchovy detí k Čistej láske a svätosti živo­ta je to, že sami žijú manželskú čistotu. To si vyža­duje, aby si uvedomovali, že v ich láske je prítom­ná Božia láska, a preto aj svoje vzájomné pohlavné obdarúvanie sa majú prežívať s ohľadom na Boha a na jeho zámer s láskou, vo vernosti, úcte a veľko­dušnosti voči manželskému partnerovi a voči živo­tu, ktorý môže povstať z ich prejavu lásky. Iba takto sa všetko stáva výrazom lásky,31 takže kresťan je povolaný v manželstve žiť takéto daro­vanie sa v rámci vlastného osobného vzťahu k Bohu ako prejavu svojej viery a svojej lásky k nemu čiže vo vernosti a veľkodušnej plodností, čím sa vyznačuje práve Božia láska.32 Jedine tak odpovie na Božiu lásku a splní Božiu vôľu, ktorú nám pomáhajú poznať jeho pri­kázania. Nijaká láska nie je oprávnená, ak by nebola na svojej najvyššej úrovni aj láskou k Bohu. Milovať Pána značí prijať jeho prikáza­nia: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (Jn 14, 15).33
 
21. Ak muž a žena majú žiť čisto, potrebujú trva­lé svetlo Ducha Svätého. „Ústrednou v manžel­skej spiritualite je... čistota, no nie iba ako morál­na cnosť (utváraná láskou), ale aj ako cnosť spoje­ná s darmi Ducha Svätého - v prvom rade s darom vážiť si všetko, čo pochádza od Boha (donum pietatis)... Tak je potom vnútorný poria­dok manželského spolunažívania, ktorý umožňu­je ’citovým prejavom4 rozvíjať sa podľa ich správ­nej miery a významu, plodom nielen cnosti, v kto­rej sa manželia cvičia, ale aj darov Ducha Svä­tého, s ktorým spolupracujú.“34 Na druhej strane rodičia v presvedčení, že vlastným životom v čistote a v úsilí každodenne prinášať svedectvo svätosti vytvárajú predpoklady a podmienky pre svoju výchovnú činnosť, musia považovať každý útok na cnosť a na čistotu svo­jich detí za útok na vlastný život viery a za hroz­bu, že sa ochudobni ich vlastné spoločenstvo živo­ta a milosti (porov. Ef 6, 12).
 
Výchova k čistote
22. Výchova detí k čistote má za cieľ tri veci:
  1. zachovať v rodine blahodarné ovzdušie lásky, cti a úcty k Božím darom, najmä k daru živo­ta;35
  2. pomáhať deťom postupne poznávať hodnotu sexuality i čistoty a poúčaním, príkladom a modlitbou napomáhať ich rast;
  3. pomáhať deťom pochopiť a objaviť ich povola­nie na manželstvo alebo na zasvätené panen­stvo pre Božie kráľovstvo pri zohľadnení ich schopností, náklonností a darov Ducha.
 
23. Toto ich úsilie môžu podporovať ďalší vycho­vávatelia, no nemožno ho nahradiť okrem váž­nych dôvodov fyzickej a morálnej neschopnosti rodičov. V tejto veci sa učiteľský úrad Cirkvi vyjadril veľmi jasne,36 a to v súvislosti s výchovou detí: „Výchovné pôsobenie (rodičov) je také dôle­žité, že ak chýba, možno ho len ťažko nahradiť. Rodičia totiž majú vytvoriť rodinné prostredie preniknuté láskou a oddanosťou Bohu i ľuďom, priaznivé pre celkovú výchovu detí, a to osobnú i spoločenskú. Rodina je tak prvou školou spolo­čenských cností, ktoré potrebuje každá spoloč­nosť.“37 Výchova sa teda týka rodičov, nakoľko vychovávanie je pokračovaním splodenia a je prenášaním ich ľudskosti,38 na čo sa slávnostne zaviazali vo chvíli uzavretia manželstva. „Rodičia sú prví a hlavní vychovávatelia vlastných detí a majú na tomto poli základnú kompetenciu: sú vychovávateľmi, pretože sú rodičmi. Svoje výchovné poslanie vykonávajú súčasne s inými osobami a ustanovizňami, ako sú cirkev a štát; to sa však musí uskutočňovať v správnom uplatňovaní princípu podriadenosti. Ten zahŕňa oprávnenosť, ba dokonca povinnosť poskytovania pomoci rodičom, no v ich prevládajúcom práve a v ich skutočných možnostiach nachádza aj svoju vnútornú a neprekročiteľnú hranicu. Princíp pod­riadenosti sa teda stavia do služby lásky rodičov a vychádza v ústrety dobru, ktoré je prospešné rodinnému jadru. Rodičia skutočne nie sú schop­ní urobiť zadosť každej požiadavke komplexného výchovného procesu, najmä pokiaľ ide o vzdela­nie a široký úsek socializácie (zžitia sa so spoloč­nosťou). Podriadenosť tak iba dopĺňa otcovskú a materskú lásku, aby sa naplnil jej základný cha­rakter, pretože každý iný účastník vo výchovnom procese môže konať iba v mene rodičov, s ich súhlasom, ba do určitej miery len na základe ich poverenia,“39
 
24. Tento výchovný zámer v oblasti sexuality a pravej lásky ochotnej darovať sa musí najmä dnes čeliť kultúre zameranej pozitivistický, ako na to upozorňuje Svätý Otec v Liste rodinám'. „Rozvoj súčasnej civilizácie je spojený s vedecko-technologickým pokrokom, ktorý sa uskutoč­ňuje často jednostranným spôsobom a v dôsledku toho sa prejavuje čisto pozitivistickými charakte­ristikami. Vieme, že pozitivizmus priniesol ako svoje plody na teoretickom poli agnosticizmus a na poli praktickom a etickom utilitarizmus... Utilitarizmus je civilizáciou výroby a pôžitku, civilizáciou ’vecí, a nie ’osôb4; civilizáciou, v ktorej sa osoby používajú ako veci... Aby sme sa o tom presvedčili, stačí preskúmať - spresňuje Svätý Otec - isté programy sexuálnej výchovy, zavedené do škôl často napriek opačnému názoru a častým protestom mnohých rodičov.“40 Za takýchto okolností je potrebné, aby sa rodi­čia, odvolávajúc sa na učenie Cirkvi a za jej pod­pory, domáhali svojho poslania, a keď sa to ukáže nevyhnutné alebo vhodné, nech rozvíjajú výchov­nú činnosť, založenú na skutočných hodnotách, aké predstavuje osoba a kresťanská láska, a nech zaujmú jasný postoj, ktorý bude prevyšovať etic­ký utilitarizmus. Rodičia si musia vo výchove počínať s patričnou nezávislou zodpovednosťou, aby zodpovedala objektívnym požiadavkám pra­vej lásky.
 
25. Učenie Cirkvi pripomína, že rodina má mať hlavný zástoj aj vo výchove, týkajúcej sa prípravy na manželstvo.41 Isteže, „zmeny, ktoré nastali skoro vo všetkých moderných spoločnostiach, vyžadujú, aby sa nie­len rodina, ale aj spoločnosť a Cirkev usilovali primerane pripraviť mladých na ich budúce úlohy“.42 Práve pre toto nadobúda výchovné poslanie rodiny už od prvých rokov dieťaťa ešte väčší význam: „Vzdialená príprava sa začína už v detstve, a to múdrou rodinnou výchovou, ktorá vedie deti k tomu, aby objavovali seba samých ako bytosti obdarené bohatými a zložitými dušev­nými danosťami, ako aj jedinečným darom osob­nosti so silnými i slabými stránkami.“43
 
III. HĽADISKO POVOLANIA
26. Rodina má rozhodujúcu úlohu v tom, aby prekvitali všetky povolania a aby sa rozvíjali, ako to učí Druhý vatikánsky koncil: „Z manželstva vzniká rodina, v ktorej sa rodia noví občania pre ľudskú spoločnosť a tí sa milosťou Ducha Svätého krstom stávajú Božími dietkami, aby sa tak v prie­behu vekov neprestajne udržoval Boží ľud. V tejto akoby domácej cirkvi rodičia nech sú slovom a príkladom prvými hlásateľmi viery pre svoje deti a nech napomáhajú povolanie, vlastné pre každé z nich, a s osobitnou starostlivosťou duchovné povolanie.“44 Znakom správneho rodin­né ho pôsobenia je práve to, že rastú povolania: „Kde jestvuje osvietená a účinná pastorácia v rodine, v ktorej prijímať nový život s radosťou je čímsi prirodzeným, tam ľahšie zaznie Božie vola­nie a aj sa mu veľkodušnejšie načúva.“45 Či ide o povolanie na manželstvo, alebo na pa­nenstvo a celibát, vždy ide o povolanie na svätosť. Aj Lumen gentium, dokument Druhého vatikán­skeho koncilu, podáva svoje učenie o všeobecnom povolaní na svätosť „Obdarení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, všetci veriaci v Krista sú od Pána povolaní v každom postavení a stave a každý svojou cestou na dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám nebeský Otec.“46
 
1. Povolanie na manželstvo
27. Výchova k pravej láske je najlepšou prípravou na povolanie na manželstvo. V rodine sa dietky i staršie deti môžu naučiť, ako sa žije ľudská sexu­alita podľa miery a v rámci kresťanského života. Malé i odrastenejšie deti majú možnosť postupne zisťovať, že pevná kresťanská rodina nie je iba výsledkom určitej dohody alebo záležitosťou čisto sexuálnej príťažlivosti. Tým, že manželstvo je povolanie, nemôže nezahrnovať dobre premyslené rozhodnutie, vzájomné povinnosti pred Bohom a dosahovanie neustálej pomoci v modlitbe.
 
Povolanie na manželskú lásku
28. Kresťanskí rodičia v úsilí o výchovu detí k láske sa môžu opierať predovšetkým o svoju vlastnú uvedomelú manželskú lásku. Encyklika Humanae vitae pripomína, že taká láska „najlep­šie odhalí svoju pravú podobu a vznešenosť vtedy, keď si uvedomíme, že pochádza akoby z najvyššie­ho prameňa, z Boha, ktorý ’je láska4 (porov. 1 Jn 4,8) a ’je Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi (porov. Ef 3, 15). Manželstvo teda nevzniklo náhodou alebo pôso­bením slepých prírodných síl, ale ho múdro a prozreteľnostne ustanovil Boh Stvoriteľ s tým úmys­lom, aby v ľuďoch uskutočnil plán svojej lásky. Preto manželia vzájomným dávaním sa, ktoré je im vlastné a výlučné, usilujú sa o také spoločen­stvo osôb, ktorým sa navzájom zdokonaľujú, aby spolupracovali s Bohom pri plodení a výchove nových bytostí. U pokrstených je manželstvo obdarené takou hodnosťou, že sa stáva sviatost­ným znakom milosti, pretože označuje spojenie Krista a Cirkvi“.47 V Liste rodinám Svätý Otec pripomína, že „rodina je... spoločenstvom osôb, pre ktoré vlast­ný spôsob bytia a žitia pospolu je ich osobným spoločenstvom: communio personarum48 a od­volávajúc sa na učenie Druhého vatikánskeho koncilu pripomína, čo také spoločenstvo zahrnuje: „Jestvuje určitá podobnosť medzi jednotou bož­ských osôb a jednotou Božích dietok v pravde a láske.“49 „Táto formulácia, zvlášť bohatá a výrazná, vyzdvihuje predovšetkým to, čo rozho­duje o dôvernej totožnosti každého muža a každej ženy. Táto totožnosť spočíva v schopnosti žiť v pravde a v láske, ba ešte viac, spočíva v potrebe pravdy a lásky ako zakladajúceho prvku osobné­ho života. Táto potreba pravdy a lásky otvára člo­veka Bohu, ale aj stvoreniam: otvára ho voči iným osobám, voči životu ’v úzkom spoločenstve1, zvlášť voči manželstvu a rodine.“50
 
29. Manželská láska, ako to potvrdzuje aj encyk- lika Humanae vitae, má štyri znaky: je láskou ľudskou (zmyslovou i duchovnou), je láskou totálnou, vernou a plodnou.51Tieto znaky majú za základ skutočnosť, že „muž a žena sa v manželstve navzájom tak pevne zjednocujú, že sa stávajú - podľa slov knihy Genezis - ’jedným telom4 (Gn 2, 24). Hoci sú muž a žena svojou fyzickou konštitúciou dva samo­statné, telesne odlišné ľudské subjekty, majú rov­nakú účasť na schopnosti žiť ’v pravde a v láske ‘. Táto schopnosť, charakteristická pre ľudskú bytosť ako osobu, má súčasne duchovný i telesný roz­mer... Rodina, ktorá vychádza z uvedeného spoje­nia, dostáva svoju vnútornú pevnosť zo zväzku medzi manželmi a ten Kristus povýšil na sviatosť. Rodina čerpá svoju vlastnú spoločenskú povahu, svoje charakteristiky úzkeho spoločenstva1 zo základného spoločenstva manželov, ktoré sa predlžuje v deťoch. ’Ste ochotní zodpovedne a s láskou prijať deti, ktoré vám Boh bude chcieť dať, a tak ich aj vychovávať...?‘ pýta sa celebrant počas obradu manželstva. Odpoveď novomanže­lov je v súlade s dôvernou pravdou lásky, ktorá ich spája“.52 A v tej istej obradnej svadobnej for­mule sa novomanželia zaväzujú a sľubujú, že „si budú stále verní“,53 lebo veď manželská vernosť prýšti práve z tohto úzkeho spoločenstva osôb, ktoré má svoj pevný podklad v Stvoriteľovom pláne, v trojičnej láske a v sviatosti, ktorá vyjad­ruje verné spojenie Krista s Cirkvou.
 
30. Kresťanské manželstvo je sviatosť, ktorá začleňuje sexualitu do cesty svätosti zväzkom, ktorý má silu v jeho nerozlučiteľnej jednote: „Dar sviatosti je pre kresťanských manželov súčasne povolaním i prikázaním, aby si navždy boli verní, hoci na nich doliehajú isté skúšky a ťažkosti, a aby veľkodušne poslúchli svätú Pánovu vôľu: ’Čo Boh spojil, Človek nech ne rozlučuje.“54
 
Rodičia čelia dobovým problémom
31. Bohužiaľ, dnes, dokonca aj v kresťanských spoločnostiach, rodičia majú dôvod, aby boli ustarostení, čo sa týka stálosti budúcich manžel­stiev ich deti. Musia sa však k tomu stavať s opti­mizmom napriek rastu rozvodov a vzrastajúcej kríze rodín a musia sa snažiť dať svojim deťom skutočne hlbokú kresťanskú výchovu, ktorá ich uschopní premáhať rozličné ťažkosti. Konkrétne je to láska k čistote, ku ktorej ich budú viesť, Lebo tá napomáha vzájomnú úctu muža a ženy a uschopňuje spolucítiť, osvojiť si nežnosť, znášanlivosť, veľkodušnosť, no predovšetkým ducha obety, bez ktorého niet lásky. Ich deti tak budú vstupovať do manželstva s tou životnou múdrosťou, o ktorej hovorí sv. Pavol a podľa ktorej manželia majú usta­vične jeden druhému poskytovať lásku a vzájomne sa o seba starať s obojstrannou trpezlivosťou a citom (porov. 1 Kor 7, 3-6; Ef5, 21-23).
 
