Rada KBS pre rodinu

Ciao, Papa. Som Cat Tien, a pochádzam z Vietnamu. Mám sedem rokov a chcem ti predstaviť moju rodinu. Toto je môj ocko Dan. Moja mama sa volá Tao a toto je môj braček Binh. Chcela by som niečo vedieť o tvojej rodine a o tebe, keď si bol taký malý ako ja…

 

SVÄTÝ OTEC: Ďakujem, moja drahá, i tvojim rodičom: ďakujem zo srdca. Pýtala si sa na moju rodinu: spomienok mám naozaj veľa! Poviem niekoľko. Najdôležitejšou udalosťou v našej rodine bola vždy nedeľa, a tá začínala už v sobotu popoludní. Otec nám čítal nedeľné čítania z knihy, ktorá bola v tom čase v Nemecku veľmi populárna, a v nej boli tieto texty vysvetlené. Takto začínala nedeľa: vstupovali sme do liturgie, do atmosféry radosti. Na ďalší deň sme išli na s. omšu. Nakoľko pochádzam z blízkosti Salzburgu, hrali sa u nás skladby Mozarta, Schuberta, Haydna – a keď začínalo Kyrie, zdalo sa mi, akoby sa otvorilo nebo. Potom bol pre nás dôležitý spoločný obed, ktorý bol pre nás samozrejmosťou. A po ňom sme veľa spievali: môj brat je dobrý hudobník, už ako chlapec skomponoval skladby pre nás všetkých a tak celá rodina spievala. Otec hrával na citare a spieval. Boli to nezabudnuteľné chvíle. Okrem toho boli pre nás samozrejmosťou spoločné výlety, prechádzky. Bývali sme blízko lesa a prechádzky v ňom boli nádherné ako i rôzne hry a dobrodružstvá. Jedným slovom, boli sme jedno srdce a jedna duša, s mnohými spoločne strávenými chvíľami, i v ťažkých časoch vojny, poznačených najprv diktatúrou a potom chudobou. Naša vzájomná láska i radosť z jednoduchých vecí bola silou, ktorá nám umožňovala prežiť i tieto situácie. Zdá sa mi, že toto bolo veľmi dôležité: radosť z jednoduchých vecí sa šírila zo srdca toho druhého. Vyrastali sme v presvedčení, že je dobré byť človekom, lebo sme videli Božiu dobrotu, odrážajúcu sa v rodičoch a súrodencoch. Pravdu povediac, keď sa snažím predstaviť si raj, vždy sa mi zdá, že sa ponáša na čas môjho detstva a mladosti.

V tejto atmosfére dôvery, radosti a lásky sme boli šťastní a myslím si, že raj by mohol byť podobný obdobiu mojej mladosti. Preto dúfam, že idem “domov”, kráčajúc v ústrety “druhej strane sveta”.

 

2. SERGE RAZAFINBONY a FARA ANDRIANOMBONANA      
(Snúbenci z Madagaskaru):

 

SERGE: Svätý Otec, sme Fara a Serge a prichádzame z Madagaskaru. Zoznámili sme sa vo Florencii, kde študujeme, ja inžinierstvo a ona ekonomiku. Sme štyri roky zasnúbení a ako náhle ukončíme štúdiá, chceme sa vrátiť domov, aby sme mohli pomáhať našej vlasti i prostredníctvom našej profesie.

 

FARA: Modely rodiny, ktoré prevládajú na západe nás nepresvedčili a sme si vedomí
i silného tradicionalizmu v našej Afrike, ktorý je už istým spôsobom prekonaný. Vnímame, že sme stvorení jeden pre druhého, preto sa chceme zosobášiť a podieľať sa na spoločnej budúcnosti. Túžime, aby každý aspekt nášho života bol orientovaný podľa evanjelia. Hovoriac o manželstve, Svätý Otec, nachádzame jedno slovo, ktoré nás na jednej strane priťahuje, a na strane znepokojuje: „navždy…“

 

SVÄTÝ OTEC: Drahí priatelia, ďakujem za vaše svedectvo. Moja modlitba vás bude sprevádzať na vašej ceste zasnúbenia a dúfam, že s pomocou evanjeliových hodnôt budete môcť vytvoriť rodinu “navždy”. Naznačili ste rôzne typy manželstiev: poznáme «mariage coutumier» Afriky i manželstvo na západe. I v Európe, do konca devätnásteho storočia, prevažoval iný model manželstva, aký poznáme teraz: často bolo akýmsi kontraktom medzi rodmi, so snahou tieto rody udržať, zaistiť tak budúcnosť, ochrániť bohatstvo atď. Budúcich manželov vyberali klany, v nádeji, že budú vhodní jeden pre druhého. Tak to bolo i v mojej vlasti. Pamätám si, že v malej dedinke, kde som chodieval do školy, bola väčšina takýchto manželstiev.

