APOSTOLICAM ACTUOSITATEM (o laickom apoštoláte)

4. Keďže zdrojom a prvopočiatkom všetkého apoštolátu Cirkvi je Kristus, ktorého poslal Otec, je zrejmé, že apoštolská plodnosť laikov závisí od ich životného spojenia s Kristom, ako to on sám hovorí: Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša hojne ovocia, lebo bezo mňa nič nemôžete urobiť„ (Jn 15,5). Tento život dôverného spojenia s Kristom sa udržuje v Cirkvi duchovnými prostriedkami, ktoré sú spoločné všetkým veriacim, najmä činnou účasťou na posvätnej liturgii. Tieto prostriedky majú laici tak upotrebovať, aby nestrácali svoje životné spojenie s Kristom pri riadnom plnení svetských povinností v bežných životných podmienkach, lež ho vytrvalo prehlbovali, konajúc svoju prácu podľa vôle Božej. Po tejto ceste majú laici napredovať k svätosti s odhodlaným a radostným duchom, usilujúc sa múdro a trpezlivo prekonávať prekážky. Ani rodinné starosti, ani iné svetské záležitosti nemajú byť vylúčené z ich spôsobu duchovného života, ako hovorí Apoštol: A všetko, čo hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.„ (Kol 3,17).
Takýto život si vyžaduje stále uplatňovanie viery, nádeje a lásky. Jedine vo svetle viery a rozjímania o slove Božom možno vždy a všade poznávať Boha, v ktorom žijeme hýbeme sa a sme (Sk 17,28), v každej udalosti hľadať jeho vôľu, postrehnúť Krista vo všetkých ľuďoch, blízkych i vzdialených, a správne zmýšľať o pravom zmysle a hodnote časných vecí ako takých a v ich vzťahu k (poslednému) cieľu človeka.
Tí, čo majú túto vieru, žijú v nádeji na zjavenie sa synov Božích, nezabúdajúc na kríž a vzkriesenie Pánovo.
Na púti týmto životom skrytí s Kristom v Bohu a vymanení z poroby bohatstiev, usilujú sa o dobrá, čo zostávajú naveky, a pritom sa veľkodušne celkom venujú šíreniu kráľovstva Božieho i zveľaďovaniu a zdokonaleniu časného poriadku kresťanským duchom. V protivenstvách tohto života nachádzajú posilu v nádeji, presvedčení, že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť„ (Rim 8,18).
Podnecovaní láskou, ktorá je z Boha, robia dobro všetkým, ale najmä príslušníkom vlastnej viery (porov. Gal 6,10), zriekajú sa všetkej zloby a všetkej neúprimnosti a pretvárky, závisti a všetkého ohovárania„ (1Pt 2,1), a tak privádzajú ľudí ku Kristovi. A láska Božia, ktorá sa rozlieva v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný„ (Rim 5,5) robí laikov schopnými naozaj prejavovať ducha blažeností vo svojom živote. Nasledujúc chudobného Ježiša, nedajú sa zroniť nedostatkom pozemských majetkov a v dostatku nie sú namyslení. Podľa vzoru poníženého Krista nie sú márnomyseľní (porov. Gal 5,26), lež sa usilujú páčiť viac Bohu než ľuďom, vždy ochotní všetko opustiť pre Krista (porov. Lk 14,26) a trpieť prenasledovanie pre spravodlivosť (porov. Mt 5,10), pamätajúc na slová Pánove: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma (Mt 16,24). Udržujúc medzi sebou kresťanské priateľstvo, navzájom si pomáhajú v každej potrebe.
Tento duchovný život laikov si má nadobudnúť osobitné charakteristické vlastnosti v manželskom stave a rodine, v bezženstve alebo vo vdovstve, v chorobe, v zamestnaní a spoločenskej činnosti. Preto nech neprestajne zdokonaľujú vlastnosti a vlohy, ktorých sa im dostalo, súhlasne s týmito podmienkami, a nech uplatňujú dary, ktoré majú od Ducha Svätého.
Okrem toho laici, čo verní svojmu povolaniu vstúpili do daktorej od Cirkvi schválenej organizácie alebo ustanovizne, nech sa snažia úprimne si osvojiť i jej charakteristický spôsob duchovného života.
Popritom nech pripisujú veľký význam odbornej pripravenosti, zmyslu pre rodinný a občiansky život, ako aj čnostiam, ktoré napomáhajú spoločenské vzťahy, teda bezúhonnosti, duchu spravodlivosti, úprimnosti, ľudskosti a pevnosti charakteru, bez ktorých niet ani naozajstného kresťanského života.
Dokonalým vzorom tohto duchovného a apoštolského života je preblahoslavená Panna Mária, kráľovná Apoštolov, ktorá žila tu na zemi priam tak ako všetci ostatní životom plným rodinných starostí a práce, a pritom bola vždy veľmi úzko spojená so svojím Synom a celkom osobitným spôsobom spolupracovala na diele Spasiteľa. A teraz, nanebovzatá, „stará sa s materinskou láskou o bratov svojho Syna, čo ešte putujú a nachádzajú sa v rozličných nebezpečenstvách a úzkostiach, pokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti. Nech si ju všetci čím vrúcnejšie uctievajú a zveria jej materinskej opatere svoj život i apoštolát.
 