32. Touto prípravnou výchovou k čistote v rodi­ne sa mladí už v puberte a i potom učia prežívať sexualitu ako osoby, odmietať akékoľvek oddeľo­vanie sexuality od lásky, lebo ju chápu ako seba- darovanie, a odmietať oddeľovanie manželskej lásky od rodiny. Úcta rodičov k životu a k tajomstvu plodenia zabráni, aby v dieťati či v mladom človeku vznik­la falošná myšlienka, že dva rozmery manželské­ho aktu, telesné spojenie a plodenie, sa môžu od seba oddeľovať podľa svojvoľného rozhodnutia. Rodina sa teda považuje za neoddeliteľnú súčasť povolania na manželstvo. Kresťanská výchova k čistote v rodine nemôže zamlčovať morálnu závažnosť oddeľovania rozmeru telesného spojenia od rozmeru plodenia v rámci manželského života, čo sa uskutočňuje hlavne pri antikoncepcii a pri umelom oplodnení. V prvom prípade ide o vyhľadávanie sexuálnej rozkoše so zasahovaním do vykonávaného manželského aktu, aby sa zabránilo počatiu. V druhom prípade ide o počatie nahradením manželského aktu určitou technikou. To sa protiví opravdivosti manželskej lásky i naplneniu manželského spojenia. Výchova mladých k čistote sa tak bude musieť stať prípravou na zodpovedné otcovstvo a mater­stvo. „Osobitne sa to týka priamo chvíle, v ktorej muž a žena, spájajúc sa ’v jedno telo‘, môžu sa stať rodičmi. Je to bohatá chvíľa tak pre ich me­dzi osobný vzťah, ako aj pre službu životu: môžu sa stať rodičmi - otcom a matkou a tak odovzdať život novej ľudskej bytosti. Dva rozmery manžel­ského spojenia, zjednocujúci a plodiaci, nemožno umelo rozdeliť bez toho, aby sa nenarušila intím­na pravdivosť samotného manželského úkonu.“55 Mladým treba poukázať aj na následky, vždy veľmi závažné, ktoré plynú z oddeľovania sexua­lity od plodenia, keď sa pristupuje k vykonaniu sterilizácie a potratu alebo keď sa praktizuje sexu­alita oddelená od manželskej lásky pred manžel­stvom a mimo neho. Od takéhoto spôsobu výchovy, ktorý sa opiera Boží zámer, o samu štruktúru sexuality, o intímny charakter manželstva a rodiny, závisí veľká časť mravného poriadku a manželského súladu, a teda od neho závisí aj opravdivé blaho spoločnosti.
 
33. Rodičia, ktorí si plnia svoje právo a povin­nosť výchovy detí k čistote, si môžu byť istí, že im to pomôže, aby ich rodiny boli stále a jednotné, a tak budú určitou mierou už dopredu účastní na radostiach raja: „Akože opíšem blaho takého manželstva, ktoré Cirkev spája, vzájomnosť obety posilňuje, požehnanie spečaťuje, anjeli ohlasujú a Boh Otec schvaľuje?... Obaja manželia sú sťa bratia, slúžia si navzájom, nijaké rozdelenie medzi nimi, ani duchovné, ani telesné... Sú na potechu Kristovi a on im zosiela svoj pokoj; kde sú dvaja, tam je aj on, a kde je on, tam sa už nemôže vyskytovať zlo.“56
 
2. Povolanie na panenstvo a celibát
34. Kresťanské zjavenie poukazuje na dvojaké povolanie na lásku: manželstvo a panenstvo. Nezriedka v niektorých súčasných spoločen­stvách je v kríze nielen manželstvo a rodina, ale aj povolania na kňazstvo a rehoľný život. Tieto dve skutočnosti sa nedajú oddeliť: „Ak chýba úcta k manželstvu, nemôže jestvovať ani panenstvo zasvätené Bohu. A ak sa ľudská sexualita nepo­kladá za veľkú, Stvoriteľom darovanú hodnotu, stráca všetku silu aj zrieknutie sa jej pre Božie kráľovstvo.“57 Po rozpade rodiny príde nedostatok povolaní; naopak, kde sú rodičia veľkodušní, keď ide o pri­jatie života, sú potom také skôr aj deti, keď ide o obetovanie života Bohu: „Treba, aby rodiny znova prejavovali veľkodušnú lásku k životu a dávali sa do jeho služby predovšetkým tým, že so zmyslom pre zodpovednosť, spojeným s úprimnou dôverou, prijmú dietky, ktoré im Pán daruje“; a toto prijatie bude sprevádzať nielen „ustavičná výchovná činnosť, ale aj zodpovedné úsilie pomáhať v prvom rade mladým v puberte a po nej prijímať každý druh povolania v rámci Božích plánov... Ľudský život dosahuje plnosť vtedy, keď sa stáva sebadarovaním: darovaním, ktoré sa môže uskutočniť v manželstve, v zasväte­nom panenstve, v zasvätení sa blížnym na základe nejakého ideálu či zvolením si služobného kňazstva. Rodičia skutočne poslúžia životu svojich detí, ak im pomôžu urobiť z ich života dar, pričom budú zohľadňovať ich uváženú voľbu a vykonávať s radosťou každé povolanie, aj rehoľné a kňaz­ské“.58 Preto Ján Pavol II., keď sa v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio zaoberá sexuálnou výcho­vou, píše: „Kresťanskí rodičia, ktorí rozoznávajú znamenia Božieho volania, dokonca majú venovať zvláštnu pozornosť a starostlivosť výchove k panenstvu ako k najvyššej forme toho sebadarovania, ktoré je aj vlastným zmyslom ľudskej sexu­ality.“59
 
Rodičia a povolanie na kňazstvo a do rehole
35. Rodičia sa teda majú radovať, ak v daktorom z detí zbadajú znaky Božieho volania do vyššieho povolania na panenstvo alebo celibát z lásky k Božiemu kráľovstvu. Výchovu k čistej láske tak musia prispôsobiť potrebám týchto detí, povzbu­dzovať ich na tejto im vlastnej ceste až do okamihu vstupu do seminára či výchovného inštitútu, totiž k dozreniu tohto zvláštneho povolania na sebadarovanie s nerozdeleným srdcom. Musia uznávať a mať v úcte slobodu každého z detí a povzbudzo­vať ich podľa ich osobného povolania bez toho, aby im vnucovali určitý druh povolania. Druhý vatikánsky koncil jasne pripomína toto zvláštne a vznešené poslanie rodičov, podporova­ných v ich konaní učiteľmi a kňazmi: „Rodičia, vychovávajúc po kresťansky svoje deti, nech pes­tujú a chránia v ich srdciach rehoľné povolanie.“60 „Povinnosť napomáhať povolania sa týka celej kresťanskej pospolitosti... V tomto ohľade najviac môžu urobiť rodiny preniknuté duchom viery, lásky a nábožnosti, ktoré sa tak stávajú sťaby prvým seminárom, ako aj farnosti, na ktorých plodnom živote sa zúčastňujú taktiež samotní mladí ľudia.“61 „Rodičia a učitelia a vôbec všetci, čo majú akýmkoľvek spôsobom do činenia s výchovou chlapcov a mladíkov, nech ich tak vzdelávajú, aby si uvedomili starostlivosť Pána o svoje stádo a, berúc do úvahy potreby Cirkvi, boli ochotní veľkodušne odpovedať na Pánovo volanie spolu s prorokom: ’Hľa, tu som, pošli mňa ľ (Ii 6, 8)“62 Táto významná súvislosť dozrievania rehoľ­ných a kňazských povolaní s rodinou spôsobuje v mnohých rodinách ťažkú situáciu, najmä v urči­tých krajinách chudobných na život, lebo zámer­ne nemajú deti, alebo majú len jedno dieťa, a v takom veru ťažko skrsne určité povolanie a ani sa uňho nedá poriadne rozvinúť výchova k zmys­lu pre spoločenstvo.
 
36. Naopak, skutočná kresťanská rodina dáva možnosť pochopiť hodnotu kresťanského celibátu a čistoty aj deťom, ktoré nevstúpili do manželstva, alebo nie sú súce na manželstvo z príčin nezávis­lých od ich vôle. Ak budú už od malička stále dobre vychovávané, dokážu ľahšie zvládnuť svoj údel. Dokonca budú môcť správne odhaliť Božiu vôľu i v tomto postavení a nájsť tak vo svojom živote zmysel povolania a pokoj.63 Týmto oso­bám, najmä ak sú postihnuté určitou fyzickou ujmou, prichodí objaviť veľké možnosti sebareali­zácie a duchovnej plodnosti otvorené tomu, kto sa z viery a z lásky k Bohu snaží pomáhať bratom, ktorí sú ešte úbohej š í a odkázanejší na pomoc.
 
IV. OTEC A MATKA AKO VYCHOVÁVATELIA
37. Boh tým, že udelil manželom výsadu a veľkú zodpovednosť stať sa rodičmi, dáva im aj milosť na správne plnenie ich poslania. Okrem toho rodi­čom pri ich výchovnom poslaní dávajú svetlo „dve základné pravdy: prvá je, že človek je povo­laný žiť v pravde a v láske; druhá je, že každý člo­vek sa realizuje úprimným darovaním seba samé­ho“.64 Rodičov ako manželov, darcov života a slu­žobníkov sviatostnej manželskej milosti, deň čo deň podporujú osobitné duchovné sily Ježiša Krista, ktorý miluje ^živí Cirkev, svoju nevestu. Keďže sú manželmi a manželským zväzkom sa stali „jedným telom“, delia sa spoločne o výcho­vu detí ochotnou spoluprácou, podporovanou živým vzájomným dialógom, ktorý „má svoj nový a osobitný zdroj vo sviatosti manželstva, ktoré ich posväcuje pre skutočne kresťanskú výchovu detí. Povoláva ich na účasť na tej istej autorite a láske, akú má Boh Otec a Kristus, dobrý pastier, ako aj na materskej láske Cirkvi. Pritom ich obohacuje múdrosťou, radou, silou a všetkými ostatnými darmi Ducha Svätého, ktoré pomáhajú deťom v ich ľudskom a kresťanskom dozrievaní“.65
 
38. V rámci výchovy k čistote zahrnuje „otcov­stvo a materstvo“ zjavne aj rodiča, ktorý zostane sám, ale aj adoptívnych rodičov. Úloha rodiča, ktorý ostane sám, iste nie je ľahká, lebo chýba podpora druhého z manželov a tým aj zastúpenie a príklad rodiča druhého pohlavia. Boh však osa­motených rodičov podporuje osobitnou láskou a volá ich postaviť sa k tejto úlohe s tou istou veľkodušnosťou a citlivosťou, akou milujú a sta­rajú sa o svoje deti v ostatných oblastiach rodin­ného života.
 
39. V určitých prípadoch zastávajú úlohu rodičov aj iné osoby: ide o tých čo sa natrvalo podoberú na rodičovskú úlohu, napríklad v prípade sirôt alebo opustených detí. Aj im pripadá úloha vychovávať malé i odrastenejšie deti nielen všeobecne, ale aj k čistote a dostáva sa im milosť príslušného stavu, aby to robili podľa takých istých zásad, aké platia pre kresťanských rodičov.
 
40. Vo svojich rodičovských povinnostiach sa rodičia nikdy nemajú cítiť osamotení. Podporuje a povzbudzuje ich Cirkev, ktorá verí, že môžu plniť toto poslanie lepšie než ktokoľvek iný. Cirkev je rovnako posilou aj pre tých mužov a ženy, ktorí a ktoré - často za veľkých obiet - poskytujú deťom bez rodičov určitý druh rodičov­skej lásky a rodinného života. Všetci sa však musia stavať k takejto úlohe v duchu modlitby, byť otvorení a verní mravným pravdám viery a rozumu, ktoré tvoria učenie Cirkvi, a neustále považovať malé i odrastenejšie deti za osoby, za Božie deti a za dedičov nebeského kráľovstva.
 
Práva a povinnosti rodičov
41. Prv než pristúpime k praktickým podrobnos­tiam, týkajúcim sa výchovy mladých ľudí k čisto­te, bude veľmi dôležité, aby si rodičia uvedomili svoje práva a povinnosti, najmä zoči-voči štátu a škole, ktoré sa snažia na poli sexuálnej výchovy prebrať iniciatívu. Túto okolnosť zdôrazňuje v exhortácii Familiaris consortio aj Svätý Otec Ján Pavol II.: „Právo a povinnosť rodičov vychovávať sa pova­žuje za základné pretože súvisí s odovzdávaním ľudského života; je prirodzené a prvotné, pretože vzhľadom na inú výchovnú činnosť je jediné, čo stojí na vzťahu lásky medzi rodičmi a deťmi; je nenahraditeľné a neodňateľné, a preto nemožno ním poveriť plne iných ani iní si naň nemôžu robiť nárok“66 okrem prípadu ich fyzickej alebo psychic­kej neschopnosti, spomenutého už na začiatku.
 
42. Toto učenie sa opiera o náuku Druhého vati­kánskeho koncilu67 a je uvedené aj v Charte práv rodiny: „Rodičia tým, že dali život svojim deťom, majú pôvodné, prvotné a neodňateľné právo na ich výchovu; majú... právo vychovávať svoje deti podľa svojho morálneho a náboženského presved­čenia, zohľadňujúc pritom kultúrne tradície rodi­ny, ktoré uprednostňujú dobro a dôstojnosť dieťa­ťa; okrem toho majú dostávať od spoločnosti potrebnú pomoc a starostlivosť, aby mohli dobre vykonávať svoje výchovné poslanie.“68
 
43. Pápež nástojí na skutočnosti, že to osobitne platí o sexualite: „Pohlavná výchova, ktorá je prvotným právom a povinnosťou, má sa či už doma, alebo vo výchovných strediskách, ktoré si oni zvolia a kontrolujú, vždy uskutočňovať pod ich starostlivým vedením. V tomto zmysle Cirkev zdôrazňuje zákon vzájomnej výpomoci, ktorým sa má škola riadiť, ked pomáha pri pohlavnej výchove, a to v rovnakom duchu ako rodičia “69 Svätý Otec dodáva: „Vzhľadom na úzky zväzok medzi sexuálnym rozmerom ľudskej osoby a jej etickými hodnotami výchova má viesť deti k chápaniu a hodnoteniu mravných predpisov ako nevyhnutnej a cennej záruky zodpovedného osobného rastu v tom, čo k ľudskej sexualite patrí.“70 Nikto nie je schopný morálne vychovávať v tejto citlivej oblasti lepšie ako patrične pripra­vení rodičia.
 
Význam rodičovských povinností
44. Toto právo zahrnuje v sebe aj úlohu vycho­vávať: ak rodičia v skutočnosti neposkytujú pri­meranú výchovu k čistote, neplnia si svoju presne stanovenú povinnosť; nie sú bez viny ani vtedy, ak pripúšťajú, aby sa ich deťom dostávala nemorálna a neprimeraná výchova mimo domu.
 