 

Po devätnástom storočí prišla emancipácia jedinca, osobná sloboda a manželstvo sa už viac nezakladá na vôli iných, ale na vlastnej voľbe. Začína ako zamilovanie, stáva sa zasnúbením a následne manželstvom. Vtedy sme boli presvedčení, že toto je jediný model a že láska sama osebe zaisťuje “navždy”, pretože láska je absolútna, vyžaduje všetko, teda i čas, ktorý je “navždy”. Žiaľ, skutočnosť je iná. Vidíme krásu zamilovania, ktoré však nie je vždy trvalé, ale ako každý cit, časom pominie. Vidíme, že prechod od zamilovania k zasnúbeniu a manželstvu si vyžaduje rôzne rozhodnutia a vnútorné skúsenosti. Ako som už naznačil, zamilovanie je krásne, potrebuje však byť očisťované, má sa stať cestou rozlišovania, to znamená, že do hry musia vstúpiť i rozum a vôľa. Rozum, cit a vôľa sa majú zjednotiť. Pri vysluhovaní sviatosti manželstva sa Cirkev nepýta: „si zamilovaný?”, ale „chceš?”, „si rozhodnutý?”. To znamená, že zamilovanie sa má stať pravou láskou zahŕňajúcou vôľu a rozum v období zasnúbenia, očisťovania, ktoré je cestou do hĺbky, keď človek naozaj presvedčený so všetkými svojimi schopnosťami, rozhodnutím rozumu a silou vôle zvolá: „áno, toto je moja cesta”. Často myslím na svadbu v Káne. Prvé víno je chutné, je ním zamilovanie. Ale netrvá do konca. Musí prísť druhé víno, čo znamená, že musí fermentovať a dozrieť…

 

Definitívna láska, ktorá sa stane skutočným „druhým vínom” je krajšou ako prvé víno. A po tomto máme túžiť. Tiež je dôležité, aby ste neboli izolovaní ako jedinci a ako “ja a ty”, ale aby ste do svojho sveta zahrnuli farské spoločenstvo, Cirkev, priateľov… Tento správny postoj, spoločenstvo života s inými, uprostred rodín, ktoré sa podporujú, je dôležitý a iba takto spoločne s komunitou, priateľmi, Cirkvou, vierou a s Bohom toto víno dozrieva a vydrží navždy. To vám želám.

 

NIKOS: Kalyspera! Sme rodina Paleologos. Pochádzame z Atén. Volám sa Nikos a moja manželka Pania. A toto sú naše dve deti Pavlos e Lydia.

Pred rokmi sme si spolu s dvoma priateľmi založili malú firmu informatiky, do ktorej sme investovali všetko, čo sme mali. Aktuálna tvrdá ekonomická kríza spôsobila, že zákazníkov drasticky ubudlo a tí, čo zostali, stále viac odďaľujú platby. Sotva sme schopní vyplatiť našich dvoch zamestnancov; a nám i našim spoločníkom ostane málo. Prostriedkov na obživu našich rodín každým dňom ubúda. Sme jedni z mnohých, podobní miliónom iných. Ľudia kráčajú po uliciach mesta so sklonenými hlavami. Nikto nikomu nedôveruje, chýba nám nádej.

 

PANIA: I keď veríme v prozreteľnosť, len s námahou si dokážeme predstaviť budúcnosť našich detí. Sú dni a noci, Svätý Otče, keď sa pýtame ako ďalej a ako nestratiť nádej. Čo môže Cirkev povedať ľuďom a rodinám takmer bez perspektív?

