Rada KBS pre rodinu

Drahí bratia a sestry,

 

„rodina, práca a sviatok“ – to bola téma siedmeho Svetového stretnutia rodín, ktoré sa pred niekoľkými dňami konalo v Miláne. Ešte stále mám pred očami i v srdci obrazy a dojmy z tejto nezabudnuteľnej a nádhernej udalosti, ktorá premenila Miláno na mesto rodín – rodinných buniek prichádzajúcich z celého sveta, spojených radosťou z viery v Ježiša Krista. Som veľmi vďačný Bohu za to, že nám dal zažiť toto stretnutie „s“ rodinami a „pre“ rodiny. Vo všetkých, čo ma po tieto dni počúvali, som našiel úprimnú ochotu prijímať „Evanjelium rodiny“ a vydávať o ňom svedectvo. Áno, pretože niet budúcnosti ľudstva bez rodiny; predovšetkým, čo sa týka mladých: na to, aby sa naučili hodnotám, ktoré dávajú zmysel ľudskej existencii, potrebujú sa narodiť a vyrastať v spoločenstve života a lásky, ktoré sám Boh určil pre muža a ženu.

 

Stretnutie s mnohými rodinami z rozličných kontinentov bolo pre mňa príležitosťou navštíviť aj milánsku arcidiecézu, po prvý raz v úrade Petrovho nástupcu. Prijali ma tam s veľkou vrúcnosťou, za čo som hlboko vďačný – kardinálovi Angelovi Scolovi, kňazom a všetkým veriacim, ako aj primátorovi mesta a civilným autoritám. Mohol som zblízka zažiť vieru ambroziánskeho ľudu, činnú v láske a bohatú na históriu, kultúru i ľudskosť. Na námestí pred milánskym Dómom, ktorý je symbolom a srdcom celého mesta, sa uskutočnilo prvé stretnutie tejto intenzívnej, trojdňovej pastoračnej návštevy.

 

Nemôžem zabudnúť na vrúcne objatie davu Milánčanov a tiež účastníkov 7. svetového stretnutia rodín: toto objatie ma sprevádzalo počas celej návštevy, ulicami plnými ľudí. Dlhý rad oslavujúcich rodín sa zjednotil v intenzívnej účasti na myšlienke solidárnosti a lásky, ktorú som hneď na začiatku zdôraznil, mysliac na tých, čo potrebujú našu pomoc a potechu, na tých, čo musia čeliť mnohým starostiam, predovšetkým na rodiny, ktoré zasiahla ekonomická kríza a na ľudí, ktorých prednedávnom postihlo silné zemetrasenie. Pri tomto prvom stretnutí s mestom som sa chcel predovšetkým prihovoriť srdcu ambroziánskych veriacich, aby som ich povzbudil žiť vieru osobnej a spoločnej skúsenosti, súkromne i verejne, aby dokázali napomáhať autentickému rastu „blahobytu“ – počnúc od rodiny, ktorú treba znovu objaviť ako základnú hodnotu ľudského spoločenstva. Socha Panny Márie, ktorá s naširoko roztvorenými rukami stojí na vrchu milánskeho Dómu, akoby s materinskou láskou objímala všetky rodiny Milána i celého sveta!

 

Miláno mi potom venovalo jedinečný a krásny pozdrav jedného z najsugestívnejších a najkrajších miest v celom meste – divadla La Scala, kde boli napísané dôležité stránky histórie celej krajiny, inšpirované veľkými duchovnými hodnotami a ideálmi. V tomto chráme hudby, noty Deviatej Symfónie Ludwiga van Beethovena prepožičali zvuk kráse univerzality a bratstva, ktoré Cirkev neustále predkladá národom v hlásaní evanjelia.

 

A práve tohto kontrastu medzi ideálmi a drámami, ku ktorým došlo v histórii ľudstva, ako aj ľudskej potreby Boha, ktorý zdieľa naše trápenia, som sa dotkol na konci koncertu, venujúc ho bratom a sestrám, ktorých postihlo zemetrasenie. Zdôraznil som, že v Ježišovi z Nazareta je nám Boh stále nablízku a znáša s nami aj utrpenie. Na konci tohto intenzívneho umeleckého a duchovného momentu som sa zmienil o rodine tretieho tisícročia, pripomínajúc, že práve v rodine človek prvý raz spoznáva, že nie je stvorený na to, aby žil uzavretý do seba, ale vo vzťahu k druhým; a práve v rodine sa v srdci človeka zapaľuje svetlo pokoja, ktoré tak veľmi potrebujeme, aby osvecovalo náš svet.

 

Na druhý deň, v Dóme plnom kňazov, rehoľníkov, rehoľných sestier a seminaristov, v prítomnosti mnohých kardinálov a biskupov, čo prišli do Milána z rozličných krajín sveta, modlil som sa dennú modlitbu breviára podľa ambroziánskej liturgie. Pri tej príležitosti som zdôraznil hodnoty celibátu a zasväteného panenstva, ktoré boli tak drahé svätému Ambrózovi. Celibát a panenstvo sú v Cirkvi žiarivými znakmi lásky k Bohu a k blížnym; lásky, ktorá vychádza z intímneho vzťahu s Kristom v modlitbe a nachádza svoje vyjadrenie v úplnom sebadarovaní sa.

 

Okamihom mimoriadneho nadšenia bolo stretnutie na štadióne „Meazza“, kde som zažil objatie radostného davu chlapcov a dievčat, ktorí tento rok prijali alebo sa chystajú prijať sviatosť birmovania. Starostlivá príprava tejto slávnosti plnej krásnych čítaní a modlitieb, ako aj prichystané choreografie, urobili toto stretnutie skutočne inšpirujúcim. Mladým ambroziniánom som adresoval výzvu, aby vyslovili vedomé a dobrovoľné „áno“ evanjeliu Ježiša Krista a aby prijali dary Ducha Svätého, ktoré im umožnia formovať sa v duchu kresťanstva, žiť evanjelium a byť aktívnymi členmi svojich spoločenstiev. Povzbudil som ich, aby sa snažili venovať sa štúdiu a veľkodušnej službe blížnym.

