Katechizmus Katolíckej cirkvi

Manželský zväzok
1639 Sám Boh spečaťuje súhlas, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú. Z ich zmluvy „vzniká z Božieho rozhodnutia trvalá ustanovizeň, a to aj pred spoločnosťou“. Zmluva manželov je začlenená do zmluvy Boha s ľuďmi: „Pravá manželská láska je zapojená do Božej lásky.“
1640 Manželský zväzok ustanovil teda sám Boh, takže platne uzavreté a manželským úkonom zavŕšené manželstvo (matrimonium ratum et consummatum) medzi pokrstenými nemôže byť nikdy rozviazané. Tento zväzok, vyplývajúci zo slobodného ľudského činu manželov a zo zavŕšenia manželstva, je neodvolateľnou skutočnosťou (2365) a dáva vznik zmluve zaručenej vernosťou Boha. Cirkev nemá moc vysloviť sa proti tomuto ustanoveniu Božej múdrosti.
 
Previnenia proti dôstojnosti manželstva
2380 Cudzoložstvo. Toto slovo označuje manželskú neveru. Keď dvaja partneri, z ktorých je aspoň jeden zosobášený, nadviažu medzi sebou pohlavný styk, hoci aj chvíľkový, dopúšťajú sa cudzoložstva. Kristus odsudzuje cudzoložstvo spáchané aj jednoduchou túžbou. Šieste prikázanie a Nový zákon absolútne zakazujú cudzoložstvo. (1611) Proroci poukazujú na jeho závažnosť. V cudzoložstve vidia obraz hriechu modloslužby.
2381 Cudzoložstvo je určitou nespravodlivosťou. Kto sa ho dopúšťa, nedodržiava svoje záväzky. (1640) Porušuje znak zmluvy, ktorým je manželský zväzok, narúša právo manželského partnera a ohrozuje ustanovizeň manželstva tým, že porušuje zmluvu, ktorá je jej základom. Vystavuje nebezpečenstvu dobro ľudského plodenia a dobro detí, ktoré potrebujú trvalý zväzok rodičov.
 
Rozvod
2382 Pán Ježiš nástojil na pôvodnom úmysle Stvoriteľa, ktorý chcel, aby bolo manželstvo nerozlučiteľué. (1614) Ruší ústupky, ktoré vkĺzli do starého zákona.
Medzi pokrstenými „platne uzavreté a [manželským úkonom] zavŕšené manželstvo [matrimonium ratum et consummatum] nemôže byť rozviazané nijakou ľudskou mocou a z nijakého dôvodu, iba smrťou“.
2383 Odluka manželov, (1694) pri ktorej však pretrváva manželský zväzok, môže byť oprávnená v niektorých prípadoch predvídaných kánonickým právom.
Ak civilný rozvod je jediný možný spôsob, ako zaistiť určité legitímne práva, ako je starostlivosť o deti alebo ochrana majetku, môže sa tolerovať a nie je morálnym previnením.
2384 Rozvod je ťažkým previnením (1650) proti prirodzenému zákonu. Nárokuje si zrušiť zmluvu, ktorú manželia slobodne uzavreli, že budú žiť spolu až do smrti. Rozvod potupuje zmluvu spásy, ktorej je sviatostné manželstvo znakom. Uzavretie nového zväzku, aj keby ho civilný zákon uznával, ešte zväčšuje porušenie zmluvy: manželský partner, ktorý sa znovu zosobáši, sa v tomto prípade nachádza v situácii trvalého a verejného cudzoložstva:
„Keď muž prepustí manželku, nie je mu dovolené, aby si vzal inú; ani nie je dovolené, aby si iný vzal za manželku takú, ktorú manžel odpudil.“
2385 Nemorálna povaha rozvodu vyplýva aj z neporiadku, ktorý vnáša do rodinnej bunky a do spoločnosti. Tento neporiadok má za následok vážne škody: pre manželského partnera, ktorý zostane opustený; pre deti, ktoré rozchod rodičov hlboko zraňuje a ktoré sú často predmetom sporu medzi nimi; pre spoločnosť, pre ktorú je rozvod svojimi nákazlivými účinkami skutočnou sociálnou pliagou.
2386 Môže sa stať, že jeden z manželov je nevinnou obeťou rozvodu vyhláseného civilným zákonom; takýto manželský partner sa neprehrešuje proti morálnemu príkazu. Je veľký rozdiel medzi manželským partnerom, ktorý sa úprimne snažil byť verným sviatosti manželstva a je nespravodlivo opustený, a tým partnerom, ktorý svojou ťažkou vinou ničí (1640) kánonicky platné manželstvo.
 
Vernosť manželskej lásky
1650 Dnes je v mnohých krajinách veľký počet katolíkov, ktorí sa uchyľujú k rozvodu(2384) podľa občianskych zákonov a civilne uzatvárajú nový zväzok. Cirkev, verná slovám Ježiša Krista (Mk 10,11-12), je presvedčená, že nemôže uznať nový zväzok za platný, ak je platné prvé manželstvo. Ak sa rozvedení zosobášili civilne, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne porušuje Boží zákon. Preto nemôžu pristupovať k prijímaniu Eucharistie, kým táto situácia trvá. Z toho istého dôvodu nemôžu vykonávať v Cirkvi isté zodpovedné funkcie. Zmierenie sviatosťou pokánia sa môže udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znak zmluvy a vernosti Kristovi, a zaväzujú sa žiť v úplnej zdržanlivosti.
1651 Voči kresťanom, ktorí žijú v takejto situácii a ktorí si často zachovajú vieru a želajú si kresťansky vychovávať svoje deti, kňazi a celé spoločenstvo majú prejavovať pozornú starostlivosť, aby sa nepovažovali akoby za odlúčených od Cirkvi, na ktorej živote sa ako pokrstení môžu a majú zúčastňovať
„Treba ich… povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a podporovali podujatia spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a konali skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť.“