 

SVÄTÝ OTEC: Drahí priatelia, ďakujem za toto vaše svedectvo, ktoré zasiahlo moje srdce a srdcia nás všetkých. Čo na to môžeme odpovedať? Slová nestačia. Musíme urobiť niečo konkrétne a všetci trpíme tým, že nič konkrétne spraviť nemôžeme. Hovorme najprv o politike: myslím si, že by mal zosilnieť zmysel pre zodpovednosť vo všetkých stranách, aby nesľubovali veci, ktoré nemôžu zrealizovať, nezháňali účelovo hlasy voličov, ale boli zodpovední za všeobecné dobro a aby politika bola vždy vnímaná ako ľudská a morálna zodpovednosť pred Bohom a pred ľuďmi. Jedinci tak samozrejme trpia, často bez možnosti brániť sa. Predsa len môžeme povedať: snažme sa každý robiť, čo môžeme, myslieť na seba, na svoju rodinu, na iných s veľkým zmyslom pre zodpovednosť, uvedomujúc si, že obety sú potrebné kvôli tomu, aby sme sa mohli posunúť vpred. Tretí bod: Čo môžeme robiť my? Toto je otázka, ktorú si dávam v tejto chvíli. Možno by pomohlo partnerstvo medzi mestami, spolupráca medzi rodinami a farnosťami. V Európe máme sieť partnerstiev, kultúrnej výmeny, ktoré sú iste dobré a užitočné, ale možno potrebujeme partnerstvá iného typu, napríklad, aby jedna rodina na Západe, v Taliansku, Nemecku, Francúzsku pomohla inej rodine, a tak i rodiny a mestá, aby skutočne prevzali takúto zodpovednosť a pomohli v konkrétnom zmysle. Uisťujem vás: ja a mnohí iní sa za vás modlíme a táto modlitba nespočíva iba v slovách, ale otvára srdce pred Bohom a tak tvorivo hľadá riešenia. Dúfajme, že Pán vám pomôže, že vám bude vždy pomáhať. Ďakujem.

 

JAY: Žijeme v blízkosti New Yorku. Volám sa Jay, pôvodom som jamajčan a pracujem ako účtovník. Moja manželka Anna je pomocnou učiteľkou.

Toto sú naše dve deti, majú 2 a 12 rokov. Iste si viete predstaviť, Svätý Otec, že náš život je poznačený neustálym naháňaním času, rôznych záležitostí a komplikácií každého druhu. I u nás, v USA, je jednou z priorít udržanie si pracovného miesta a kvôli tomu nie je možné hľadieť na ohraničenosť pracovnej doby, čím často trpia i rodinné vzťahy.

 

ANNA: Nie je to vždy jednoduché. Máme dojem, že inštitúcie a pracovné zariadenia nie vždy podporujú zosúladenie pracovného programu s časom, ktorý má byť venovaný rodine. Svätosť, vieme si predstaviť, že i pre Vás nie je jednoduché zladiť nekončiace povinnosti s odpočinkom. Môžete nám poradiť ako nájsť túto potrebnú harmóniu? Ako pomôcť rodinám prežívať vo víre toľkých podnetov dnešnej spoločnosti sviatky podľa Božieho srdca?

 

SVÄTÝ OTEC: To je dôležitá otázka. Myslím, že rozumiem tomuto rozporu medzi dvoma prioritami: zásadnou dôležitosťou pracovného miesta a prioritou rodiny. Ako ich zladiť? Pokúsim sa dať nejakú radu. Po prvé: existujú podniky, ktoré rodinám poskytujú určité výhody – pri príležitosti narodenín a pod. – a uvedomujú si, že dopriatie voľného času je v konečnom dôsledku výhodné i pre podnik, pretože umocňuje pozitívny vzťah k práci i k samotnému podniku. Chcel by som preto vyzvať zamestnávateľov, aby mysleli na rodiny i na to ako im pomôcť zladiť dve spomenuté priority. Po druhé: zdá sa mi, že je potrebné snažiť sa o istú prirodzenú tvorivosť, čo však nie je vždy jednoduché. Každý by mal do rodiny prispieť aspoň malým vkladom radosti, pozornosti, sebazaprenia, aby tak mohla byť spolu a svorne prijímať a prekonávať noci a temnoty, o ktorých sme hovorili. Je dôležité myslieť na to, akým veľkým dobrodením je rodina. I uprostred veľkých starostí prijímať každý deň ako nádherný dar v snahe o zosúladenie spomínaných dvoch priorít. Takisto nedeľa, sviatok; dúfam, že deň Pána je v Amerike dodržiavaný. Myslím si, že pre to, aby sme sa stali vnútorne slobodnými, je potrebné pochopiť nedeľu ako deň Pána a zároveň ako deň človeka. Toto bol podľa príbehu o stvorení pôvodný úmysel Stvoriteľa: aby v jeden deň týždňa boli všetci voľní. V tejto slobode jedného pre druhého, pre seba, sme slobodní pre Boha. Myslím, že vtedy, keď bránime nedeľu a sviatky ako Božie dni a tým i dni človeka, bránime slobodu. Želám vám všetko dobré.