8. Každá apoštolská činnosť má mať v láske svoj pôvod a svoju silu. No niektoré diela sú svojou povahou schopné stať sa priam živým výrazom lásky. A Kristus Pán chcel, aby práve ony boli znakmi jeho mesiášskeho poslania (porov. Mt 11,4-5).
Najväčšie prikázanie v Zákone je milovať Boha z celého srdca a svojho blížneho ako seba samého (porov. Mt 22,37-40). Toto prikázanie lásky k blížnemu si Kristus osvojil a obohatil ho o nový zmysel tým, že on sám chce byť vedno s bratmi spoločným predmetom lásky, vyhlásiac: „Čo ste jednému z týchto mojich najmenších bratov urobili, mne ste to urobili (Mt 25,40). Kristus totiž, prijmúc ľudskú prirodzenosť, vstúpil do nadprirodzeného rodinného zväzku s celým pokolením a za znak svojich učeníkov ustanovil lásku týmito slovami: „Po tom poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať (Jn 13,35).
Avšak ako svätá Cirkev vo svojich začiatkoch spájala eucharistickú večeru s hodami lásky (agapami), a tým sa ukázala celá zjednotená zväzkom lásky okolo Krista, priam tak v každom čase láska bola jej rozpoznávacím znakom. A hoci sa teší z podujatí iných, dobročinnú lásku si obhajuje ako svoju povinnosť a neodňateľné právo. Cirkev má teda v nevšednej úcte milosrdenstvo voči chudobným a chorým, ako aj charitatívne a svojpomocné diela na úľavu ľudských tiesní každého druhu.
Teraz, keď sa komunikačné prostriedky stali pohotovejšími, vzdialenosti medzi ľuďmi sa akosi prekonali a z obyvateľov celého sveta sa utvorila akoby jedna rodina, tieto skutky a diela nadobudli omnoho naliehavejší a všeobecnejší ráz. Charitatívna činnosť dnes už môže a má zahrnúť naozaj všetkých ľudí a všetky potreby. Všade, kde chýba pokrm, nápoj, šatstvo, príbytok, lieky, práca, vzdelanie, prostriedky potrebné pre skutočne ľudský život, kde niekoho sužujú protivenstvá alebo choroby, kde niekto trpí vo vyhnanstve alebo vo väzení, tam má trpiacich hľadať a nájsť kresťanská láska, prinášať im útechu s obetavou starostlivosťou a úľavu poskytovaním pomoci. Táto povinnosť sa ukladá predovšetkým tým jednotlivcom a národom, čo žijú v hojnosti.
Aby táto charitatívna činnosť bola a prejavovala sa naozaj bez akýchkoľvek výhrad, treba vidieť v blížnom obraz Boží, na ktorý je stvorený, a Krista Pána, ktorému sa podľa pravdy venuje to, čo sa dáva núdznemu. Nech sa s tou najväčšou jemnocitnosťou berie ohľad na slobodu a ľudskú dôstojnosť toho, čo prijíma pomoc. Čistota úmyslu nech sa nepoškvrní žiadnou ziskuchtivosťou ani vládybažnosťou. Nech sa najprv urobí zadosť požiadavkám spravodlivosti, aby sa neposkytovalo ako dar z lásky to, čo sa malo dať zo spravodlivosti. Nech sa odstránia nielen následky, ale aj príčiny nedostatkov. Pomoc nech sa organizuje takým spôsobom, aby tí, čo ju prijímajú, sa postupne oslobodili spod závislosti od iných a stali sa sebestačnými.
Nech si teda laici vysoko vážia a podľa možnosti podporujú súkromné a verejné i medzinárodné charitatívne diela a podujatia sociálnej pomoci, ktoré účinne pomáhajú jednotlivcom a národom v núdzi. A nech v tom spolupracujú so všetkými ľuďmi dobrej vôle.
 
