Rada KBS pre rodinu

Rodina postavená na láske a vernosti, je schopná odolávať ťažkostiam a skúškam, keď nezostane sama, keď hoci často slabá, sa stane silnou cez darovanie seba tým, ktorí sú ešte slabší a ešte zranenejší. Ísť touto cestou je možné len vo viere v Syna Otca, v prijatí štýlu Jeho života v rodine, štýlu jeho práce a v takej oslave Boha, ktorú nám On sám ukázal.

 

Zmyslom práce každého člena rodiny nie v prvom rade zarobiť peniaze, ale vytvoriť domov. Pracovať pre spoločný domov, v ktorom každý člen rodiny nachádza zázemie a prijatie, kde sa deti formujú pre svoje budúce životné povolanie. Domov, ktorý je v prvom rade miestom práce a stretnutia blízkych ľudí, nie miestom konzumu a „obchodu“ často aj vo vzťahoch, ako nám to intenzívne a majstrovsky podsúva svet individualizmu a utilitarizmu. Spoločný rodinný stôl je dôležitým miestom stretnutia, zdieľania a prijatia ťažkostí, choroby, ale aj radosti; rodinný stôl, na ktorom má každý člen rodiny svoju jedinečnú účasť.

 

V deň sviatku rodina a každý jej člen má príležitosť pozorovať a učiť sa jazyku Boha, učiť sa rozumieť mu i sebe, učiť sa akým spôsobom dosahovať dobro. Nedeľná svätá omša je základom pre duchovný život rodiny, domácej cirkvi, rovnako, ako Katolícka cirkev bola založená na slávení eucharistie. Takto to vyjadril vo svojom príhovore kardinál Sean O´Malley zo Spojených štátov. Vo svojej prednáške na tému „Slávenie sviatku: rodina v deň Pána“ konštatoval, že pri svätej omši je dôležitá pekná výzdoba, krásny spev, dobrá homília, ale najdôležitejšia je modlitba, ktorej sa potrebujeme stále učiť. V nedeľu objavujeme zmysel života, ktorý žijeme celý týždeň. Kardinál ďalej vo svojom príhovore ďalej vyslovil aj tieto myšlienky:

 

Počas krstu je rodičom pripomíname, že oni sú prvými a hlavnými svedkami viery pre svoje deti. Deti nás pozorujú. ak deti vidia rodičov prečo a ako milujú modlitbu a eucharistiu, budú menej pokúšané porovnávať ju s programom v televízore a považovať ju za nudnú.

 

Ak nedeľa stratí rozmer oslavy a stane sa len dnom zábavy a športu, stratí svoj pravý rozmer. Spôsob akým žijeme nedeľu podmieňuje spôsob akým prežijeme celý nasledujúci týždeň. Každá nedeľa je dnom víťazstva Krista – je to najväčšie víťazstvo vo svete: víťazstvo Krista nad smrťou. „Vy otcovia ste prví učitelia viery. Váš príklad hovorí viac ako akákoľvek homília kňaza. Ukážte deťom vaše dôvody prečo milujete Ježiša. Uvádzajte ich do života svätých. Zdieľajte s nimi históriu. Proste deti o ich modlitbu. Povedzte im že Boh miluje modlitby detí.“ Láska Boha prevyšuje akýkoľvek hriech. Ak detí budú vidieť, že rodičia sa spovedajú, lepšie prežijú ťažké roky dospievania.

„Ježiš nám nesľúbil že nás život bude ľahký, ale že nám nebude chýbať on so svojou milosťou. Tak tomu bolo aj na ceste učeníkov ako po svojom sklamaní odchádzajú smutní z Jeruzalema do Emauz. Ježiš sa k nim pridáva, ale napokon sa tvári sa že on ide ďalej. On chce byť pozvaný na spoločnú večeru. Spoznávajú ho pri slávení večere. Modlíme sa aby sa naše srdce rozohnilo keď Ježiš hovorí. Ale modlime sa aj za to, aby sme ho spoznali pri spoločnom slávení sviatkov pri stole v našich rodinách: „Videli sme Pána a spoznali sme ho pri lámaní chleba.“

 

Pani Blanca Castilla zo Španielska poukázala vo svojej prednáške na tému „Rodina a sviatok z hľadiska antropológie a viery“ na dôležité miesto žasnutia a radosti z Božích darov svetla, lásky, daru svojich blízkych, daru práce, ktoré počas týždňa denne prijímame. Nedeľa je časom lepšieho uvedomenia si týchto darov, žasnutia a adorácie Boha, Darcu. „To, čo je nevyhnutnosťou pre správne prežitie oslavy je predovšetkým príprava srdca. Individualizmus hovorí že oslava, slávnosť to čas ničnerobenia. Ale to nie je pravda. Slávnosť je čas na zdieľanie, bytie spolu. Sv. omša je v tomto rozmere nevyhnutná. Je to čas na charitu (skutky lásky), spoločenstvo, zdieľanie, spev a radosť.“