 

Stretnutie s predstaviteľmi miestnych civilných autorít, so zamestnávateľmi i zamestnancami, s tými, čo pracujú vo svete kultúry a vzdelávania v milánskej a lombardskej spoločnosti, mi umožnilo vyzdvihnúť dôležitosť toho, že zákonodarstvo a činnosť štátnych inštitúcií majú stáť v službe ľudskej osoby a starať sa o jej ochranu v každom z jednotlivých aspektov – počínajúc od samotného práva na život, ktoré nikdy nesmie byť vedome odopreté a od uznania skutočnej identity rodiny, ktorá sa zakladá na manželstve medzi jedným mužom a jednou ženou.

 

Po tomto poslednom stretnutí venovanom mestu a diecéze som sa odobral do rozsiahleho areálu Parco Nord v oblasti Bresso, kde som sa zapojil do Festivalu svedectiev nazvanej „One wold, family, love“ – „Jeden svet, rodina, láska“. Tu som mal možnosť stretnúť sa s tisíckami ľudí, so širokým spektrom rodín z Talianska i z celého sveta, ktoré tu prišli už dopoludnia, aby sa stretli v oslavnej atmosfére skutočne rodinného ducha. V odpovediach na niektoré otázky, ktoré si rodiny kladú, pretože vychádzajú z ich života a skúseností, snažil som sa poukázať na dôležitosť otvoreného dialógu medzi rodinami a Cirkvou, medzi svetom a Cirkvou. Veľmi sa ma dotkli viaceré dojímavé svedectvá manželov a detí z rozličných kontinentov – týkajúce sa „horúcich“ tém našich čias: ekonomickej krízy, ťažkostí pri rozdeľovaní času pre prácu a pre rodinu, zvýšenej rozvodovosti ako aj existenčných otázok, ktoré vplývajú tak na dospelých, ako aj na mladých a na deti. Tu by som chcel pripomenúť to, čo som zdôraznil ohľadom ochrany času, ktorý treba venovať rodine – lebo tento čas je neraz ohrozovaný návalom pracovných povinností: Nedeľa je dňom Pána a dňom človeka; je to deň, keď všetci majú mať možnosť využiť čas na oddych, na rodinu a na Boha. Keď bránime nedeľu, bránime slobodu človeka!

 

Svätá omša v nedeľu 3. júna ukončila celé 7. svetové stretnutie rodín: prišlo na ňu obrovské množstvo veriacich ľudí, ktorí celkom zaplnili areál letiska v Bressi. Toto letisko sa na chvíľu stalo veľkou katedrálou pod otvoreným nebom – a to aj vďaka reprodukciám nádherných farebných vitráží z milánskeho Dómu, ktoré boli umiestnené na pódiu. Pred tvárou tisícov veriacich rôznych národností, ktorí prišli, aby sa zapojili do krásne pripravenej liturgie, vyzval som všetkých na budovanie kresťanských spoločenstiev, ktoré – na obraz rodiny – budú odrážať krásu Najsvätejšej Trojice a evanjelizovať nielen slovom, ale predovšetkým svetlom, silou žitej lásky – lebo láska je jediná sila, ktorá dokáže zmeniť svet. Okrem toho som zdôraznil „trojuholník“ rodina, práca a sviatok. Práve tieto tri Božie dary, tri dimenzie našej existencie, musia znovu dospieť k harmonickej rovnováhe, aby bolo možné budovať spoločnosť s ľudskou tvárou.

 

Som mimoriadne vďačný za tieto krásne milánske dni. Vďaka patrí kardinálovi Enniovi Antonellimu, Pápežskej rade pre rodinu i všetkým civilným predstaviteľom – za ich prítomnosť a spoluprácu na príprave tejto udalosti. Ďakujem tiež predsedovi talianskej vlády za jeho účasť na nedeľnej svätej omši. Srdečné ďakujem chcem zopakovať aj všetkým inštitúciám, ktoré štedro spolupracovali so Svätou stolicou a s milánskou arcidiecézou pri organizácii tohto stretnutia, ktoré bolo veľkým pastoračným a cirkevným úspechom – ako o tom svedčia aj ohlasy z celého sveta. Toto stretnutie prilákalo do Milána viac než milión ľudí, ktorí niekoľko dní s pokojom zapĺňali ulice, aby svedčili o rodine ako o nádeji pre celé ľudstvo.

 

Svetové stretnutie v Miláne je výrečným výsledkom „epifánie“ rodiny, ktorá sa ukázala v bohatosti svojich prejavov, ale aj v podstate vlastnej identity: rodina je spoločenstvo lásky založené na manželstve a povolané byť svätyňou života; je malou Cirkvou; je bunkou spoločnosti. Z Milána vyšiel do sveta odkaz nádeje podporený konkrétnymi skúsenosťami: žiť vernú lásku, lásku „navždy“, lásku otvorenú pre život je možné, ba dokonca radostné, i keď to nie je bez nárokov; rodiny môžu mať účasť na poslaní Cirkvi i na budovaní spoločnosti. Vďaka Božej pomoci a vďaka zvláštnej ochrane Najsvätejšej Panny Márie, Kráľovnej rodiny, dúfame, že stretnutie v Miláne prinesie bohaté ovocie pre Cirkev a stane sa podnetom na venovanie zvýšenej pozornosti rodine, ktorá je kolískou človeka i celej spoločnosti. Ďakujem.