9. Laici vyvíjajú svoj mnohostranný apoštolát v Cirkvi i vo svete. V jednej i druhej oblasti sa im otvárajú rozmanité polia apoštolskej činnosti, z ktorých chceme tuná spomenúť tie hlavnejšie, ako sú cirkevné pospolitosti, rodina, mládež, spoločenské prostredie, národný a medzinárodný poriadok. Keďže však v našich časoch majú ženy čím ďalej tým aktívnejší podiel na celom spoločenskom živote, je veľmi dôležité, aby mali širšiu účasť aj na rozličných poliach apoštolskej činnosti Cirkvi.
 
11. Keďže Pôvodca všetkého ustanovil manželský zväzok za počiatok a základ ľudskej spoločnosti, a svojou milosťou urobil z neho veľkú sviatosť so zreteľom na Krista a Cirkev (porov. Ef 5,32), apoštolát manželov a rodín má zvlášť veľký význam pre Cirkev i pre občiansku spoločnosť.
Kresťanskí manželia sú si navzájom, pre svoje deti a ostatných domácich spolupracovníkmi milosti a svedkami viery. Sú prvými vierozvestami a vychovávateľmi svojich detí. Slovom i príkladom ich priúčajú kresťanskému a apoštolskému životu, múdro im pomáhajú pri voľbe povolania, a keď u nich prípadne objavia duchovné povolanie, napomáhajú ho so všetkou starostlivosťou.
Bolo vždy povinnosťou manželov, no dnes je najdôležitejšou úlohou ich apoštolátu dávať najavo a potvrdzovať vlastným životom nerozlučnosť a svätosť manželského zväzku, dôrazne uplatňovať prirodzené právo rodičov a poručníkov kresťansky si vychovávať potomstvo; chrániť dôstojnosť a oprávnenú nezávislosť rodiny. Preto nech oni sami a ostatní veriaci spolupracujú s ľuďmi dobrej vôle, aby sa tieto práva rešpektovali v občianskom zákonodarstve; aby sa pri spravovaní spoločnosti dbalo na potreby rodiny, čo sa týka ubytovania, výchovy detí, pracovných podmienok, sociálneho zabezpečenia a daní; aby sa pri usporadovaní vysťahovalectva v plnej miere zabezpečil spoločný život rodiny.
Rodina dostala od Boha aj to poslanie, aby bola základnou živnou bunkou spoločnosti. Toto poslanie splní, ak vzájomnou láskou svojich členov a spoločnou modlitbou sa ukáže akoby domácou svätyňou Cirkvi; ak sa celá zapojí do liturgického života Cirkvi; a napokon ak bude usilovne preukazovať pohostinstvo a napomáhať spravodlivosť a iné dobré skutky v prospech bratov, čo potrebujú pomoc. Spomedzi rozmanitých činností rodinného apoštolátu spomenieme aspoň tieto: adoptovať opustené deti; láskavo prijímať príchodzích; pomáhať pri vedení škôl; byť na pomoci mládeži radou i materiálne; pomáhať snúbencom lepšie sa pripraviť na manželstvo; spolupracovať pri vyučovaní katechizmu; podporovať manželov a rodiny, čo sú hmotne alebo mravne ohrozené; zabezpečiť starcom nielen to, čo potrebujú, ale aj primeranú účasť na ovocí hospodárskeho rozvoja. Kresťanské rodiny, ktoré žijú dôsledne podľa evanjelia a sú vzorom kresťanského manželského života, vydávajú svetu vždy a všade drahocenné svedectvo o Kristovi, najmä však v krajoch, v ktorých sa začína rozosievať semeno evanjelia, alebo kde je Cirkev iba v začiatkoch, alebo kde je vo vážnom nebezpečenstve.
Môže byť užitočné, keď rodiny utvoria nejaké združenia, aby vládali ľahšie dosiahnuť svoje apoštolské ciele.
 
22. V Cirkvi sú hodní osobitnej cti a priazne slobodní alebo v manželstve žijúci laici, čo natrvalo alebo dočasne dávajú seba so svojimi profesionálnymi schopnosťami do služieb ustanovizní a ich podujatí. A Cirkev má veľkú radosť z toho, že čoraz viac vzrastá počet laikov, čo stoja v službách apoštolských organizácií a podujatí vo svojom národe alebo na medzinárodnom poli, a zvlášť v katolíckych spoločenstvách misijných území alebo novozaložených (miestnych) cirkví.
Pastieri Cirkvi nech prijímajú týchto laikov s ochotným a vďačným srdcom a nech dbajú na to, aby ich životné podmienky čo najviac zodpovedali požiadavkám spravodlivosti, primeranosti a lásky, najmä čo sa týka slušného živobytia pre nich a pre ich rodiny, a aby sa im dostalo potrebného vzdelania, duchovnej útechy a povzbudenia.