45. Táto úloha naráža dnes na osobitnú ťažkosť aj vzhľadom na šírenie pornografie, sprostredkúvané cez spoločenské komunikačné prostriedky, riadia­ce sa Čisto komerčnými zásadami, čo deformuje citové vnímanie dospievajúcej mládeže. Preto je zo strany rodičov potrebné dvojaké úsilie: pre­ventívna výchova detí ku kritickosti a odvážne domáhanie sa nápravy na úradných miestach. Rodičia, aj jednotlivo, aj združení navzájom, majú právo i povinnosť brániť dobro svojich detí a vyžadovať od vládnych kruhov zákony na pred­chádzanie i na potláčanie zneužívania citovej stránky detí a dospievajúcej mládeže.71
 
46. Svätý Otec zdôrazňuje aj túto úlohu rodičov, pričom vyznačuje jej zameranie i predmet: „Vzhľadom na kultúru, ktorá ľudskú sexualitu z väčšej časti 'vulgarizuje4, pretože ju chápe a prežíva obmedzene a ochudobňuje ju tým, že ju spája výlučne so sebeckým telesným pôžitkom, musí sa výchovná služba rodičov pevne opierať o skutočne plnú osobnú sexuálnu kultúru. Sexualita je bohatstvom celej osobnosti - tela, citu i duše - a prejavuje svoj vnútorný význam tým, že vedie človeka k darovaniu sa v láske.“72 väčšine prípadov nejestvuje možnosť odvolávať sa na príslušné konanie vlastných rodičov. Preto si Cirkev myslí, že jednou z jej povin­ností je prispieť i týmto dokumentom a obnoviť v rodičoch dôveru vo vlastné schopnosti, a tak im pomôcť pri vykonávaní tejto ich úlohy.
 
V. NÁVODY NA FORMOVANIE V LONE RODINY
48. Rodinné prostredie je prirodzeným a bežným miestom na výchovu detí i mládeže k upevňova­niu a cvičeniu cností lásky, miernosti, zmužilosti a tým čistoty. Rodina ako domáca cirkev je tak najbohatšou školou ľudskosti,73 Toto platí osobit­ne o mravnej a duchovnej výchove, predovšetkým v takom citlivom bode, akým je čistota. V nej sa totiž prelínajú stránky fyzické, psychické i duchovné, domáhanie sa slobody a vplyv sociál­nych modelov, prirodzená hanblivosť i silné sklo­ny, vložené do ľudskej telesnosti; to všetko sú činitele, ktoré spoločne vystupujú pri uvedomo­vaní si dôstojnosti osoby, hoci iba nevyslovenej, povolanej spolupracovať s Bohom, no súčasne poznačenej krehkosťou. V kresťanskej domácnos­ti majú rodičia silu viesť deti k opravdivej osobnej kresťanskej zrelosti podľa Kristovej plnosti v jeho tajomnom tele, ktorým je Cirkev.74 Rodina napriek tomu, že oplýva takýmito sila­mi, potrebuje pomoc aj zo strany štátu a spoloč­nosti podľa zásady subsidiarity: „Stáva sa však, že rodina, keď sa rozhodne plne zodpovedať svojmu povolaniu, ostáva bez nutnej podpory štátu a nemá naporúdzi dostatok prostriedkov. Je nevy­hnutne potrebné podporovať nielen rodinnú, ale aj sociálnu politiku, ktorej hlavným cieľom musí byť sama rodina. Musia jej pomáhať poskytovaním náležitých prostriedkov a účinných foriem podpo­ry pri výchove detí a starostlivosti o starých ľudí.“75
 
49. Vzhľadom na to, ale aj na skutočné ťažkosti, v akých sa dnes ocitajú mladí ľudia v mnohých krajinách, najmä kde pôsobia činitele spoločen­ského a morálneho úpadku, vyzývame rodičov, aby mali odvahu chcieť a dosahovať ešte viac. Nemôžu sa predsa uspokojiť len s tým, že sa vyhnú tomu najhoršiemu - že deti nedrogujú, že nepáchajú trestnú činnosť -, ale musia sa usilovať vychovávať ich, obnovených cnosťami viery, nádeje a lásky, k pravým hodnotám človeka ako osoby, akými sú sloboda, zodpovednosť, otcov­stvo a materstvo, úslužnosť, práca v zamestnaní, družnosť, čestnosť, umenie, šport, radosť z toho, že sme Božie deti, a teda že všetci ľudia sú naši bratia atď.
 
Podstatná hodnota rodinného kozuba
50. Psychológia a pedagogika so svojimi naj­novšími poznatkami, ale i skúsenosť zhodne upo­zorňujú, aký rozhodujúci význam pre harmonickú a platnú sexuálnu výchovu má citové prostredie panujúce v rodine, najmä v období dojčaťa a v prvých rokoch detstva, ba azda už i pred naro­dením, to znamená v čase, keď sa v malých deťoch začínajú utvárať hlboké citové hnutia. Vychádza najavo význam vyváženého vzťahu, vzájomnej ohľaduplnosti a pochopenia medzi manželmi. Okrem toho sa zdôrazňuje hodnota úprimnosti v manželských vzťahoch a význam kladnej prítomnosti oboch rodičov, ako otca, tak matky, práve v rokoch významných pre utváranie vlastnej identity dieťaťa, ako aj ich citového vzťa­hu k dieťaťu, čo mu dodáva pocit istoty.
 
51.  Určité vážne nedostatky alebo nevyváženosti, vyskytujúce sa u rodičov (napríklad ak v rodinnom živote chýba čo len jeden z nich, ďalej nezáujem o výchovu či prehnaná prísnosť), sú činitele, ktoré môžu vyvolať u detí poruchy (distonie) v ich citoch a sklonoch, čo môže vážne narušiť obdobie ich dospievania a poznačiť ich na celý život. Je nevyhnutné, aby si rodičia nachádzali pre deti čas, aby sa s nimi hrali a zhovárali. Deti sú im darom i záväzkom, sú ich najdôležitejším poslaním, hoci výsledok nie je hneď viditeľný: znamená to pre nich viac práce, viac rozbehanosti, viac spoločenskosti. Pri rozhovoroch s nimi, ktorých bude postupom rokov vždy viac a viac, ich bude treba vedieť pozorne počúvať, snažiť sa ich pochopiť a vedieť rozpoznať aj tú pravdu, ktorá sa nachádza v určitých prejavoch vzdoru. Rodičia im budú zároveň pomáhať správne usmerniť ich obavy a túžby, učiť ich vidieť veci tak, ako naozaj sú a uvažovať. Nejde o to, aby sa deťom vnucoval dajaký vyhranený spôsob správania, ale treba predkladať nadprirodzené i ľudské dôvody, pre ktoré sa to odporúča. Viac pritom uspejú, ak dokážu svojim deťom venovať čo najviac času a ak sa s láskou priblížia ich úrovni.
 
Formovanie v spoločenstve života a lásky
52. Kresťanská rodina je schopná vytvoriť pro­stredie preniknuté láskou k Bohu, čo umožňuje opravdivé vzájomné darovanie sa.76 Deti, ktoré to zažívajú, sú pripravenejšie žiť podľa tých mrav­ných právd, ktoré vidia uplatňovať v živote svojich rodičov. Budú im dôverovať a naučia sa tej láske, ktorá premáha strach, veď človeka nič nevedie k láske viac ako vedomie, že je milovaný. Tak sa puto vzájomnej lásky, ktorú prejavujú rodičia deťom, stane bezpečnou ochranou ich citovej úprimnosti. Takéto puto zušľachtí rozum, vôľu i city a bude zaháňať všetko, Čo by ponižovalo alebo znehodnocovalo dar ľudskej sexuality, ktorá v rodine, kde panuje láska, sa vždy chápe ako súčasť povolania darovať sa v láske Bohu a blíž­nym: „Rodina je prvá a základná škola sociálnych cností. Ako spoločenstvo lásky objavuje v daro­vaní seba zákon, ktorý ju vedie a napomáha jej rast. Toto darovanie sa, ktoré podnecuje vzájom­nú lásku manželov, sa kladie za vzor a normu i pre vzájomné darovanie sa, ktoré má vládnuť vo vzá­jomných vzťahoch medzi bratmi a sestrami, ako aj medzi rôznymi generáciami v ich rodinnom spo­lužití. Spoločenstvo a každodenná spoluúčasť na rodinnom živote vo chvíľach radostí i ťažkostí je tou najstabilnejšou a najúčinnejšou výchovnou metódou k aktívnemu, vedomému a úspešnému začleneniu sa detí do širšieho okruhu spoločnos­ti.“77
 
53. A napokon výchova k pravej láske, ktorá taká môže byť, len ak je aj dobroprajná, zahrnuje v sebe prívetivosť voči milovanej osobe, považo­vanie jej dobra za vlastné, čiže v sebe obsahuje aj výchovu k spravodlivým vzťahom voči druhým. Dieťa, dospievajúce i odrastené, treba poúčať, ako nadobudnúť zdravý vzťah k Bohu, k vlastným rodičom, ku svojim bratom a sestrám, ku spoloč­níkom svojho i odlišného pohlavia a k dospelým.
 
54. Neslobodno zabúdať ani na to, že výchova k láske je všeobsiahlou skutočnosťou: nepodarí sa vytvoriť správne vzťahy s jedným človekom, ak sa nebudú vytvárať aj s ostatnými. Výchova k čisto­te, keďže je výchovou k láske, je zároveň aj výchovou ducha, zmyslovej stránky a citov, ako sme na to už poukázali. Postoj k ľuďom závisí v nemalej miere od spôsobu, akým sa riadia spon­tánne city voči nim, pričom niektoré treba rozví­jať, iné kontrolovať. Keďže čistota je cnosť, nikdy nie je iba záležitosťou diskusie o schopnosti konať skutky v zhode so zásadami vonkajšieho správa­nia, ale si vyžaduje zapojenie a rozvoj tých síl pri­rodzenosti a milosti, ktoré v našom odhalení Božieho zákona ako záruky nášho rastu a slobody tvoria základný a vnútorný prvok.78
 
55. Preto treba poukazovať na to, že výchova k čistote je neoddeliteľná od úsilia pestovať všetky ostatné cnosti, najmä kresťanskú lásku, ktorá sa vyznačuje ohľaduplnosťou, nezištnosťou a službou, čo je v konečnom dôsledku činorodá láska (cari- tas). Sexualita predstavuje veľmi dôležité dobro, ktoré treba chrániť, riadiac sa pritom rozumom osvecovaným vierou: „Čím väčšie je nejaké dobro, tým viac v ňom treba zachovávať rozumný poriadok.“79 Z toho vyplýva, že pri výchove k čis­tote „je nevyhnutné sebaovládanie, ktoré predpo­kladá cnosti ako stud, miernosť, úctu k sebe i k iným a otvorenosť voči blížnym“. Významné sú i cnosti, ktoré kresťanská tradícia nazvala mladšími sestrami čistoty (skromnosť, ochota zriekať sa svojich vrtochov), živené vierou a životom modlitby.
 
Stud (cudnosť) a skromnosť
56. Ak má čistota rásť a má sa na to vytvoriť vhodné ovzdušie, je veľmi dôležité zachovávať cudnosť a skromnosť v rečiach, správaní a oblie­kaní. Všetko však treba dobre odôvodniť pouka­zom na úctu k vlastnému telu a na dôstojnosť iných ľudí. Ako sme už uviedli, rodičia majú povinnosť bdieť, aby určitý druh módnosti a urči­té nemorálne postoje nenarúšali celistvosť domác­nosti, najmä zlým používaním masmédií?' Svätý Otec v jednom svojom príhovore nástojil, „aby sa zaviedla čo najužšia súčinnosť rodičov, ktorých sa výchova týka v prvom rade, s tými, čo sú zodpo­vední za komunikačné prostriedky na rozličných úrovniach, ako aj s úradnými predstaviteľmi, aby rodiny neboli ponechané samy na seba v takej významnej oblasti, akou je ich výchovné posla­nie... Skutočnosť je taká, že určité vysielania, relá­cie a programy zdravej zábavy, informácie a výchovy, ktoré sú doplnkom toho, čo robí rodi­na a škola, treba prijať. Bohužiaľ, v niektorých štátoch sa bez zábran šíria všelijaké filmy a ilus­trované časopisy, v ktorých sa propagujú všetky možné druhy násilia, a sme priam bombardovaní reláciami ohrozujúcimi morálne zásady a zne­možňujúcimi vytvoriť také ovzdušie, v ktorom by sa mohli s patričnou vážnosťou presadzovať hod­noty dôstojné ľudskej osoby“.8' Osobitne o televízii Svätý Otec povedal: „Súčasný spôsob života, najmä v priemyselne vyspelých krajinách, veľmi často vedie rodiny k tomu, že sa snažia zbaviť zodpovednosti za výchovu detí, lebo majú ľahký spôsob, ako sa tomu vyhnúť, ako zaujať deti a dospievajúcu mlá­dež a vyplniť ich čas (v domácnostiach je to hlav­ne televízia a určité relácie). Nemožno poprieť, že sú na to do určitej miery aj oprávnení, pretože chýbajú dostatočné Štruktúry a infraštruktúry, ktoré by vedeli hodnotne naplniť voľný čas chlap­cov a dievčat a usmerňovať ich energiu.“83 Ďalšou poľahčujúcou okolnosťou je skutočnosť, že pra­cujú obidvaja rodičia, Často i mimo domu. „Dôsledky toho znášajú práve tí, ktorí najviac potrebujú pomoc pri rozvíjaní svojej ’slobody k zodpovednosti*. Z toho vyplýva povinnosť - najmä pre veriacich, pre ženy i mužov, milujúcich slobodu - brániť najmä deti a mládež pred ’útok- mi‘ zo strany hromadných komunikačných pro­striedkov. Nikto by sa od toho nemal odťahovať a uvádzať prilacný dôvod, že nemá čas!“84; „rodi­čia, ktorým sú tieto prostriedky určené, majú sa aktívne zúčastňovať na ich umiernenom, kritic­kom, bdelom a rozumnom používaní.“85
 
Právo na súkromie
57. S cudnosťou a skromnosťou, predstavujúcimi samovoľnú obranu osoby, ktorá nechce, aby ju považovali za predmet zábavy, ale si žiada voči sebe úctu a lásku kvôli nej samej, úzko súvisí úcta k súkromiu. Ak dieťa alebo mladý človek vidí, že jeho právo na súkromie sa berie vážne, pochopí, že aj od neho sa očakáva taký istý postoj voči dru­hým. Takto sa učí vypestovať si svoj vlastný zmy­sel pre zodpovednosť voči Bohu a rozvíjať svoj vnútorný život i radosť z osobnej slobody, čo ho uschopňuje lepšie milovať Boha a blížnych.
 
Sebaovládanie
58. Všetko, čo sme uviedli, volá vo všeobecnos­ti po sebaovládaní ako nevyhnutnej podmienke, aby sme sa vedeli darovať. Deti a dorastajúcu mlá­dež treba posmeľovať, aby si cenili a uskutočňo­vali sebakontrolu a zdržanlivosť, aby žili usporia­dane, aby prinášali osobné obety v duchu lásky k Bohu, sebaúcty a veľkodušnosti k druhým bez toho, aby v sebe udúšali city a sklony, ale aby ich cnostným životom udržali v medziach.
 