 

MARIA MARTA: Svätosť, tak ako inde vo svete, i u nás v Brazílii dochádza k rozpadu manželstiev a počet týchto prípadov narastá. Volám sa Maria Marta, a môj manžel je Manoel Angelo. Sme spolu 34 rokov a už máme vnúčatá. Ako lekári a rodinní psychoterapeuti sa stretávame s mnohými rodinami a vidíme, že v konfliktoch medzi manželmi prevažuje ťažkosť odpustiť a prijať odpustenie. Stretli sme sa v rôznych prípadoch s túžbou založiť si nové manželstvo, ktoré by malo vytvoriť akúsi istotu i pre deti, ktoré sa rodia z nových zväzkov.

 

MANOEL ANGELO: Niektoré z týchto párov by sa chceli priblížiť k Cirkvi, ale keď vidia, že nemôžu pristupovať k sviatostiam, cítia sa veľmi sklamaní. Cítia sa byť vyradenými, poznačenými neodvolateľným rozsudkom. Tieto zranenia sa stávajú súčasťou sveta a sú našimi zraneniami i ranami celého ľudstva. Svätý Otče, vieme, že Cirkvi táto situácia veľmi leží na srdci. Aké slová a aké znamenie nádeje im môžeme poskytnúť?

 

SVÄTÝ OTEC: Drahí priatelia, veľká vďaka za vašu veľmi užitočnú prácu rodinných psychoterapeutov. Ďakujem za všetko, čím pomáhate týmto trpiacim ľudom. Problém rozvedených a znovu zosobášených naozaj patrí k veľkým bolestiam dnešnej Cirkvi.
A nemáme na to jednoduché recepty. Utrpenie je veľké. Môžeme iba povzbudiť farnosti
a jednotlivcov, aby pomáhali týmto ľuďom znášať utrpenie rozchodu. Osobne si myslím, že je veľmi potrebná prevencia, to znamená od začiatku prehlbovať zamilovanosť, aby postupne prešla do hlbokého, zrelého rozhodnutia; potom doprevádzať manželstvá, aby sa rodiny nikdy necítili osamotené, ale boli na svojej ceste zodpovedne doprevádzané. Pokiaľ ide priamo o týchto ľudí, musím povedať – ako ste už naznačili – že Cirkev ich má rada. Túto lásku však musia vidieť a cítiť. Myslím, že veľkou úlohou farností, katolíckeho spoločenstva, je urobiť všetko, čo je v jeho možnostiach, aby títo ľudia cítili, že sú milovaní, prijímaní, že nie sú „mimo“, i keď nemôžu prijať rozhrešenie a eucharistiu. A i keď nie je možné udeliť im rozhrešenie v spovedi, pravidelný kontakt s kňazom, duchovným doprevádzateľom je dôležitý, pretože takto môžu vnímať, že sú vedení a doprevádzaní. Taktiež je veľmi dôležité, aby pocítili, že eucharistia je naozajstná a prijatá a vedeli, že pokiaľ sú v spoločenstve s Kristovým Telom, i bez hmatateľného prijatia sviatosti môžeme byť duchovne zjednotení s Kristom v jeho Tele. Je dôležité to pochopiť a skutočne nájsť možnosť, ako prežívať vieru s Božím Slovom, so spoločenstvom Cirkvi a uvedomiť si, že ich trápenie je pre Cirkev darom, pretože slúži všetkým, i obrane stabilnej lásky a manželstva. Toto utrpenie nie je iba fyzickým
a psychickým súžením, ale i utrpením pre veľké hodnoty viery v cirkevnom spoločenstve. Myslím, že ich utrpenie, ak je skutočne vnútorne prijaté, je pre Cirkev darom. Je potrebné, aby vedeli, že práve takto slúžia Cirkvi a sú v jej srdci.

 

SVÄTÝ OTEC: Drahí priatelia, hlboko prežívame vašu bolesť, vaše utrpenie. Modlím sa každý deň, aby toto zemetrasenie konečne prestalo. Všetci sa chceme spojiť a pomôcť vám. Buďte si istí, že na vás nezabudneme a urobíme všetko pre to, aby sme vám pomohli – Caritas, všetky cirkevné organizácie, štátne inštitúcie, rôzne spoločenstvá – každý z nás chce pomôcť, či už duchovne, modlitbou, blízkosťou nášho srdca, či materiálne. Intenzívne sa za vás modlím. Nech vám pomáha Boh, nech pomáha nám všetkým! Nech vás Pán požehná!