 

V ďalšej prezentácii výskumu s názvom „Rodina zdrojom spoločnosti“, ktorý sponzorovala Pápežská rada pre rodinu, sa potvrdilo, že kompletné rodiny pozostávajúce z otca, matky a detí sú základnými piliermi občianskej spoločnosti, i keď ich úloha nie je vždy docenená. Ukázalo sa, že takáto rodina poskytuje viac uspokojenia aj pre seba samú, pretože vytvára väčší ľudský a sociálny kapitál. Iba človek  vytvára rodinu; len človek pracuje; len človek oddychuje. Rodina dostáva podporu z práce, ale tá sa završuje v deň oddychu. Aktuálna kríza ukazuje že jej korene sú hlbšie ako je úroveň kultúry a ekonomiky. Korene súčasnej krízy siahajú do antropológie rodiny.

 

V súčasnej kultúre spotreby a financií je podľa profesora Luigina Bruna, docenta politickej ekonómie na milánskej univerzite a jedného z hlavných rečníkov kongresu, nevyhnutné navrátiť sa k chápaniu rodiny, práce a odpočinku, ako spoločne na seba vplývajúcich faktorov. V jeho príhovore zazneli tieto myšlienky:

 

Často sú jediným motívom pre prácu človeka peniaze. Zarobiť ich a disponovať s nimi. Už 50 rokov sa učí, že peniaze sú podmienkou aj takých profesii ako lekár, či učiteľ: „Pracujem zodpovedne len ak mám za to patrične zaplatené.“ Ak niekto takto pracuje napríklad 40 rokov svojho života 8 hodín denne, tak budeme zlí ľudia a chorá spoločnosť. Práca je viac ako zdroj peňazí. Je to povolanie. Áno, je pravda, že nie je možné vždy pracovať v práci tak, aby bola súčasne aj povolaním. Aj vtedy si však treba uvedomiť, že ten kto pracuje, produkuje nielen svoju mzdu ale aj spoločné dobro. Navyše sa pri práci požadujú čnosti. Práca má moc človeka meniť. Preto nestačí len povinnosť pracovať.

 

Pri každej dobre vykonanej práci je taktiež potrebná logika gratuity (nezištnosti). A tej sa človek učí výlučne v rodine. Chápete prečo je dnes kríza? Bez graduity neexistuje ani dobrý obchod. Ak sa platí deťom za robotu ešte aj doma v rodine, tak potom je koniec jeho rozvoju pre budúce pracovné povolanie. Povinnosti tohto dieťaťa prestanú byť vykonávané pre dobro samotné. Prestane existovať (a to ešte aj v rodine) charita. My toto slovo charita máme často spojené s niečím, čo sa robí zadarmo. Ale to nie je pravda! Za skutok charity sa neplatí nie preto, že by tento skutok nestál za nič, ale preto že stojí veľmi veľa – a teda je nezaplatiteľný... Dobrým príkladom môže byť napríklad cena práce ženy v domácnosti.

 

Je dôležité odlíšiť dar gratuity od toho čo je grátis.  Kto pracuje, ten vie, že ak chce skutočne dobre pracovať, musí pracovať tak, že neraz pracuje nad rámec svojich povinností. Len ak je človek schopný pracovať aj nezištne, bude práca pre neho poslaním a darom. V živote človeka platí jedno: nemôžeš si kúpiť vlastné pocity a túžby... a tak ak niekto pracuje 40 rokov 8 hodín denne a pritom pracuje zle, teda čisto pre peniaze a zárobok, potom sa nevie tešiť zo života. Jeho život sa mení... Pracuje zle, ale aj míňa peniaze zlým spôsobom. Aj preto má mládež dnešnej doby stále väčší problém predstaviť si svoju profesnú budúcnosť – nie je uvedená do logiky nezištnosti ktorej sa učí v rodine.

Teda aj sviatok a nielen práca je cieľom života človeka. Kto chce dobre žiť a plodne pracovať, potrebuje prežiť aj dni oslavy a sviatku. V latinčine slovo sviatok: festa má rovnaký koreň ako slovo pracovného dňa: féria. Aj keď odlišnosť tam je, predsa len tieto dva dni majú veľa spoločné.