Rodičia ako vzor pre vlastné deti
59. Dobrý príklad a vedenie rodičov tvoria pod­statu pri upevňovaní výchovy mladých k čistote. Matka, ktorá si cení svoje povolanie matky a svoje miesto v dome, tým veľmi napomáha vo vlastných dcérach rozvíjať prednosti ženskosti a materstva a pre synov je jasným, pôsobivým a vznešeným príkladom ženy.86 Otec, ktorý svojím vystupovaním predstavuje určitý spôsob mužskej vznešenosti bez zneužívania predností mužských vlastností, bude príťažlivým vzorom pre synov a u dcér vyvolá úctu, obdiv a pocit bezpečnosti.87
 
60. Rovnako to platí aj pre výchovu k duchu obety v rodinách, ktoré sú dnes viac než inokedy vystavené tlaku hmotárstva a konzumizmu. Jedine tak budú deti vyrastať „v správnej slobode voči hmotným hodnotám, keď budú vedieť prijať jednoduchý a striezlivý spôsob života v presvedčení, že človek je viac hoden pre to, čím je, než pre to, čo má*. V spoločnosti otriasanej a rozkla­danej napätiami a konfliktmi v dôsledku ostrého zápasu medzi rôznymi individualizmami a egoiz­mami deti majú získavať nielen väčší zmysel pre spravodlivosť, ktorá jediná vedie ľudí k rešpektovaniu osobnej dôstojnosti každého človeka, ale - a ešte viac - zmysel pre pravú lásku, ktorá je úprimnou starostlivosťou a nezištnou službou iným, najmä chudobným a núdznym“88; „výchova sa tak dostáva do zorného poľa ’civilizácie lásky ‘;od nej závisí a vo veľkej miere ju pomáha vytvá­rať4.89
 
Svätostánok života a viery
61. Každý by mal vedieť, že prvý príklad a naj­väčšiu pomoc, akú môžu rodičia poskytnúť svo­jim deťom, predstavuje ich veľkodušnosť pri prijí­maní života, pričom nezabúdame, že im tak pomáhajú osvojiť si jednoduchší spôsob života a navyše „že je menším zlom odoprieť vlastným deťom určité pohodlie a materiálne výhody, ako ich obrať o prítomnosť bratov a sestier, ktorí by im mohli pomôcť pri rozvíjaní ich ľudskej stránky a uskutočňovať krásu života v každej jej fáze a v celej jej rôznorodosti“.90
 
62. Nakoniec pripomíname, že na dosiahnutie všetkých týchto vznešených cieľov sa rodina musí stať predovšetkým domom viery a modlitby, kde sa pozoruje prítomnosť Boha Otca, počúvajú Ježišove slová a pociťuje puto lásky ako dar Ducha, kde sa miluje a vzýva najčistejšia Božia matka.91 Takým životom viery a „modlitby je sám rodinný život, ktorý sa vo všetkých svojich rôz­nych okolnostiach chápe ako Božie povolanie a stáva sa synovskou odpoveďou na jeho volanie. Radosti a bolesti, nádeje a zármutok, narodenia a narodeniny, výročia sobáša rodičov, lúčenia, pobyt mimo rodiny a návraty, vážne a dôležité roz­hodnutia, smrť drahých osôb a podobné udalosti sú zásahmi Božej lásky do života rodiny a zároveň sú aj vhodnými príležitosťami na vzdávanie vďaky, na prosby, dôverné odovzdanie sa rodiny do rúk spoločného Otca, ktorý je na nebesiach“.*2
 
63. V takomto ovzduší modlitby a vedomia Božej prítomnosti a otcovstva sa budú pravdy viery a mravnosti vštepovať, chápať a osvojovať s úctou. Božie slovo sa bude čítať a žiť s láskou. Tak bude Kristova pravda vytvárať rodinné spolo­čenstvo založené na príklade a vedení rodičov, ktorí zostupujú „do hĺbky sŕdc detí, kde zanechá­vajú stopy, ktoré nedokážu zmazať ani budúce životné udalosti“.93
 
VI. KROKY OBOZNAMOVANIA SA SO SEXUALITOU
  1. Rodičov sa týka najmä povinnosť oboznámiť deti s tajomstvami ľudského života, lebo rodina „je najlepším prostredím na splnenie povinnosti zaistiť postupnú výchovu v pohlavnom živote. Rodina má citový náboj vhodný na to, aby sa bez dajakých otrasov prijímali aj najdôvernejšie sku­točnosti, ktoré harmonicky podáva ako celok a utvára tak peknú a vyrovnanú osobnosť“.94
Toto prvoradé poslanie rodiny, ktoré sme tu pripomenuli, dáva rodičom právo, na základe kto­rého ich deti nie sú povinné zúčastňovať sa v škole na takých kurzoch o sexualite, ktoré nie sú v súlade s ich vlastným náboženským a mravným presvedčením.95 Škola totiž nemá za úlohu nahrádzať rodinu, má skôr „pomáhať a dopĺňať v tejto veci rodičov a podávať deťom a mládeži sexualitu ako hodnotu i poslanie celého človeka, ktorého Boh stvoril na svoj obraz ako muža a ženu“.96 Právom tu pripomíname, čo učí Svätý Otec v exhortácii Familiaris consortio: „Preto sa Cirkev rozhodne stavia proti takej forme sexuál­nej výchovy, odtrhnutej od mravných zásad a tak často rozširovanej, ktorá v podstate nie je ničím iným ako prípravou na pôžitkárstvo a podnetom - už v rokoch nevinnosti - na stratu vyrovnanosti, čím sa otvára cesta nerestiam.“97 Bude teda vhodné uviesť štyri všeobecné zása­dy a potom preskúmať rozličné vývojové fázy v živote dieťaťa.
 
Štyri zásady, ako poúčať o sexualite
  1. 1. Každé dieťa je jedinečným a neopako­vateľným jedincom a má dostať sebe primera­nú výchovu. Pretože rodičia poznajú, chápu a milujú každé zo svojich detí v jeho neopakova­teľnosti, majú najlepšiu možnosť určiť vhodný okamih, kedy ktoré o čom poučiť s ohľadom na ich fyzickú a duchovnú vyspelosť. Uvedomelým rodičom túto ich schopnosť nemôže nikto odňať.98
 
  1. Dospievanie každého dieťaťa ako osoby je rozdielne, preto všetky biologické a citové záleži­tosti, týkajúce sa dôverných poznatkov o ňom samom, sa mu majú odovzdávať v osobnom rozho­vore." Počas rozhovoru s ktorýmkoľvek dieťaťom, vedenom v láske a dôvere, rodičia odovzdávajú ako dar čosi zo seba, čo ich uspôsobuje hovoriť o        tých citových stránkach sexuality, ktoré sa nedajú inak odovzdať.
 
  1. Skúsenosť dokazuje, že tento rozhovor sa rozvíja lepšie, keď rodič, ktorý poučuje o biolo­gických, mravných a duchovných skutočnostiach, je toho istého pohlavia ako dieťa alebo dospieva­júci mladý človek. Matky, ktoré sú si vedomé poslania citov a problémov vlastného pohlavia, spája zvláštne puto s vlastnými dcérami, podobne ako otcov so synmi. Toto prirodzené puto treba mať v úcte. Preto rodič, ktorý je iba sám, má sa veľmi citlivo správať pri rozhovore s dieťaťom odlišného pohlavia. Bude dobre, ak nájde dôvery­hodnú osobu takého pohlavia ako dieťa a tej zverí poučenie o chúlostivejších zvláštnostiach. Na túto spoluprácu pomocného charakteru môžu rodičia využiť odborných a dobre vyškolených vychová­vateľov v školskom zbore, farskom spoločenstve alebo v katolíckych združeniach.
 
  1. 2. Morálny rozmer má byť vždy časťou ich poučovania. Rodičia môžu poukazovať na to, že kresťania sú povolaní žiť dar sexuality podľa plánu od Boha, ktorý je láska, jednak v manželstve, jed­nak v zasvätenom panenstve alebo v celibáte.100 Má sa dôrazne poukazovať na pozitívnu hodnotu čistoty a na jej schopnosť plodiť pravú lásku voči ľuďom. Toto je jej hlboká a veľmi dôležitá morál­na stránka. Jedine ten, kto vie byť čistý, bude vedieť milovať i v manželstve, i v panenstve.
 
  1. Už od najútlejšieho detstva môžu rodičia vypozorovať u dieťaťa počiatky inštinktívneho pôsobenia pohlavných orgánov. Nemá sa považo­vať za potláčanie jemná náprava takých návykov, ktoré by sa neskôr mohli stať hriešne, a vždy, keď treba, viesť k slušnosti, postupne ako dieťa rastie. Vždy je dôležité, aby sa morálne odsúdenie urči­tých postojov, protiviacich sa dôstojnosti Človeka a čistote, podávalo s primeraným odôvodnením, schopným presvedčiť aj zo stránky rozumovej, aj zo stránky viery, no vždy ako čosi pozitívne a s vysokou mienkou o ľudskej dôstojnosti. Mnohé rodičovské napomenutia sú skôr len výčitkami alebo príkazmi, ktoré synovia a dcéry vnímajú väčšmi iba ako obavu pred určitými spoločenský­mi dôsledkami alebo strach o dobrú povesť, než pozornú lásku so zreteľom na ich opravdivé dobro. „Povzbudzujem vás, aby ste Čo najhorlivejšie naprávali neresti a náruživosti, ktoré na nás útočia v každom veku. Lebo ak sa v ktorejkoľvek etape svojho života budeme plaviť opovrhujúc hod­notami cnosti, a tak neustále budeme vystavení stroskotaniu, riskujeme, že do prístavu dôjdeme bez akéhokoľvek duchovného obsahu.“101
 
  1. 3.  Výchova k čistote a vhodné poúčanie o sexualite sa majú diať spolu s čo najširšou vý­chovou k láske. Nestačia teda poučenia o sexe spo­jené s objektívnymi morálnymi zásadami. Treba aj neustále podporovať rast duchovného života detí, aby biologický život a hnutia, ktoré začínajú zakusovať, neustále sprevádzala rastúca láska k Bohu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi a čoraz väčšie vedomej dôstojnosti každého človeka a jeho tela. Rodičia môžu objasňovať kladné hodnoty ľudskej sexuality v súvislosti s vrodeným povolaním člo­veka na lásku a všeobecným povolaním na svätosť vo svetle tajomstva Krista a Cirkvi.
 
  1. V rozhovoroch so synmi a dcérami teda nikdy nemajú chýbať súce rady, aby sa v nich zve­ľaďovala láska k Bohu a k blížnemu a vedeli pre­konávať ťažkosti: „Ovládanie zmyslov a ducha, bdelosť a rozvaha pri vyhýbaní sa príležitostiam na hriech, stráženie si studu, miernosť pri zába­vách, zdravé záujmy; Časté utiekanie sa k modlit­be a k sviatostiam zmierenia a Eucharistie. Mladí ľudia sa majú predovšetkým snažiť rozvíjať svoju úctu k nepoškvrnenej Božej Matke“102
 
  1. V záujme toho, aby synovia a dcéry vedeli dobre, so zmyslom pre kritiku a skutočne nezau­jato ohodnotiť každé prostredie a aby si zvykli rozumne používať masovokomunikačné prost­riedky, rodičia pri výchove musia vždy predkladať kladné vzory a používať primerané spôsoby, aby ich deti vedeli správne vynakladať vlastnú životnú v energiu a mali zmysel pre priateľstvo a solidaritu v rámci spoločnosti a Cirkvi. V prípade pochybených sklonov a postojov, keď treba mať veľkú rozvahu a byť opatrný pri správnom určovaní a hodnotení situácie, treba vedieť vyhľadať aj špecialistov, ktorí sú na takej í  odbornej i mravnej úrovni, že dokážu určiť príči­ny týchto príznakov a postihnutým budú vedieť pomôcť prekonávať ťažkosti so všetkou vážnosťou a otvorenosťou. Vo výchove sa treba väčšmi zameriavať na príčiny než na priame potláčanie javu103 a v prípade potreby vyhľadať pomoc kvalifikovaných osôb – lekárov, pedagógov, psychológov so správnym kresťanským cítením.
 
  1. Predmetom rodičovskej výchovy je presviedčať deti, že čistota v ich životnej fáze je možná a prináša radosť. Radosť pramení z uvedomovania si toho, že dospievajú, a z usporiadanosti vlastného citového života, ktorý, keďže je Božím darom a darom z lásky, umožňuje uskutočňovať darovanie seba v rámci vlastného povolania. Totiž človek je jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel kvôli nemu samému, a „nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak v nezištnej samožertve“.104 „Kristus dal zákony pre všetkých... Nezakazujem ti vstúpiť do manželstva ani sa nestaviam proti opaku. Chcem iba to, aby si konal striedmo, cudne, bez viny a hriechu. Neuzákoňujem, aby ste sa odobrali do hôr a na púšť, ale aby ste boli pori­adni, dobrí, skromní a Čistí, hoci žijete v mestách.“105
 
  1. Božia pomoc nám nikdy nebude chýbať, ak každý vynaloží potrebné úsilie spolupracovať s Božou milosťou. Rodičia sú oporou, formujú a majú v úcte svedomie svojich detí, a tak sa sna­žia, aby ich deti uvedomelo pristupovali k svia­tostiam, pričom sú im v tom príkladom. Keď deti a mládež v sviatostiach zakúsia účinky Božej milosti a milosrdenstva, dokážu brať čistotu ako Boží dar a žiť ju na jeho slávu, z lásky k nemu a k ľuďom. Nevyhnutnú a nadprirodzene účinnú pomoc tu poskytuje pristupovanie k sviatosti zmie­renia, najmä ak majú stáleho spovedníka. Duchovné vedenie a usmerňovanie, aj keď sa neu­skutočňuje prostredníctvom spovedníka, je cen­nou pomocou na postupné objasňovanie jednotli­vých etáp dospievania a je i morálnou podporou. Veľkou pomocou pri poskytovaní širšej a pre­hĺbenej sej výchovy a zdrojom príkladov a sve­dectiev života na ceste cnosti je aj čítanie vybra­ných a odporúčaných kníh.
 
  1. V predošlých statiach sme učili, s čím treba mládež vo veku od šesť do dvanásť rokov obozná­miť. Teraz spresníme, kedy a ako s tým začať.
4. Rodičia musia deti s touto problematikou oboznamovať veľmi citlivo, no jasne a vo vhod­nom čase. Dobre vedia, že k deťom treba pristu­povať ako k osobám so zreteľom na osobné pod­mienky a stupeň fyziologického a psychického vývoja, patrične zohľadňovať aj kultúrne prostre­die, v ktorom dospievajúca mládež žije, a jej skúsenostné poznatky z každodenného života. Rodičia majú dobre zvážiť, čo tomu-ktorému die­ťaťu povedať, preto je veľmi dôležité, aby predtým v modlitbe prosili Pána o svetlo a medzi sebou si o tom pohovorili, aby nepovedali viac ako treba, ale ani aby ich slová neboli príliš hmlisté. Povedať deťom veľa podrobností má skôr opačný účinok, no príliš otáľať s prvými poučeniami je nerozváž­ne, lebo každý človek je v tejto veci prirodzene zvedavý a skôr či neskôr sa začne pýtať, najmä v takom kultúrnom prostredí, kde sa dá všeličo vidieť aj na ulici.
 
76. Prvé informovanie o sexe sa vo všeobecnos­ti má dávať malým deťom nie v súvislosti s pohlavnými orgánmi, ale v súvislosti s ťarchavosťou a narodením bračeka či sestričky. Prirodzenú zvedavosť dieťaťa vyvoláva napríklad to, že vidí na svojej mame príznaky ťarchavosti a žije v očakávaní dieťatka. Rodičia môžu využiť túto radostnú okolnosť na to, aby povedali niekto­ré jednoduché skutočnosti o ťarchavosti, no vždy v hlbokej súvislosti s obdivuhodným stvoriteľ­ským pôsobením Boha, ktorý to zariadil tak, aby sa nový život, ktorý on daroval, chránil v matki­nom tele pri jej srdci.
 
