Rada KBS pre rodinu

 

Na tomto historickom mieste chcem v prvom rade pripomenúť jednu udalosť: 11. mája 1946 Arturo Toscani zdvihol dirigentskú paličku a začal nezabudnuteľný koncert v zrekonštruovanej budove La Scala po hrôzostrašnej vojne. Hovorí sa, že veľký maestro hneď po príchode do Milána zamieril do tohto divadla a uprostred sály začal tlieskať, aby sa presvedčil, že sa akustika nezmenila. Potom, čo zistil, že je dokonalá povedal: „Toto je La Scala, je to vždy tá moja La Scala!“. V slovách „Toto je La Scala!“ vystihol zmysel tohto priestoru, operného chrámu, hudobného a kultúrneho priestoru nielen pre Miláno a Taliansko, ale pre celý svet. La Scala je hlbokým spôsobom spojená s Milánom, je jedným z najslávnejších monumentov. Chcel by som pripomenúť máj roku 1946, keď sa rekonštrukcia La Scaly stala znamením nádeje pre znovuobnovenie života celého mesta po zničujúcej vojne. Je pre mňa cťou byť tu s vami a zažiť prostredníctvom tohto nádherného koncertu moment povznesenia duše. Ďakujem starostovi Giulianovi Pisapiovi, generálnemu manažérovi doktorovi Stéphanovi Lissnerovi za prípravu tohto večera, ale predovšetkým orchestru a chóru La Scaly, štyrom sólistom a majstrovi Danielovi Barenboimovi za intenzívnu interpretáciu jedného z vrcholných diel hudobných dejín. Úvod deviatej symfónie Ludwiga van Beethovena je dlhý a komplexný, ale od prvých slávnych šestnástich taktov prvej vety sa vytvára ovzdušie očakávania niečoho veľkého a toto očakávanie je naplnené.

 

Beethoven, i keď v podstate nasledoval tradičné formy a jazyk klasickej symfónie, dáva pocítiť niečo nové v nebývalej šírke predchádzajúcich operných taktov, čo sa potvrdzuje záverečnou časťou uvedenou veľkou disharmóniou, z ktorej sa vyčleňuje recitál so slávnymi slovami „Ó priatelia, nie tieto tóny, ale iné zaintonujme viac atraktívnejšie a radostnejšie“, slová, ktoré v istom zmysle „obracajú list“ a uvádzajú základnú tému Ódy na radosť. Je to ideálna vízia toho ľudstva, ktoré Beethoven vykresľuje svojou hudbou: „Aktívna radosť v bratstve a vzájomnej láske pod Božím otcovským pohľadom“ (Ján z Kríža). Radosť, ktorú Beethoven ospevuje, nie je v doslovnom zmysle kresťanská, je však radosťou bratského spolunažívania národov, víťazstva nad egoizmom a je túžbou po tom, aby cesta ľudstva bola poznačená láskou, je takmer pozvaním, ktorým sa obracia na všetkých, a ktoré smeruje ponad každú bariéru a rozdelenie.

 

Nad týmto koncertom, ktorý mal byť radostnou oslavou pri príležitosti stretnutia ľudí z takmer všetkých národov, visí tieň zemetrasenia, ktoré so sebou prinieslo veľké utrpenie mnohým obyvateľom našej krajiny. Schillerove slová prevzaté z Ódy na radosť pre nás vyznievajú akoby boli prázdne, akoby ani neboli pravdivé. V skutočnosti nevidíme jasné iskry bohov, hlas elyzejskej dcéry. Nie sme ohnivo zapálení, ale paralyzovaní bolesťou z toľkej až nepochopiteľnej skazy, ktorá si vyžiadala ľudské životy, ktorá vzala mnohým domov a prístrešie. Aj hypotéza, že nad hviezdnym nebom musí prebývať dobrý otec, je v tejto chvíli diskutabilná. Dobrý otec je iba nad hviezdnou oblohou? Neprichádza jeho dobrota sem dole až k nám? Hľadáme Boha, ktorý netróni niekde v diaľke, ale vstupuje do nášho života a do nášho utrpenia.

 

V tejto chvíli by sme mali spojiť Beethovenove slová „Priatelia, nie tieto tóny...“ práve so Schillerovými. Nie tieto tóny. Nepotrebujeme nejaký nereálny prejav o vzdialenom Bohu a nezáväznom bratstve. Hľadáme Boha, ktorý je blízko. Hľadáme bratstvo, ktoré uprostred útrap, podporí druhého a tak pomáha kráčať ďalej. Po tomto koncerte mnohí pôjdu na eucharistickú adoráciu – k Bohu, ktorý vstúpil do nášho utrpenia a koná tak naďalej. K Bohu, ktorý trpí spolu s nami a za nás a takýmto spôsobom urobil mužov a ženy schopnými zdieľať utrpenie druhého a premeniť ho na lásku. Práve k tomuto sme pozývaní týmto koncertom.

 

Ešte raz ďakujem Orchestru a Chóru divadla La Scala, sólistom a všetkým tým, ktorí umožnili zrealizovať túto udalosť. Ďakujem majstrovi Danielovi Barenboimovi, že výberom Beethovenovej 9. symfónie nám dovoľuje odoslať posolstvo prostredníctvom hudby, ktorá potvrdzuje základnú hodnotu solidarity, bratstva a pokoja. Myslím si, že toto posolstvo je cenné i pre rodinu, pretože v rodine sa po prvýkrát zakusuje to, že človek nie je stvorený, aby žil uzatvorený v sebe samom, ale vo vzťahu s inými. V rodine sa učí, že žiť vo vzťahu ako takom neznamená postaviť seba do centra a nechať sa viesť egoizmom, ale znamená darovať sa. V rodine sa začína zapaľovať v srdci svetlo pokoja, ktoré osvecuje tento náš svet. Ďakujem všetkým za chvíle, ktoré sme spolu prežili.