 

1. Práca má potrebu sviatku, ale platí to aj opačne - sviatok má potrebu práce. Aj preto keď sa niekto stane nezamestnaný, tak sa stratí nielen prácu, ale aj sviatok. Na druhej strane, ak niekto sedem dní v týždni pracuje a neslávi sviatok, skôr, či neskôr príde o všetko.

2.  Rodina sa vytvára počas sviatku.

3. Sviatok má potrebu správne prežitého času. ... Dobrý sviatok musí byť pripravený. Dnes sa oslavuje málo lebo už nemá kto pripraviť sviatok. Žena pracuje a preto nevládze pripraviť sviatok. Je preto potrebná dobrá deľba práce medzi mužom a ženou.
V minulosti žena bola menej v práci. „Nemajú vína“ hovorí Mária Ježišovi... Hovorí sa, že človek nezomiera len kvôli nedostatku chleba ale aj pre nedostatok vína - oslavy.

4. Chudoba je pliaga ľudstva; ale aj evanjeliová čnosť. Teda môže to byť aj voľba.  Deti ktoré sa nenaučia chudobe, strácajú schopnosť nadšenia a radosti. Chudoba evanjelia rodí bohatstvo väčšie ako materiálne bohatstvo môže dať.

 

Ako v súčasnosti spojiť rodinu a prácu z pohľadu viery, bola základná otázka, ktorú si na kongrese položil kardinál Dionigi Tettamanzi. Pred niekoľkými tisíckami ľudí z piatich kontinentov rozvinul obraz, ktorý ponúkajú staroveké slová Svätého písma a súčasné sociálne učenie Cirkvi: „Milovať a pracovať, spoločne oddychovať, sú naozaj základné prvky rodinného života. Bez tejto skutočnosti by nebolo ľudstvo, ani rodina, život, ani rozvoj nového sveta, humanizovaného a neustále zdokonaľovaného láskou a doménou človeka.“ Kardinál podotkol, že práve rodina by mala dodržiavať odpočinok, ako znak „skutočného oslobodenia sa od práce“, ako od istého druhu „lopoty, otroctva, zreteľného odcudzenia sa“. Kardinál sa zameral na možnosť spojiť rodinu a prácu z pohľadu viery. Podľa neho tu nejde len „o otázku ekonomickú, keďže práca predstavuje aktívne zaradenie sa do štruktúry spoločnosti“ a nesie zodpovedný podiel na budovaní mesta, ale poznamenal, že ak je rodina odstavená mimo tejto skutočnosti, vedie ju to „k vyhýbaniu sa otvoreným a svetlým priestorom, v ktorých sa ľudia stretávajú, pretkávajú vzťahy, vstupujú do života spoločenstva“. Kardinál upozornil na problém nedostatku práce v mnohých častiach sveta. Počet mladých z celkového počtu nezamestnaných dnes vo vyspelých krajinách predstavuje až 80 %. Práve tzv. zákony trhu by podľa neho mali byť rovnaké, regulované, pretože „nie človek je tu pre trh, ale trh je pre človeka“. „Kto sa angažuje v politike a v odboroch, musí vedieť načúvať nielen logike ´ekonomickej efektívnosti´, ale tiež ´ľudskej účinnosti´ ako pestovaniu medziľudských vzťahov najpríznačnejších pre oblasť rodiny a širšie sociálne štruktúry,“ uviedol kardinál Tettamanzi.

 

Týmto spôsobom by podľa neho mohli byť – v harmonickom kontexte – zaistené aspekty lásky a práce, ktoré tvoria spoločne s oddychom skutočné základné prvky rodinného života: „Čas práce v skutočnosti nevyhnutne odlišuje a rozdeľuje; keď sa však oddychuje a slávi, tie isté sociálne nerovnosti sa zdajú oslabené: udomácňuje sa, zdieľa sa, komunikuje sa (...) Áno, potrebujeme, a dnes ešte viac ako včera, čas na oddych prežívaný celou rodinou, pretože ten je dôležitý a nevyhnutný k jej sociálnemu a vzdelávaciemu profilu.“

 

Nevyhnutnosť podpory inštitútu rodiny, a predovšetkým jeho dôstojnosti, pripomenul počas krátkej diskusie aj kardinál Angelo Bagnasco, janovský arcibiskup. Ako povedal, dôležité je budovať takú kultúru, ktorá má „v úcte rodinu založenú na manželstve“.

 

Na kongrese vystúpili aj viacerí politici vrátane španielskeho europoslanca Jaimeho Mayora Oreju, írskeho poslanca Jima Walsha či argentínskej političky Liliane Negrateovej. Tí sa zhodli na potrebe osobného záväzku politikov v prospech rodiny, ako skutočného lieku na ekonomickú krízu a krízu hodnôt.