Základné etapy rozvoja dieťaťa v mladšom školskom veku
77. Je dôležité, aby rodičia mali na zreteli, čo potrebujú ich deti v jednotlivých fázach svojho vývoja. Vzhľadom na to, že každé dieťa má dostať výchovu ako jednotlivec, majú prispôsobiť etapy výchovy k láske zvláštnym požiadavkám každého dieťaťa.
 
1. Roky nevinnosti
78. O veku od piateho roku až po pubertu — jej začiatok možno klásť do obdobia, keď sa začínajú prejavovať prvé zmeny na tele chlapca alebo diev­čaťa (viditeľný dôsledok zvýšenej tvorby pohlav­ných hormónov) - sa hovorí, že ho možno nazvať, ako to uvádza aj Ján Pavol II., „rokmi nevinnos­ti‘V06 Toto obdobie pokoja a vyrovnanosti by sa nikdy nemalo narúšať nepotrebnými informácia- mi o sexe. V týchto rokoch, prv než sa fyzický pohlavný vývoj prejaví navonok, je normálne, že záujmy dieťaťa sú zamerané na iné stránky života. Neobjavuje sa počiatočná inštinktívna sexualita malého dieťaťa. Chlapci a dievčatá v tomto veku sa nejako zvlášť nezaujímajú o sexuálne otázky a radšej sa stýkajú s deťmi rovnakého pohlavia. Rodičia nemajú narúšať túto dôležitú prirodze­nú fázu rastu. Nech sú si vedomí toho, že rozváž­na výchova k čistej láske v tomto období má byť nepriama, má pripravovať na pubertu, keď už bude potrebné informovať priamo.
 
79. V tejto vývojovej fáze dieťa býva bežne so svojím telom a jeho funkciami spokojné. Prijíma požiadavku, že v odievaní a správaní treba byť skromným. A hoci si uvedomuje fyzický rozdiel medzi oboma pohlaviami, vo všeobecnosti počas rastu prejavuje len malý záujem o poslanie pohla­via. Objavovanie divov stvorených vecí, ktoré sprevádza toto obdobie, i skúsenosti tohto druhu doma a v škole, ktoré s tým súvisia, treba spájať aj s príslušnými časťami katechézy a s pristupova­ním k sviatostiam, čo sa deje v rámci cirkevného spoločenstva.
 
80. No toto obdobie mladšieho školského veku z hľadiska psycho-sexuálneho vývoja nie je bez­významné. Chlapec Či dievča, ako rastie, z príkla­du dospelých a zo skúseností v rodine zisťuje, čo značí byť mužom alebo ženou. Nemali by sa pri­tom zaznávať prejavy prirodzenej nežnosti a citli­vosti u chlapcov ani zabraňovať dievčatám čin­nosti, kde sa uplatňuje fyzická sila. No v prípade spoločností, vystavených určitým ideologickým tlakom, sa rodičia majú vyvarovať aj prehnaného odporu voči tomu, čo sa definuje ako „stereotypizovanie rolí“ (zaužívané rozdelenie úloh). Nemali by sa nebrať do úvahy alebo znižovať skutočné rozdiely medzi pohlaviami; v zdravom rodinnom ovzduší deti prídu na to, že je normál­ne, ak týmto rozdielnostiam zodpovedá aj určitá rozdielnosť medzi bežnými úlohami v rodine a v domácnosti vzhľadom na mužov a ženy.
 
81. V tejto fáze sa u dievčat bude vo všeobec­nosti rozvíjať materinský záujem o maličké deti, o materstvo a starostlivosť o domácnosť. Mali by sa viesť podľa materského vzoru najsvätejšej Panny Márie k tomu, aby si cenili vlastnú ženskosť.
 
82. Chlapec je v tomto čase v pomerne pokoj­nom vývojovom štádiu, ktoré predstavuje často veľmi výhodné obdobie na nastolenie dobrého vzťahu s otcom. V tomto čase by mal chlapec zis­tiť i to, že jeho mužskosť, chápaná takisto ako Boží dar, nie je znakom nadradenosti voči ženám, ale Božím povolaním prijať na seba určité úlohy a zodpovednosti. Chlapca treba viesť k tomu, aby sa nestal príliš agresívny a aby sa nehnal za fyzic­kou silou ako zárukou vlastnej mužnosti.
 
83. Napriek tomu v súvislosti s morálnym a sexuálnym poúčaním môžu v tejto fáze detského veku vzniknúť určité problémy. Dnes v niektorých spoločnostiach majú priamo v programe a presadzujú snahy podávať deťom informácie o sexe príliš zavčasu. V tomto období vývoja však deti ešte nie sú naplno v stave pochopiť hodnotu citového rozme­ru sexuality. Nemôžu pochopiť a kontrolovať sexuálne obrazy v primeranej väzbe na morálne zásady, a teda nedokážu spájať pri včasnú sexuál­nu informáciu s mravnou zodpovednosťou. Takáto informácia potom vedie k narušeniu ich citového a výchovného rozvoja a k rozkolísaniu prirodzenej vyrovnanosti tohto životného obdobia. Rodičia by mali takéto pokusy o narušenie nevin­nosti svojich detí zdvorilo, no rozhodne odmietať, lebo také pokusy vystavujú riziku duchovný, mravný i citový vývoj mladých ľudí, ktorí sú v období rastu a na takúto nevinnosť majú právo.
 
84. Ďalší problém sa vynára vtedy, keď sa deťom mladšieho školského veku dostávajú privčasné informácie o sexe zo strany masmédií alebo úchylných vrstovníkov, ktorým sa dostala pred­časná sexuálna výchova. Za týchto okolností rodi­čia musia začať s presne vyhraneným poskytova­ním informácií o sexe, obyčajne preto, aby napra­vili nemravnú informáciu alebo aby mali pod dohľadom oplzlé výrazy.
 
85. Nezriedka sa vyskytujú aj sexuálne nási­lenstvá voči deťom. Rodičia musia svoje deti chrániť predovšetkým tým, že ich vychovávajú k určitému odstupu a zdržanlivosti voči nezná­mym osobám; okrem toho ich majú v tejto oblas­ti vopred primerane poučiť, no bez toho, aby zachádzali do takých podrobností a zvláštností, ktoré by deti mohli znepokojovať a vyvolať v nich strach.
 
86. Podobne ako v predškolskom veku, aj v období od šiesteho do dvanásteho roku by rodi­čia mali podnecovať v deťoch ducha so zmyslom pre spoluprácu, poslušnosť, veľkodušnosť a seba­zapieranie, podporovať ich sebareflexiu a povznesenosti Veď toto vývojové obdobie sa vyznačuje tým, že deti začína priťahovať rozumová činnosť: rozumová stránka súvisí so zmocňovaním sa oko­litej skutočnosti a schopnosťou jej kontroly a v najbližšej budúcnosti aj kontroly telesných inštinktov a ich premeny na duchovnú a rozumo­vú činnosť. Nedisciplinovaný alebo úchylný chlapec bude mať v budúcnosti sklon k určitej nevyzretosti a morálnej slabosti, lebo ak si niekto pestuje skôr egoistické alebo nezriadené návyky a nie je schopný správať sa voči iným pozorne a s úctou, takému je ťažko udržať sa čistým. Rodičia majú predstavovať objektívnu mieru toho, čo je správne a čo nesprávne, a tak vytvárať pre život bezpečné morálne zázemie.
 
2. Puberta
87. Puberta je počiatočnou fázou dospievania. V tomto období sa od rodičov vyžaduje, aby boli osobitne pozorní pri kresťanskej výchove svojich detí, lebo ide o obdobie, v ktorom objavujú seba samých, „svoj vlastný vnútorný svet; je to obdo­bie veľkodušných plánov, obdobie, v ktorom vytryskujú city lásky, biologické podnety sexuali­ty a túžba byť spolu, obdobie osobitne silnej radosti, spojenej s opojným odhaľovaním života. Je to často aj obdobie tých najhlbších otázok, úzkostlivého a často márneho hľadania, určitej nedôvery k ostatným, so škodlivým uzatváraním sa do seba, často vek prvých prehier a prvých trp­kostí“.107
 
88. Rodičia vtedy musia zvlášť pozorne sledovať vývoj svojich detí a ich fyzické a psychické zmeny, ktoré sú rozhodujúce pri dozrievaní osob­nosti. Nesmú pripustiť, aby im nedostatok odvahy a pohodlnosť bránili doň zasahovať, no bez toho, aby pritom prejavovali úzkosť, strach a prehnanú starostlivosť. Z logického hľadiska ide o význam­né obdobie výchovy k tomu, že čistota je čosi hodnotné, čo sa prejaví aj v spôsobe poúčania o sexualite. V tejto fáze sa výchova týka aj pohlavnosti, takže treba o nej hovoriť jednak v rovine hodnôt, jednak celkovo; to navyše zahr­nuje poznanie, ako pohlavnosť súvisí s rozmnožo­vaním, manželstvom a rodinou; tieto súvislosti treba mať na zreteli pri pravdivom podávaní sexu­álnej výchovy.m
 
89. Rodičia budú vychádzať zo zmien, ktoré ich synovia a dcéry spozorovali na svojom tele. Vtedy sú viazaní podať podrobnejšie vysvetlenie o sexualite, a to vždy tak, že dievčatá sa zverujú svojej matke a chlapci svojmu otcovi, keďže tu panuje vzťah dôvery a priateľstva. Takýto vzťah dôvery a priateľstva sa buduje už od prvých rokov života.
 
90. Dôležitou úlohou rodičov je sledovať fyzio­logický vývoj dcér a pomáhať im, aby s radosťou prijímali rozvoj svojej ženskosti aj z telesnej, aj z psychologickej a duchovnej stránky.109 Bude sa teda môcť normálne hovoriť aj o cykloch plodnos­ti a ich význame; nebude však zatiaľ potrebné hovoriť podrobne o pohlavnom spojení, najmä ak výslovne taká otázka nepadne.
 
91. Je veľmi dôležité, aby sa aj dospievajúcim chlapcom dostalo pomoci poznať etapy fyzického a fyziologického vývoja pohlavných orgánov skôr, ako k nim dôjdu tieto znalosti od kamarátov alebo od ľudí nedobrého vnuknutia. Podávanie fyziolo­gických faktov o mužskej puberte má prebiehať otvorene, kladne a rozvážne, vždy s pohľadom na manželstvo, rodinu a otcovstvo. Poúčanie dospie­vajúcich dievčat aj dospievajúcich chlapcov má obsahovať i vhodnú a dostatočnú informáciu o telesných a psychologických znakoch druhého pohlavia, na čo sú veľmi zvedaví. Pre  rodičov tu môže znamenať pomoc prednáška svedomitého lekára, prípadne psychológa, ktorá by sa však nemala rozchádzať s poznatkami viery a s výchovnou činnosťou kňaza.
 
92. Na základe dôverného a otvoreného dialógu rodičia budú môcť nielen viesť dcéry k tomu, aby dokázali čeliť všetkým citovým zmätkom, ale aj podporiť v nich hodnotu kresťanskej čistoty vzhľa­dom na druhé pohlavie. Poúčanie dievčat i chlap­cov má smerovať k tomu, aby sa ukázala krása materstva a nádhera skutočnosti rozmnožovania, ako aj hlboký zmysel panenstva. Takto sa im pomôže odolávať dnes veľmi rozšírenému pôžit- kárskemu zmýšľaniu, no v tomto takom rozhodu­júcom období sa im poukáže hlavne na „zmýšľanie proti počatiu", bohužiaľ, veľmi rozšírené, ktoré­mu dcéry budú musieť čeliť neskôr v manželstve.
 
93. V puberte môže psychický a citový vývoj u chlapca spôsobiť, že bude zraniteľneší erotickými predstavami a bude ho to zvádzať k sexuálnym skú­senostiam. Rodičia vtedy majú stáť po boku svo­jich synov a usmerňovať ich sklon brať sexualitupôžitkársky a hmotársky. Budú im pripomínať, že ide o dar, ktorý dostali od Boha, aby s ním spolu­pracovali „na splnení pôvodného požehnania Stvoriteľa v priebehu dejín tým, že sa plodením prenáša Boží obraz z človeka na človeka“; budú v nich posilňovať vedomie, že „plodnosť je ovo­cím a znakom manželskej lásky, živým svedec­tvom plného vzájomného darovania sa manže­lov“.110 Takto sa synovia naučia aj patričnej úcte k žene. Poučovanie zo strany rodičov je potrebné nie preto, že by sa inak synovia nedozvedeli o skutočnostiach okolo sexuality, ale preto, aby ich spoznali v správnom svetle.
 
94. Rodičia budú uskutočňovať pozitívne a roz­vážne to, Čo od nich žiadali konciloví otcovia na Druhom vatikánskom koncile: „Mladých načim primerane a včas, predovšetkým v lone samej rodiny, poučiť o vznešenosti, poslaní a úkonoch manželskej lásky, aby, vychovaní v úcte k čistote, mohli v príhodnom veku po poctivom zasnúbení uzavrieť manželstvo.“111 Táto pozitívna informácia o sexualite bude vždy obsiahnutá vo výchovnom pláne, aby vytvá­rala kresťanskú súvislosť, v akej sa majú podávať všetky informácie o živote, pohlavných úkonoch, anatómii a hygiene. Duchovný a morálny rozmer musí vždy prevládať a sledovať dvojaký cieľ: uvádzať Božie prikázania ako životnú cestu a formovať správne svedomie. Mladíkovi, ktorý sa pýtal, čo má robiť, aby dosiahol večný život, Ježiš odpovedá: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania“ (Mt 19, 17); a po vymenovaní tých prikázaní, ktoré sa týkajú lásky k blížnemu, zhrňuje ich v podobe kladného príkazu: „Milovať budeš svojho blížne­ho ako seba samého!“ (Mt 19, 19). Podávať priká­zania ako Boží dar (ako napísané Božím prstom, porov. Ex 31, 18) a ako vyjadrenie zmluvy s ním, čo potvrdil Ježiš svojím vlastným príkladom, je veľmi dôležité, lebo dospievajúci ich potom nevy- čleňuje z ich súvisu so životom, ktorý je vnútorne bohatý a zbavený každého sebectva.“2
 
95. Pri výchove svedomia treba vychádzať z toho, že mladí ľudia majú mať jasno o Božom pláne lásky vo vzťahu ku každému Človeku jedno­tlivo i o kladnej a oslobodzujúcej hodnote morál­neho zákona, aby mali na pamäti ľudskú krehkosť spôsobenú hriechom, ale aj to, že sú tu prostried­ky milosti, ktoré posilňujú človeka na jeho ceste k dobru a spáse. „Človek má v srdci vpísaný zákon, svedomie“, ktoré je „najtajnejším jadrom človeka, jeho sväty­ňou“, ako tvrdí Druhý vatikánsky koncil;113 „to ho v príhodnej chvíli nabáda, aby konal dobro a vyhýbal sa zlu. Posudzuje aj každé konkrétne rozhodnutie a schvaľuje ho, ak je dobré, alebo odsudzuje, ak je zlé. Ono dosvedčuje, aká je zvr­chovaná pravda vzhľadom na najvyššie Dobro, ktorého príťažlivosť človek vníma a jeho príkazy prijíma“.“4 Veď „mravné svedomie je súdom rozumu, kto­rým človek ako osoba poznáva mravnú akosť kon­krétneho činu, ktorý sa chystá vykonať, ktorý práve koná, alebo vykonal“.115 Preto si výchova svedomia vyžaduje osvetliť, čo je pravda a aký je Boží plán, a nesmie sa zamieňať s akýmsi nejas­ným subjektívnym citom alebo s osobnou mien­kou.
 
96. Pri odpovediach na otázky detí rodičia majú poskytovať dobre odôvodnené dôkazy o vysokej hodnote čistoty a poukazovať na ľudskú i rozumo­vú úbohosť teórií, ktoré navádzajú na ľahtikárske a pôžitkárske správanie; majú odpovedať jasne, bez pripisovania zvláštnej dôležitosti patologic­kým sexuálnym problémom alebo falošnému dojmu, že sexualita je skutočnosť, za ktorú sa treba hanbiť, alebo že je čímsi nečistým, a pouka­zovať na to, že ide o veľký Boží dar, ktorým Boh vložil do ľudského tela schopnosť plodiť, a tak nám dal účasť na svojej stvoriteľskej moci. A aj Písmo (porov. Pies 1-8; Oz 2; Jer 3, 1-3; Ez 23 atď.), aj kresťanská mystická tradícia116 sa vždy pozerali na manželskú lásku ako na symbol a obraz lásky Boha k ľuďom.
 
97. Pretože v puberte chlapec alebo dievča sú osobitne zraniteľní citovými vplyvmi, rodičia majú za úlohu pomocou rozhovoru a svojím spôsobom života pomáhať synom a dcéram pri ich odporo- vaní negatívnym vplyvom zvonka, ktoré by ich mohli viesť k podceňovaniu kresťanskej výchovy vo veci lásky a čistoty. Rodičia sú povinní občas sa nenápadne zaujímať o vzťahy svojich detí s mladými ľuďmi iného pohlavia, najmä v pro­strediach preniknutých konzumizmom. Vyskytujú sa medzi nimi totiž zvyklosti v spôsobe vyjadro­vania a obliekania, ktoré síce spoločnosť prijala, no ktoré sú morálne nesprávne, sexualitu berú na ľahkú váhu a znižujú ju len na predmet spotreby. Preto rodičia musia svojim deťom vštepovať hod­notu kresťanskej skromnosti, triezvosti v oblieka­ní a potrebnej nezávislosti od módy, čím sa vyznačuje osobne vyspelý muž alebo žena.117
 
3. Úloha dospievania v živote
98. Dospievanie predstavuje vo vývoji človeka obdobie presadzovania seba, a teda objavovanie toho, na čo je povolaný. Toto obdobie, či z dôvo­dov fyziologických, alebo sociálno-kultúrnych, sa dnes v porovnaní s minulosťou predlžuje. Kresťanskí rodičia majú „formovať deti pre život tak, aby každé z nich vedelo dokonale plniť svoju úlohu podľa povolania, aké sa mu od Boha dosta­lo‘V18 Ide o veľmi významnú úlohu, ktorá predsta­vuje vrchol ich rodičovského poslania. Tá je významná stále, no osobitne v tomto období živo­ta ich detí: „V živote každého jedného laika jest­vujú zvlášť významné a rozhodujúce momenty, ktoré sú príležitosťou na spoznanie Božieho vola­nia: ...medzi také patrí obdobie dospievania a mladosť'.1,9
 
99. Je veľmi dôležité, aby sa mladí ľudia pri skúmaní vlastného povolania neocitli sami. Veľmi významné a rozhodujúce sú rady rodičov a opora kňaza, prípadne iných patrične schopných osôb (vo farnostiach, združeniach a nových prekvitajú­cich cirkevných hnutiach a podobne, ktoré im môžu pomôcť odkryť zmysel životného povolania a rozličné formy všeobecného povolania na svätosť, lebo „ Kristovo poď za mnou možno počuť na rôznych cestách, ktorými kráčajú Vykupiteľovi učeníci a svedkovia“.120
 
100. Pojem povolania bol celé storočia vyhradený výlučne kňazstvu a rehoľnému životu. Druhý vati­kánsky koncil, keď pripomína Pánovo učenie - „vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48) -, obnovil všeobecnú výzvu na svätosť.121 Trochu neskoršie napísal Pavol VI.: „Táto nástojčivá výzva na svätosť sa dá chápať ako najvýraznejší prvok celého koncilové­ho učiteľského úradu, dalo by sa povedať, že jeho posledný cieľ“;122 a Ján Pavol II. to dotvrdzuje: „Veľmi osvietene sa o povolaní na svätosť vyjad­ril Druhý vatikánsky koncil. Možno povedať, že toto bolo prvotné odporúčanie, venované všetkým synom a dcéram Cirkvi zo strany Koncilu v úsilí o evanjeliovú obnovu kresťanského života.123 Toto odporúčanie nie je iba akési morálne povzbude­nie, ale nezrušiteľná požiadavka tajomstva Cirkvi“™ Boh volá na svätosť všetkých ľudí a s každým má presný plán, osobné povolanie, ktoré by mal každý poznať, prijať a rozvíjať. Všetkých kresťanov - kňazov, laikov, manželov i tých, Čo nie sú v man­želskom zväzku - sa týkajú slová apoštola náro­dov: „Boží vyvolenci, svätí a milovanť (Kol 3, 12).
 
101. Preto je potrebné, aby v katechézach a vo výchove, či sa to deje mimo rodiny, alebo v rodine, nikdy nechýbalo nielen učenie Cirkvi o jedinečnej hodnote panenstva a celibátu,'25 ale aj o zmysle povolania na manželstvo, ktoré kresťan nikdy nesmie považovať len za ľudské dobrodružstvo: „Toto tajomstvo je veľké v Kristovi a v Cirkvi,“ hovorí svätý Pavol (porov. Ef 5, 32). Odovzdanie mladým tohto pevného presvedčenia s transcen­dentným dosahom pre dobro Cirkvi a ľudstva „závisí vo veľkej časti od rodičov a od rodinného života, aký vytvorili vo svojom domove“.126
 
102. Rodičia sa majú vždy snažiť, aby svojím životom, vernosťou Bohu a jeden druhému v man­želskom zväzku dávali príklad a svedectvo. Ich príklad je rozhodujúci najmä počas dospievania detí, ktoré v tomto období hľadajú živé a príťažli­vé vzory správania. Pretože v tomto čase sa sexu­álne problémy stávajú viditeľnejšími, rodičia ich majú podporovať rozumnými radami, milovať krásu a veľkosť čistoty a poukazovať na to, akú neoceniteľnú hodnotu má pritom modlitba a aké užitočné je časté pristupovanie k sviatostiam, najmä osobná spoveď. Okrem toho musia vedieť svojim deťom poskytnúť príťažlivé a jasné vysvet­lenie zásadných bodov kresťanskej mravnosti, ako je napríklad nerozlučiteľnosť manželstva, súvislosť medzi láskou a plodením, ako aj nemorálnosť predmanželských stykov, potratu, antikoncepcie a masturbácie. Pri týchto posledných nemorálnych skutočnostiach, ktoré sú v rozpore so vzájomným darovaním sa v manželstve, bude na osoh pripo­menúť, že „dva rozmery manželského spojenia, zjednocujúci a plodiaci, nemožno umelo rozdeliť bez toho, aby sa nenarušila intímna pravdivosť samotného manželského úkonu“.127 V tom bude pre rodičov cennou pomôckou prehlbované a meditované poznávanie cirkevných dokumen­tov o týchto problémoch.13B
 
103. Najmä masturbácia predstavuje závažné narušenie poriadku, samo osebe nedovolené, ktoré sa nedá morálne ospravedlniť, hoci „nezre­losť dospievajúceho, ktorá sa môže pretiahnuť aj za tento vek, psychická nevyváženosť alebo pokrivený návyk môžu vplývať na správanie a oslabovať slobodný charakter úkonu, čím sub­jektívne nemusí ísť vždy o ťažký hriech“.129 Dospievajúcim teda treba pomáhať, aby premohli takéto prejavy nezriadenosti, ktoré sú často pre­javmi vnútorných konfliktov a veku, no nezriedka egoistickým pozeraním sa na sexualitu.
 
104. Osobitný problém, ktorý sa môže objaviť počas dospievania a sexuálnej identifikácie, je homosexualita, ktorá sa čím ďalej, tým viac šíri najmä v mestských prostrediach. Je potrebné, aby sa tento jav predkladal s vyváženým posúdením vo svetle cirkevných dokumentov.130 Mladí potre­bujú pomoc, aby rozpoznali, čo je normálne a čo úchylka, čo je subjektívna vina a čo objektívny neporiadok. Načim sa pritom vyhýbať nevraživos­ti, no na druhej strane treba dobre objasniť skla­dobnú a doplnkovú zameranosť sexuality vo vzťa­hu k skutočnostiam, akými sú manželstvo, plode­nie a kresťanská čistota. „Homosexualita označu­je vzťahy medzi mužmi alebo medzi ženami, čo pociťujú pohlavnú príťažlivosť - výlučne alebo prevažne - k osobám toho istého pohlavia. V prie­behu storočí a v rozličných kultúrach sa prejavuje veľmi rozmanitými spôsobmi. Jej psychický pôvod zostáva z veľkej časti nevysvetliteľný.“131 Treba rozlišovať sklon, ktorý môže byť vrodený, od úkonov homosexuality, ktoré „sú svojou podstatou nezriadené“132 a odporujú prirodzenému zákonu.133 mnohých prípadoch, najmä kým sa uskutoč­ňovanie homosexuálnych úkonov neštrukturalizovalo, dá sa pomôcť vhodnou liečbou. K osobám v takomto stave treba pristupovať s úctou, dôstoj­ne a citlivo a vyhnúť sa akejkoľvek forme nespra­vodlivej diskriminácie. Rodičia, keď spozorujú u detí v detskom veku alebo počas dospievania takýto sklon alebo s tým súvisiace správanie, nech vyhľadajú pomoc u kvalifikovaných odborníkov, aby im poskytli všetku možnú pomoc. Pre väčšinu homosexuálov je takýto stav skúš­kou. „Preto k nim treba pristupovať s úctou, súcit­ne a jemne. Treba sa voči nim vyhnúť akémukoľ­vek náznaku nespravodlivej diskriminácie. I takí­to ľudia sú povolaní plniť vo svojom živote Božiu vôľu, a ak ide o kresťanov, spájať ťažkosti, s kto­rými sa môžu stretnúť v dôsledku svojho stavu, s Pánovou obetou na kríži.“134 .„Homosexuálne osoby sú tiež povolané na svätosť.“135
 
105. Určujúcim cieľom pri výchove mladého člo­veka v jednotlivých etapách dospievania je do­viesť ho k tomu, aby si uvedomil kladný zmysel sexuality pre vyváženosť a osobný vývoj človeka, ako aj jej súvis s poslaním Človeka v rodine, spo­ločnosti a Cirkvi. Nikdy neslobodno zabudnúť na to, že nezriadenosť pri užívaní sexu vedie u člove­ka k postupnému zániku schopnosti milovať, lebo namiesto toho, aby dochádzalo k úprimnému darovaniu seba, cieľom sexuality sa stáva pôžitok a ostatní ľudia sa znižujú na predmet vlastného ukájania: takto sa oslabuje jednak zmysel pravej lásky medzi mužom a ženou, vždy otvorenej voči životu, jednak sama rodina; dochádza k postupné­mu opovrhovaniu ľudským životom, ktorý by sa mohol počať, a nakoniec sa naň hľadí ako na zlo, ohrozujúce v určitých podmienkach osobný pôži­tok.136 „Banalizovanie pohlavnosti je jedným z hlavných činiteľov, ktoré spôsobujú pohŕdanie vznikajúcim životom: len pravá láska dokáže strá­žiť život.“137
 
106. Treba mať na pamäti aj to, že v priemyselne rozvinutej spoločnosti dospievajúci hlboko preží­vajú a mnohokrát ich znepokojujú nielen problé­my sebaurčenia, odhalenia vlastnej životnej cesty, ťažkosti včleniť sexualitu do zrelej a správ­ne zameranej osobnosti, ale aj problémy prijať samého seba a svoje telo. Vznikajú poradne a oso­bitné centrá pre dospievajúcich zamerané často Čisto hedonistický. V tomto vysoko tvorivom, no i chúlostivom období by výchovu mala sprevá­dzať zdravá kultúra tela, v ktorej prijíma človek sám seba ako dar a ako vtelenie ducha povolané­ho na otvorenosť voči Bohu a spoločnosti. Zoči-voči utvárajúcim sa hedonistickým skupinám, najmä v blahobytných spoločnostiach, je potom vrcholne dôležité predkladať mladým ľuďom ideály ľudskej a kresťanskej solidarity, ako i konkrétne spôsoby práce v cirkevných združeniach a hnutiach a v dobrovoľných katolíckych a misijných združeniach.
 
107. V tomto období majú veľký význam priateľstvá. Primerane spoločenským podmienkam a zvyklostiam životného prostredia je mladosť obdobím, v ktorom sa mladí ľudia stávajú vzhľa­dom na iných a vzhľadom na denný poriadok v rodine nezávislejší. Rodičia však majú svojim deťom vedieť povedať v prípade potreby aj „nie“, no bez toho, aby ich oberali o patričnú nezávis­losť,138 a súčasne v nich pestovať záľubu v tom, čo je pekné, vznešené a opravdivé. Musia byť vní­maví aj na sebavedomie dospievajúceho mladého človeka, ktoré čo do zmyslu osobnej dôstojnosti a toho, čo si táto vyžaduje, môže prechádzať fázou bezradnosti a neujasnenosti.
 
108. Rodičia sa budú snažiť radami, diktovanými láskou a trpezlivosťou, pomáhať mladým zbaviť sa prílišného uzatvárania sa do seba, a ak to bude potrebné, budú ich učiť kráčať proti spoločenským zvyklostiam, smerujúcim k zaduseniu pravej lásky, ako aj ceniť si skutočnosti ducha: „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpe­nie dolieha na vašich bratov po celom svete. A Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, vás on sám po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní“ (1 Pt 5, 8-10).
 
4. V ústrety dospelosti
109. Tento dokument nemá zámer hovoriť o blízkej a bezprostrednej príprave na manželstvo ani o potrebe kresťanskej výchovy, akú si vyžaduje táto doba a o ktorej hovorí Cirkev.139 No treba mať na zreteli, že poslanie rodičov sa nekončí dosiahnutím dospelosti ich dieťaťa, ktorá sa tak rôzni podľa rozličnosti kultúry a platných spoločenských zákonov. Zvláštne a významné chvíle pre mla­dých ľudí predstavuje aj ich vstup do zamestnania alebo na vysokú školu, keď sa stretnú - mnoho­krát tvrdo, no azda i blahodarne - s rozličnými príkladmi správania a s príležitosťami, ktoré pred­stavujú pre nich opravdivú a skutočnú výzvu.
 
110. Keďže rodičia so svojimi deťmi udržujú otvorený a dôverný dialóg, schopný nabádať k zmyslu pre zodpovednosť a zohľadňovať pritom ich oprávnenú a potrebnú nezávislosť, budú vždy pre ne oporným bodom, či už radou, alebo príkla­dom, aby im začlenenie sa do spoločnosti umož­nilo dospieť na zrel ú, vnútorne i spoločensky har­monickú osobnosť. Osobitne sa majú snažiť o to, aby ich deti nezanedbali svoju vieru v rámci Cir­kvi a činnosť na cirkevnom poli, ale aby táto viera silnela, aby si v budúcnosti vedeli zvoliť učiteľov správneho názoru i života a aby sa na kultúrnom a spoločenskom poli vedeli zapájať ako kresťania, hlásili sa ku kresťanstvu bez strachu a nestratili zmysel tohto svojho povolania, ale ho prehlbova­li. období, v ktorom dochádza k zásnubám a k rozhodnutiu sa pre ten významný cit, ktorý môže viesť k založeniu rodiny, konkrétnou úlohou rodičov nebude to, že budú zakazovať a o to menej vnucovať voľbu snúbenca či snúbenice. Rodičia majú skôr svojim deťom pomáhať stano­viť, čo vyžaduje uzavretie vážneho, počestného a sľubného zväzku, a takisto im budú pomáhať, aby vo vzťahu k osobe iného pohlavia vydávali jasné svedectvo kresťanského postoja.
 
111.  Musia sa vyvarovať rozšíreného názoru, podľa ktorého sa dcéram dávajú všetky možné rady, čo sa týka cnosti a hodnoty panenstva, kým synov akoby sa to netýkalo a bolo im všetko dovolené. Pre svedomie kresťana a pre jeho náhľad na manželstvo a rodinu, nech ide o akékoľvek povo­lanie, platí odporúčanie svätého Pavla Filipanom: „Myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, Čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je cnostné a chválitebné!“ {FlpA, 8).
 
VII. PRAKTICKÉ POKYNY
112. Vidíme teda, že rodičia majú v rámci výcho­vy k cnostiam za úlohu viesť svoje deti ku skutoč­nej láske. Splodili ich pre ľudský život, čo je plo­dením prvotným; po ňom nasleduje ako čosi rov­nako prirodzené plodenie druhotné, ktoré spočíva v tom, že rodičia pomáhajú dieťaťu rozvíjať jeho vlastnú osobnosť. Ďalej podáme súhrn toho, čo sme už uviedli ako odporúčania, no teraz v rovine konkrétnych úkonov.140
 
Odporúčania rodičom a vychovávateľom
113. Rodičom sa odporúča uvedomovať si svoje výchovné poslanie a toto svoje prvoradé práv a povinnosť si brániť a vykonávať. Z toho vyplýva, že nijaké výchovné pôsobenie, ani to, ktoré sa týka výchovy k láske a ktoré vykonávajú ľudia stojaci mimo rodiny, nemožno robiť bez schválenia rodičov a nemá predstavovať náhradu, ale pomoc pri výchove, lebo „sexuálna výchova, ktorá je prvotným právom a povinnosťou rodičov, má sa či už doma, alebo vo výchovných strediskách, ktoré si oni zvolia a kontrolujú, vždy diať pod ich sta­rostlivým vedením“.142 Rodičia by si to mali neu­stále uvedomovať a usilovať sa o to. Bývajú však príliš osamotení, bezbranní a Často obviňovaní. Preto potrebujú nielen pochopenie, ale aj podporu a pomoc zo strany organizovaných skupín, zdru­žení a inštitúcií.
 
1. Odporúčania rodičom
114. 1. Rodičom sa odporúča spájať sa s inými rodičmi nielen preto, aby chránili, udržiavali a zveľaďovali svoju úlohu prvotných vychováva­teľov vlastných detí, najmä pri výchove k láske,143 ale aj preto, aby čelili nebezpečným formám sexuálnej výchovy a mali záruku, že ich deti sa budú vychovávať podľa kresťanských zásad a v súlade s ich osobným vývojom.
 
115. 2. Ak rodičom vo výchove detí k láske pomáhajú iní, odporúča sa, aby sa informovali o presnom obsahu a spôsobe, akým sa táto dopln­ková výchova podáva.144 Nikto nesmie zaväzovať deti ani mládež mlčať o obsahu alebo metóde po­učovania, ktoré sa im dostáva mimo rodiny.
 
116. 3. Uvedomujeme si ťažkosti a Často i nemož­nosť toho, aby rodičia naplno sledovali každé doplnkové poúčanie mimo domu. Napriek tomu sa majú domáhať svojho práva na informovanosť o štruktúre a obsahu takých programov. V žiad­nom prípade im nemožno upierať právo, aby sa zúčastňovali na priebehu takých stretnutí.145
 
117. 4. Rodičom sa odporúča, aby pozorne sledo­vali každú formu sexuálnej výchovy, ktorú ich deti dostávajú mimo domu, a nedovolili im na nej účasť, keď nezodpovedá ich vlastným zásadám.146 Takéto rozhodnutie rodičov nesmie byť pohnút­kou na diskrimináciu ich detí.147 Na druhej strane rodičia, ktorí odoprú deťom také školenie, majú povinnosť dať im primeranú výchovu, zohľadňu­júcu stupeň rozvoja dieťaťa či mladého človeka.
 
2. Odporúčania všetkým vychovávateľom
118. 1. Od chvíle, keď dieťa, či už chlapec, či dievča, má mať možnosť žiť vlastnú sexualitu podľa kresťanských zásad, čiže riadiť sa aj cnosťou čistoty, nijaký vychovávateľ — ani rodičia — nesmie zasahovať proti takémuto právu (porov. M 18, 4-7).14*
 
119. 2. Odporúča sa zohľadňovať právo dieťaťa, či už chlapca, či dievčaťa, na primerané informá­cie o mravných a sexuálnych otázkach od rodičov tak, aby sa vyhovelo jeho túžbe byť čistý a vycho­vávaný k čistote.149 Toto právo sa okrem toho určuje stupňom rozvoja dieťaťa, jeho schopnosťou pojať do celku mravných právd informácie o sexe so zreteľom na jeho nevinnosť a pokoj.
 
120.  3. Odporúča sa uznávať právo dieťaťa, Či už chlapca, či dievčaťa, vyhnúť sa akejkoľvek forme sexuálneho poučovania poskytovaného mimo domu.150 Za takéto rozhodnutie nemožno nikdy trestať alebo diskriminovať ani dieťa, ani ostat­ných členov rodiny.
 
Štyri pracovné zásady a ich osobitné predpisy
121.  Vo svetle týchto odporúčaní sa dá výchova k láske vyjadriť v štyroch pracovných zásadách.
 
122. 1. Ľudská sexualita je posvätné tajomstvo, ktoré treba podávať podľa učenia viery a mravov Cirkvi a vždy so zreteľom na následky prvotného hriechu.
Výchova k láske sa má neustále viesť v duchu kresťanskej úcty a realizmu podľa tejto vieroučnej zásady. V období, v ktorom sa z ľudskej sexuality tajomstvo strháva, rodičia pri svojom poúčaní a v pomoci poskytovanej zo strany iných musia dávať pozor, aby sa vyhlo banalizovaniu ľudskej sexuality. Osobitne treba dbať, aby odlišnosť muža a ženy, ktorá je odbleskom lásky a plodnosti samého Boha, bola v hlbokej úcte.
 
123. Súčasne treba mať pri podávaní katolíckeho učenia viery a mravov o sexualite na zreteli trva­lé následky prvotného hriechu, t.j. ľudskú slabosť a potrebu Božej milosti pri premáhaní pokušení a pri vyhýbaní sa hriechu. Z tohto hľadiska treba teda formovať svedomie každého jednotlivca jasne, presne a v zhode s duchovnými hodnotami. Katolícka morálka sa totiž nikdy neobmedzuje len na poučovanie, ako sa vyhýbať hriechu; súčasne hovorí aj o raste v kresťanských cnostiach a roz­víjaní schopnosti darovať sa s ohľadom na vlastné životné povolanie.
 
124.  2. Deťom a dospievajúcim treba poskyto­vať poznatky úmerné stupňu ich osobného roz­voja. Táto zásada časovej primeranosti sa uplatňovala už aj pri preberaní rozličných období vývoja detí a dospievajúcich. Rodičia a všetci, čo im v tom pomáhajú, musia citlivo vnímať:
  1. rozličné vývojové obdobia, najmä „roky nevinnosti“ a pubertu,
  2. spôsob, akým dieťa alebo dospievajúci prežíva rozličné etapy života,
  3. osobitné problémy súvisiace s týmito obdobiami.
 
125. Vo svetle tejto zásady možno poukázať aj na význam časovej primeranosti v súvislosti s oso­bitnými problémami. a) V poslednej fáze pred dospelosťou treba mladých ľudí najprv oboznámiť s plodením a potom s prirodzeným regulovaním počatia, no vždy spolu s výchovou k láske a k manželskej vernosti podľa Božieho zámeru s rozmnožovaním a s úctou ľudskému životu. b) O homosexualite sa nehovorí pred pubertou okrem prípadov, v ktorých by sa ukázal nejaký závažný problém za zvláštnych okolností.151 O tomto probléme treba hovoriť jedine používajúc slová o čistote, zdraví a „pravde o ľudskej sexualite v jej vzťahu k rodine, ako o tom učí Cirkev.“152 c) O sexuálnych perverznostiach, ktoré sú pomerne zriedkavé, sa má hovoriť jedine v rámci individuálnych rád, ktorými sú odpovede rodičov na skutočné problémy.
 
126. 3. Nijaký materiál erotického charakteru sa nemá ukazovať deťom ani mládeži v žiadnom veku, ani jednotlivcom, ani skupine. Táto zásada slušnosti má chrániť cnosť kres­ťanskej čistoty. Preto pri poúčaní o sexualite v rámci výchovy k láske má byť poučenie vždy „kladné a rozvážne“153 i „jasné a citlivé“.154 Tieto štyri slová, používané katolíckou cirkvou, vylu­čujú akúkoľvek formu neprijateľného obsahu pri sexuálnej výchove.155 Názorné obrazové a realistické predvádzanie pôrodu, napríklad pomocou filmu, aj keď nie je erotické, sa má sprístupňovať poznaniu postupne, aby sa u dievčat a mladých žien nenavodil strach a záporný postoj k rozmnožovaniu.
 
127. 4. Nikoho neslobodno navádzať, tým menej zaväzovať, aby konal tak, že by to mohlo objektívne ohrozovať zdržanlivosť a subjektívne raniť jemnocit alebo zmysel pre „osobitné súkromie“. Táto zásada úcty k dieťaťu pred pubertou vylu­čuje všetky nenáležité formy ovplyvňovania detí a mládeže. V súvislosti s tým možno okrem iného uviesť nasledujúce spôsoby zneužívania sexuálnej výchovy:
  1. každé „zdramatizované“ predstavenie, pantomíma alebo „rola“, ktorá predstavuje pohlavné alebo erotické záležitosti,
  2. tvorba obrázkov, tabuľkových obrazov, modelov takého druhu atď.
  3. snaha poskytnúť osobné informácie o záležitostiach sexu156 alebo šíriť dôverné informácie,
  4. ústne alebo písomné skúšky o otázkach týkajúcich sa pohlavia alebo erotiky.
 
Osobitné metódy
128. Tu uvedenými zásadami a pravidlami sa môžu riadiť rodičia a všetci tí, ktorí im pomáhajú, keď siahajú po rozličných postupoch, ktoré sa na základe skúseností rodičov a odborníkov pova­žujú za vhodné. Teraz uvedieme takéto odporúčané postupy a okrem toho upozorníme aj na hlavnejšie metó­dy, ktorých sa treba vyvarovať, a na ideológie, ktoré ich presadzujú alebo vnukajú.
 
Odporúčané metódy
129. Normálna a základná metóda, ktorá sa v tomto návode už uviedla, je osobný rozhovor rodičov s deťmi, t.j. individuálna výchova v rámci rodiny. Dôverný a otvorený rozhovor s vlastnými deťmi, ktorý zohľadňuje nielen vývojové etapy, ale aj samotnú osobu mladého človeka ako jedno­tlivca, sa totiž nedá ničím nahradiť. V prípade, že sa rodičia chcú obrátiť o pomoc na iných, jestvujú rozličné užitočné metódy, ktoré týmto rodičom možno odporúčať vzhľadom na ich menšiu skúse­nosť; takýto postup je aj v zhode s kresťanskou rozvážnosťou.
 
130. 1. Rodičia sa môžu ako manželská dvojica alebo jednotlivo stretať s inými povolanými ľuďmi, ktorí sú vyškolení na výchovu k láske, aby využili ich skúsenosti. Títo im navyše môžu poskytnúť ďalšie vysvetlenie, prípadne im zaopat­riť knihy a iné pomôcky schválené cirkevnou autoritou.
 
131. 2. Rodičia, ktorí nie vždy poznajú problema­tiku spojenú s výchovou k láske, môžu sa spolu s deťmi zúčastňovať na stretnutiach, ktoré vedú skúsení a dôveryhodní ľudia, ako napríklad lekári, kňazi, vychovávatelia. Aby sa pritom mohlo hovoriť slobodnejšie, bude lepšie organizovať stretnutia tak, že tam budú len s dcérami alebo len so synmi.
 
132. 3. V určitých prípadoch môžu rodičia zveriť časť výchovy k láske inej dôveryhodnej osobe, najmä ak ide o otázky, ktoré si vyžadujú osobitnú odbornosť alebo osobitnú pastoračnú starostlivosť, ak ide o zvláštny prípad.
 
133. 4. Katechézu o morálke môžu vykonávať aj iné dôveryhodné osoby, pričom sa osobitná pozornosť venuje sexuálnej etike počas puberty a po puberte. Rodičia sa majú zaujímať o morálnu katechézu, ktorú dostávajú ich deti mimo domu, a využívať ju na podporu svojho výchovného pôsobenia. Takáto katechéza nemá zahrnovať dôvernejšie biologické a citové hľadiská, týkajúce sa sexuálnych poznatkov, lebo tie patria do indi­viduálnej výchovy v rodine.157
 
134. 5. Náboženská výchova, týkajúca sa samot­ných rodičov, najmä dobrá katechetická príprava dospelých na opravdivú lásku, utvára základ ich zrelej viery a môže im byť vodidlom pri výchove vlastných detí.158 Výchova dospelých umožňuje nielen prehĺbiť ich chápanie spoločného života a lásky v manželstve, ale ich naučí aj lepšie komunikovať s vlastnými deťmi. Okrem toho rodičia vo svojej úlohe vychovávať deti k láske nájdu veľa dobrého aj pre seba, lebo zistia, že táto služba lásky im pomáha „ustavične si uvedomo­vať ’dar‘, ktorý neprestajne dostávajú od detí“.159 A ak majú rodičia skutočne vykonávať svoju výchovnú činnosť dobre, bude vhodné usporadú­vať pre nich v spolupráci s odborníkmi kurzy špe­ciálnej výchovy.
 
Metódy a názory, ktorých sa treba vyvarovať
135. Rodičia si dnes musia dávať pozor na spôso­by, akými sa môže ich deťom dostávať nemorálna výchova cestou rozličných metód, používaných určitými skupinami, ktorých postoje a záujmy odporujú kresťanskej morálke.160 Uviesť teraz všet­ky takéto neprijateľné metódy nie je možné. Poukážeme len na niektoré rozšírenejšie spôsoby, ohrozujúce práva rodičov a morálny život ich detí.
 
136. Na prvom mieste musia rodičia odmietnuť sekularizovanú, proti počatiu zameranú sexuálnu výchovu, ktorá Boha odsúva kamsi na okraj života a narodenie dieťaťa považuje za hrozbu. Takúto výchovu šíria veľké organizácie a medzinárodné spoločnosti, propagujúce potrat, sterilizáciu a antikoncepciu. Tieto organizácie chcú presadiť falošný životný štýl, ktorý je v rozpore s pravdou o ľudskej sexualite. Keď takéto organizácie pôso­bia len v rámci štátu alebo oblastí, snažia sa medzi deťmi a mládežou vyvolať strach „z hrozby pre­ľudnenia“, a tak navodiť zmýšľanie proti počatiu čiže „proti životu“ (anti-life); šíria falošné názory o takzvanej „zdravej reprodukcii“ a o „sexuál­nych a rozmnožovacích právach“ mladých.161 Okrem toho niektoré organizácie, stavajúce sa proti pôrodom, podporujú kliniky, ktoré porušujú práva rodičov a zaisťujú mladým potrat a antikon­cepciu, šíriac tak promiskuitu (striedanie partne­rov), v dôsledku čoho však rastie počet ťarcha­vých dievčat. „Ako pri pohľade na rok 2000 nemyslieť na mladých ľudí? Čo sa im to vlastne predkladá? Spoločnosť ’vecí‘, a nie ’ľudí. Právo konať všetko voľne a bez zábran už od útleho veku a s čo najväčšou možnou ’bezpečnosťou‘. Nezištné darovanie sa, ovládanie pudov a zmysel pre zodpovednosť sú pojmy, ktoré akoby patrili inej epoche.“162
 
137. Už pred pubertou možno postupne vysvetľo­vať slovami katolíckej morálky a slovami úcty k ľudskému životu nemorálny charakter potratu, vykonávaného chirurgicky alebo chemicky.163 Čo sa týka sterilizácie a antikoncepcie, o tých by sa malo hovoriť až po puberte a aj vtedy by to malo byť v zhode s učením katolíckej cirkvi.164 Budú sa zdôrazňovať morálne, duchovné a zdra­votné hodnoty metód prirodzenej regulácie poča­tia a uvedú sa i nebezpečenstvá a etický dopad umelých metód. Treba poukázať hlavne na pod­statný a hlboký rozdiel medzi prirodzenými a umelými metódami jednak vzhľadom na Boží zámer s manželstvom, jednak na uskutočňovanie „vzájomného úplného darovania sa manželov“165 a na otvorenosť voči životu.
 
138. V niektorých spoločnostiach pôsobia profe­sionálne združenia vychovávateľov, poradcov a liečiteľov sexu. Ich práca sa nezriedka zakladá na nezdravých teóriách, ktoré neuznávajú skutoč­nú hodnotu čistoty, sú vedecky bezcenné a vylu­čujú skutočnú antropológiu. Rodičia sa preto budú musieť na také združenia dívať veľmi oboz­retne, bez ohľadu na to, aké majú oficiálne uzna­nie, najmä ak hľadisko takýchto združení sa nezhoduje s učením Cirkvi, Čo sa dá zistiť nielen z ich pôsobenia, ale aj z ich propagačných mate­riálov, ktoré hojne rozširujú v rozličných kraji­nách.
 
139. K ďalším pomýleným postupom patrí to, keď sa sexuálna výchova deťom podáva názorne so všetkými dôvernými podrobnosťami pohlavného styku a obrazmi s rodidlami. Dnes k tomu často dochádza s odôvodnením, že treba vychovávať k „bezpečnému sexu“, najmä v súvislosti so šíre­ním AIDS. Rodičia musia takéto propagovanie „bezpečného sexu“ (safe sex) alebo „bezpečnej­šieho sexu“ (safer sex) odmietnuť, lebo ide o nebezpečnú a nemorálnu politiku, založenú na pomýlenej teórii, že prezervatív môže poskytnúť dostatočnú ochranu proti AIDS. Rodičia musia nástojiť na mimomanželskej zdržanlivosti a man­želskej vernosti ako na jedinej pravej a bezpečnej výchove pri predchádzaní tejto nákaze.
 
140. Ďalší veľmi rozšírený prístup, ktorý môže byť nebezpečný, sa definuje výrazom „objasňo­vanie hodnôt. Mladí sa tu vyzývajú, aby o morálnych otázkach uvažovali, hovorili a roz­hodovali sa úplne „nezávisle“, bez ohľadu na objektívnu skutočnosť morálneho zákona vo vše­obecnosti, čo je podľa osobitných kresťanských mravných zásad, potvrdených učiteľským úradom Cirkvi, v rozpore s výchovou svedomia.166 Mladým ľuďom sa tu predostiera názor, že morálny kódex je čosi, čo si tvoria sami, akoby človek bol zdrojom a normou morálky! Metóda, čo takto vysvetľuje hodnoty, ohrozuje pravú slobodu a nezávislosť mladých ľudí práve v nebezpečnom období ich vývoja.167 Tak sa nie­len uprednostňuje v praxi mienka väčšiny, ale mladí ľudia sú stavaní pred zložité morálne situá­cie, neprimerané tým, s akými sa každodenne pri svojom morálnom rozhodovaní stretávajú a v kto­rých sa dá dobro alebo zlo ľahko rozpoznať. Táto neprijateľná metóda úzko súvisí s morálnym rela­tivizmom a vedie k ľahostajnosti voči mravnému zákonu a k povoľnosti.
 
141. Rodičia musia venovať pozornosť aj spôso­bom, ktorými sa podáva sexuálne poúčanie počas výučby iných predmetov, inak užitočných (naprí­klad zdravie a hygiena, vývoj osobnosti, rodinný život, detská literatúra, sociálny a kultúrny výskum atď.). V týchto prípadoch je oveľa ťažšie kontrolovať obsah sexuálneho poúčania. Takúto podsúvaciu metódu používajú najmä tí, čo podá­vajú sexuálne poúčanie so zámerom kontroly pôrodnosti, alebo v krajinách, kde vláda nereš­pektuje práva rodičov v tejto oblasti. Dokonca by sa takto dalo zneužiť aj vyučovanie náboženstva, keby sa nutná spätosť náboženstva s morálkou vyu­žila ako zámienka zaviesť do vyučovania nábožen­stva informácie o sexe, biológii a citoch, ktoré ma­jú podávať rodičia na základe svojho rozvážneho rozhodnutia doma.168
 
142. Nakoniec treba mať ako všeobecnú smernicu na zreteli to, že všetky tie rozličné metódy sexu­álnej výchovy majú rodičia posudzovať vo svetle morálnych zásad a noriem Cirkvi, ktoré nevyjad­rujú nič iné ako ľudské hodnoty, platné v každo­dennom živote.169 Pritom si treba všímať aj nega­tívne účinky, aké môžu mať rozličné metódy na osobnosť detí a mládeže.
 
Inkulturácia a výchova k láske
143. Správna výchova k láske musí zohľadňovať kultúrne prostredie, v ktorom rodičia a ich deti žijú. Inkulturácia ako spojenie vyznávanej viery s konkrétnym životom je zosúladením viery a kul­túry, kde Kristus a jeho evanjelium majú absolút­nu prednosť pred kultúrou. „Kresťanská viera pre­sahuje každý prirodzený a kultúrny poriadok, preto na jednej strane je zlučiteľná so všetkými kultúrami v tom, čo majú spoločné so zdravým rozumom a dobrou vôľou, na druhej strane je samotná kresťanská viera jedinečným dynamizu­júcim činiteľom kultúry. Celok vzťahov viery a kultúry osvetľuje zásada, že milosť zohľadňuje prirodzenosť, zaceľuje jej rany spôsobené hrie­chom, dodáva jej silu a pozdvihuje ju. Osobitným cieľom milosti je pozdvihnutie prirodzenosti k božskému životu, no to sa neuskutoční, kým sa prirodzenosť neuzdraví a kým ju pozdvihnutie do nadprirodzeného poriadku cestou jej primeranou úplne nepretvorí.“170 Preto nie je nikdy možné ospravedlniť príliš podrobnú a predčasnú sexuál­nu výchovu detí v mene akejsi prevládajúcej sekularizovanej kultúry. Na druhej strane musia rodičia vychovávať vlastné deti tak, aby pochopi­li moc tejto kultúry a vedeli jej čeliť, a tak mohli stále napredovať po ceste, ktorou kráčal Kristus.
 
144. V tradičných kmeňových kultúrach rodičia nemusia prijímať zvyklosti protiviace sa kresťan­skej morálke, napríklad obrady spojené s puber­tou, ktoré potom uvádzajú mladých do uplatňova­nia sexu, ani zásady, protiviace sa nedotknuteľ­nosti a dôstojnosti osoby, ako je mrzačiaca ob­riezka dievčat. Posúdiť zlučiteľnosť miestnych zvykov s kresťanskou morálkou náleži cirkevným predstaviteľom. Tradície skromnosti a sexuálnej zdržanlivosti, ktorými sa vyznačujú rozličné spo­ločenstvá, treba uznať kdekoľvek. Súčasne treba plniť právo mladých ľudí na primerané informo­vanie. Navyše treba uznať zvláštny zástoj, aký má v týchto kultúrach rodina,171 a nemá sa im ponúkať nejaký západný model sexuálnej výchovy.
 
ZÁVER
Pomoc rodičom
145. Jestvujú rozličné spôsoby pomoci a podpory rodičov pri plnení ich základného práva - povinnosti vychovávať svoje deti k láske. Takáto pomoc však nikdy neznamená, že sa rodičom bude odní­mať alebo ukracovať ich právo-povinnosť na výchovu, lebo ono zostáva „prirodzené a prvot­né“, „nenahraditeľné a neodňateľné“.m Preto aj pomoc, ktorú tu môžu ostatní rodičom poskyto­vať, bude vždy (a) podporná, lebo vždy bude mať prednosť výchovné poslanie rodinného spoločen­stva, a (b) podriadená, t j. bude podliehať pozor­nému vedeniu a kontrole rodičov. Všetci musia zachovávať spravodlivý poriadok v súčinnosti a v spolupráci rodičov s tými, ktorí im môžu pomôcť v ich poslaní. Je jasné, že pomoc zo stra­ny ostatných sa v zásade má poskytovať rodičom, nie ich deťom.
 
146. Tí, čo sú povolaní pomáhať rodičom vo výchove detí k láske, musia byť schopní a pripravení učiť v zhode s pôvodným morálnym učením kato­líckej cirkvi. Okrem toho musí ísť o dospelých s dobrou mravnou povesťou, verných vlastnému stavu kresťanského života, či už ženatých, alebo neženatých, laikov, rehoľníkov alebo kňazov. Musia byť pripravení nielen čo do podrobností morálnych a sexuálnych informácií, ale aj vníma­ví na práva a na poslanie rodičov a rodiny, ako aj na potreby a problémy detí a mládeže.173 Takto vo svetle zásad a náplne takéhoto vedenia budú postupovať „v tom istom duchu ako rodičia“.174 Ak si rodičia myslia, že sú schopní poskytnúť výchovu k láske dostatočným spôsobom, nie sú povinní prijímať pomoc.
 
Účinné zdroje výchovy k láske
147. Pápežská rada pre rodinu si je vedomá veľkej potreby účinného materiálu, ktorý by bol osobitne pripravený pre rodičov v zhode so zásadami, osvetlenými v tejto príručke. Rodičia, ktorí sú na to spôsobilí a tieto zásady uznávajú, majú sa usi­lovať tento materiál si osvojiť. Takto budú môcť svoje skúsenosti a múdrosť ponúknuť na pomoc iným pri ich výchove detí k čistote. Rodičia majú prijímať aj pomoc a dohľad cirkevných predstavi­teľov, schopných poskytnúť primeraný materiál, a odstrániť, prípadne opraviť, čo sa nezhoduje so zásadami uvedenými v tejto príručke ohľadne náuky, primeranosti veku, obsahu a metód takej výchovy.175 Tieto zásady sa vzťahujú i na všetky moderné prostriedky sociálnej komunikácie. Osobitným spôsobom sa táto Pápežská rada pri zviditeľňovaní a podpore rodičov spolieha na bis­kupské konferencie, ktoré budú vedieť tam, kde bude treba, aj v prípade výchovných programov štátu obhajovať právo a vlastný priestor pre rodi­nu a rodičov.
 
Solidárnosť s rodičmi
148. Pri plnení si služby lásky voči vlastným deťom by rodičia mali nachádzať podporu a súčin­nosť u ostatných členov Cirkvi, Práva rodičov treba uznávať, chrániť a udržiavať nielen tým, že sa zaistí poriadna výchova detí a mládeže, ale aj tým, že sa zabezpečí spravodlivo organizovaný poriadok súčinnosti a spolupráce medzi rodičmi a tými, ktorí prichádzajú do úvahy, že im v ich poslaní budú pomáhať. Tým istým spôsobom, či už vo farnostiach, alebo v iných formách apošto­látu, duchovenstvo a rehoľníci majú podporovať a povzbudzovať rodičov v ich úsilí pri výchove detí. Rodičia zo svojej strany majú mať na pamäti, že rodina nie je jediné a výlučné výchovné spolo­čenstvo. Majú sa starať o srdečný a živý vzťah aj s inými ľuďmi, ktorí by im mohli byť nápomocní, no nesmú pritom zabúdať na svoje vlastné neodcudziteľné práva.
 
Nádej a dôvera
149. Vzhľadom na rozšírené zaznávanie kresťan­skej čistoty zostávajú dary prírody a milosti, ktoré sa dostávajú rodičom, trvalým a najpevnejším základom, na ktorom Cirkev vychováva svoje dietky. Veľká časť výchovy v rodine je nepriama, vtelená do ovzdušia miloty a nežnosti, lebo jej zdrojom je prítomnosť a príklad rodičov, keď je ich láska čistá a veľkodušná. Ak sa do rodičov v tomto ich poslaní výchovy k láske vkladá dôve­ra, to ich povzbudí prekonávať nedôveru a problé­my dnešných čias silou ich lásky.
 
150. Pápežská rada pre rodinu preto povzbudzuje rodičov, aby si boli vedomí, že majú podporu v daroch, ktoré sa im dostávajú od Boha, preto pri výchove detí nech majú dôveru vo svoje práva a povinnosti a nech v tom múdro a sebavedome napredujú. V tomto vznešenom poslaní môžu rodičia prejavovať svoju dôveru v Boha modlit­bou k Duchu Svätému, milému Utešiteľovi a Darcovi všetkých dobier. Nech prosia o mocný príhovor a ochranu nepoškvrnenej Panny Márie, Matky nádhernej lásky a vzoru vernej čistoty. Nech vzývajú aj svätého Jozefa, jej spravodlivého a čistého ženícha, nech nasledujú jeho príklad vernosti a čistoty srdca.176 Kiež môžu na základe lásky, ktorú prejavujú svojim deťom, počítať s lás­kou, ktorá „všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1 Kor 13, 7). Takáto láska je a musí byť nasmerovaná na večnosť, k večnej sláve, ktorú prisľúbil náš Pán Ježiš Kristus tým, čo ho budú nasledovať: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8).
 
Vo Vatikáne 8. Decembra 1995.
 
ALFONSO kardinál LOPEZ TRUJILLO
Prezident Pápežskej rady pre rodinu
 
* J. E. Mons. ELIO SGRECCIA Sekretár
 
POZNÁMKY - v prílohe